Konžská demokratická republika 3. februára (VaticanNews) Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka biskupom Konžskej demokratickej republiky pri stretnutí v piatok 3. februára v sídle biskupskej konferencie.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
Stretnutie s biskupmi, Kinšasa, 3. februára 2023
Drahí bratia biskupi, dobré ráno!
Som rád, že vás stretávam a zo srdca vám ďakujem za vrelé privítanie. Ďakujem arcibiskupovi Utembimu Tapovi za pozdrav, ktorý mi adresoval a za to, že vám dal hlas svojimi slovami: Som vám vďačný za to, s akou odvahou hlásate Pánovu útechu, kráčate uprostred ľudí, zdieľate ich námahy a nádeje.
Bolo pre mňa krásne stráviť tieto dni vo vašej krajine, ktorá so svojimi rozsiahlymi lesmi predstavuje „zelené srdce“ Afriky, pľúca pre celý svet. Význam tohto ekologického dedičstva nám pripomína, že sme povolaní strážiť krásu stvorenia a brániť ju pred ranami spôsobenými dravým egoizmom. Ale tento obrovský zelený priestor, ktorým je váš les, je aj obrazom, ktorý hovorí o našom kresťanskom živote: ako Cirkev potrebujeme dýchať čistý vzduch evanjelia, odháňať znečistený vzduch svetskosti, strážiť mladé srdce viery.
Takto si predstavujem africkú cirkev a takto vidím túto konžskú cirkev: mladú, dynamickú, radostnú cirkev, ktorú oživuje misionárska túžba, ohlasovanie, že Boh nás miluje a že Ježiš je Pán.
Vaša Cirkev je prítomná v konkrétnych dejinách tohto ľudu, kapilárnym spôsobom zakorenená v realite, protagonistka lásky; spoločenstvo schopné priťahovať a nakaziť svojím entuziazmom, podobne ako vaše lesy, toľkým „kyslíkom“: ďakujem vám, pretože ste pľúcami, ktoré dávajú dych univerzálnej Cirkvi!
Nie je pekné začínať odstavec slovíčkom „žiaľ“, ale musím to urobiť! Žiaľ, dobre viem, že kresťanské spoločenstvo tejto krajiny má aj inú tvár. Vaša mladá, jasná a krásna tvár je skutočne zvrásnená bolesťou a únavou, občas poznačená strachom a skľúčenosťou. Je to tvár Cirkvi, ktorá trpí za svoj ľud, je to srdce, v ktorom sa chveje život ľudí s ich radosťami a súženiami.
Je to Cirkev, ktorá je viditeľným znamením Krista, ktorý je aj dnes odmietaný, odsudzovaný a opovrhovaný v mnohých ukrižovaných vo svete, a plače našimi vlastnými slzami. Je to Cirkev, ktorá chce rovnako ako Ježiš osušiť slzy ľudí, zaväzuje sa, že na seba vezme materiálne a duchovné rany ľudí a nechá ich obmyť živou a uzdravujúcou vodou z Kristovho boku.
Spolu s vami, bratia, vidím trpiaceho Ježiša v dejinách tohto ukrižovaného a utláčaného ľudu, ktorý je spustošený neľútostným násilím, poznačený nevinnou bolesťou, nútený žiť v kalných vodách korupcie a nespravodlivosti, ktoré znečisťujú spoločnosť, a trpí chudobou mnohých svojich detí.
Zároveň však vidím ľud, ktorý nestratil nádej, ktorý nadšene prijíma vieru a hľadí na svojich pastierov, ktorý sa dokáže vrátiť k Pánovi a zveriť sa do jeho rúk, aby pokoj, po ktorom túži, udusený vykorisťovaním, straníckym egoizmom, jedmi konfliktov a zmanipulovanými pravdami, mohol konečne prísť ako dar zhora.
