Taliansko 28. februára (VaticanNews) Don Rosario Morrone bol medzi prvými, kto sa vydal na pobreží juhotalianskej obce Steccato di Cutro, kde more vyplavilo viac ako 60 tiel: „Musíme prijať každého, aj keď je to ťažké. Nemôžeme sa takto ďalej vyhovárať... Sú to ľudia ako my !“, hovorí a vyzýva politikov: „Nesledujte logiku moci, ale služby ľudstvu“.
„Boli tam predo mnou, moji bratia. Mŕtvi... Nevidel som ich tváre. Keď som prišiel, boli všetci v bielych vreciach. Vo vreci bolo deväťročné dievčatko, vo vreci bolo aj ďalšie maličké dieťa... Podobali sa našim deťom, ktoré chodia vo farnosti na katechizmus. Sú to ľudské bytosti, ako ja, ako vy!“. Don Rosario Morrone, farár z Botricella, dedinky v oblasti Crotone vzdialenej niekoľko kilometrov od miesta dramatického stroskotania lode na pobreží juhotalianskej Kalábrie, bol jednym z prvých, kto sa vydal na pláž, kam more vyplavilo asi 40 tiel migrantov. Ich počet sa v nasledujúcich hodinách zvýšil a rastie aj teraz, keď záchranári prehľadávajú okolité pláže. Panujú obavy, že mŕtvych bude viac ako stovka.
Morrone práve doslúžil omšu, keď ho jeden z farníkov upozornil: "'„Don Rosario, došlo k vylodeniu. Tragédia!“ Okamžite sa vydal k pobrežiu, ktorého zábery boli zverejnené na internetových stránkach po celom svete. Štyridsať tiel zabalených do termoprikrývok. „Sklonil som sa nad nimi a požehnal ich. Najprv som sa modlil a hovoril som Pánovi, aby ich prijal. Fúkal silný vietor, pre nás kresťanov je vietor symbolom Ducha Svätého... A ja som si pomyslel: Ale On je Najvyšší, On je Boh lásky, musím mu hovoriť, aby ich prijal? On už to určite urobil. Potom som si tiež povedal, že možno musíme zmeniť našu modlitbu, že musím prosiť Pána, aby sa ujal volania o pomoc potrebných, posledných, slabých, a že by sme sa my všetci, veriaci i neveriaci, mali spojiť a premýšľať inak: že sa musíme stať ľuďmi!“
Don Rosario zvyšuje hlas, keď prednáša tieto slová do telefónu pre Vatican News. V týchto hodinách je obliehaný telefonátmi so žiadosťami o rozhovor: „Som posledný farár na svete, som úplná nula na talianskej periférii, vadí mi aj poskytovanie rozhovorov, ale musím to povedať. Musím to urobiť pre tých, ktorých som požehnal: Prestaňme takto premýšľať! Existuje talianska hrdosť, ktorá je pohostinná! Aj keby sme prišli o peniaze, prijmime týchto ľudí! Aj keď sa im nebude ekonomicky dariť, prijmime ich! Sú to naši bratia...“
Taliansky kňaz hovorí, že mu vadí politická logika „uzavretých prístavov“ tvárou v tvár migrantom, ktorí riskujú smrť, vyzýva na to, aby sa v Európe zdieľali spravodlivé a rovné kritériá, a dodáva: „Ale zatiaľ ich prijmime, zachraňujme, pomáhajme im! Keď má niekto silnejšiu ruku, má pomáhať slabším“. Farárov apel má ďaleko k politike: „Nehovorím o straníckej politike, ale o politike s veľkým P, o službe ľudstvu“. „Ľudskosť“, opakuje počas telefonátu stále dookola: „Je možné, že sa na tom nezhodneme? Niekto môže byť napravo, naľavo, uprostred, ale všetci musia mať ľudskosť. Potom je jasné, že existuje rôznosť názorov a postojov, a to je tiež výhoda, ale treba ľudskosť!“
Kalábrijci v týchto hodinách preukázali veľkú ľudskosť, boli pripravení vyjsť do ulíc a ísť na pláž, aby pomohli tým, ktorí prežili, teraz sú umiestnení v prijímacom stredisku obce Isola Capo Rizzuto alebo hospitalizovaní v miestnej nemocnici, pričom – podľa lekárov – majú niektoré ženy a deti ťažko odstrániteľné škvrny od oleja, soli a dechtu. „Sme Kalábrijci a sme na to hrdí. Ľudia včera, dokonca aj z okolitých dedín, chceli zbierať všetko: oblečenie, jedlo, čokoľvek. Keby bolo treba, otvorili by dvere!„. V tejto chvíli „nemôžeme robiť nič iné, ako zostať k dispozícii,“ hovorí otec Rosario. „O čokoľvek nás požiadajú, budeme pripravení okamžite zasiahnuť. Určite to urobíme!“
Medzitým, čo sa čaká na stanovenie termínu pohrebu a zatiaľ čo sa občania a niekoľko kalábrijských biskupov vydávajú na miesto stroskotania, aby vzdali úctu týmto strateným životom, biskup diecézy Crotone, Mons. Angelo Panzetta, organizuje spoločnú diecéznu modlitbu. Don Morrone sa na nej určite zúčastní, zatiaľ sa však delí o trojaké prianie: „Kiež spoločnosť nemyslí na hromadenie chleba pre seba, ale myslí na to, aby dala chlieb všetkým. Kiež by sa náboženstvo neuzatváralo do liturgií a kultov, ale robilo to, čo je mu vlastné: milovalo. Chodíme na omšu, modlíme sa, konáme procesiu, aby sme milovali. A kiež by politika neuvažovala podľa logiky moci, ale podľa logiky služby ľudstvu“.