Kladieme si otázku: ako vykonávať službu v tejto situácii? Keď som myslel na vás, pastieri svätého Božieho ľudu, napadol mi príbeh Jeremiáša, proroka, ktorý bol povolaný žiť svoje poslanie v dramatickom období dejín Izraela, uprostred nespravodlivosti, ohavností a utrpenia. Celý svoj život hlásal, že Boh nikdy neopúšťa svoj ľud a prináša plány pokoja aj v situáciách, ktoré sa zdajú byť stratené a nezvratné.
Ale toto utešujúce ohlasovanie viery Jeremiáš prežíval predovšetkým vo svojej vlastnej osobe, najprv zakúsil Božiu blízkosť. Len tak mohol priniesť ostatným odvážne proroctvo nádeje. Aj vaša biskupská služba žije medzi týmito dvoma dimenziami, o ktorých by som vám chcel hovoriť: Božia blízkosť a proroctvo pre ľudí.
Predovšetkým by som vám chcel povedať: nechajte sa dotknúť a potešiť Božou blízkosťou. On je nám blízky. Prvé slovo, ktoré Pán adresuje Jeremiášovi, je toto: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa“ (Jer 1,5). Je to vyznanie lásky, ktoré Boh vyrýva do srdca každého z nás, ktoré nikto nemôže vymazať a ktoré sa uprostred životných búrok stáva zdrojom útechy.
Pre nás, ktorí sme prijali povolanie byť pastiermi Božieho ľudu, je dôležité stavať na tejto Pánovej blízkosti, „stavať na modlitbe“ a stráviť hodiny pred ním. Iba tak priblížime ľudí, ktorí sú nám zverení, k
Dobrému Pastierovi a iba tak sa skutočne staneme pastiermi, pretože bez neho nemôžeme nič urobiť (porov. Jn 15,5). Boli by sme podnikatelia, „majstri“, ale nie s povolaním od Pána. Bez neho nemôžeme nič urobiť. Nech sa nestane, že by sme sa považovali za sebestačných, a už vôbec nie, že by sme v biskupskom úrade videli možnosť stúpať po spoločenskom rebríčku a vykonávať moc. Ten nepekný duch „kariérizmu“.
A predovšetkým: aby do nás nevstúpil duch svetskosti, ktorý nás núti interpretovať službu podľa kritérií našich vlastných výhodných záujmov, ktorý nás robí chladnými a odmeranými pri spravovaní toho, čo nám bolo zverené, ktorý nás vedie k tomu, že namiesto služby druhým využívame postavenie a nedbáme viac na nevyhnutný vzťah, na pokornú a každodennú modlitbu.
Nezabúdajme, že svetáctvo je to najhoršie, čo sa môže Cirkvi stať, je to to najhoršie. Vždy ma dojímal ten záver knihy kardinála De Lubaca o Cirkvi, posledné tri, štyri strany, kde hovorí: duchovná svetáckosť je to najhoršie, čo sa môže stať, dokonca horšie ako éra pápežov v konkubinátoch a luxuse. Je to ešte horšie. A svetáctvo vždy číha. Dávajme si pozor!
Drahí bratia biskupi, chráňme si svoju blízkosť k Pánovi, aby sme boli jeho dôveryhodnými svedkami a hovorcami jeho lásky pred ľuďmi. Prostredníctvom nás ich chce pomazať olejom útechy a nádeje! Vy ste hlasom, ktorým chce Boh povedať Konžanom: „Ty si ľud zasvätený Pánovi, tvojmu Bohu“ (Dt 7,6).
Ohlasovanie evanjelia, oživovanie pastoračného života, vedenie ľudu sa nemôže odvíjať od princípov vzdialených od reality každodenného života, ale musí sa dotýkať rán a sprostredkovať božskú blízkosť, aby ľudia objavili svoju dôstojnosť Božích detí a naučili sa kráčať so vztýčenou hlavou a nikdy neskláňať hlavu pred ponížením a útlakom.
Prostredníctvom vás má tento ľud milosť počuť slová podobné tým, ktoré Pán povedal Jeremiášovi: „Si požehnaným ľudom, skôr než som ťa utvoril v matkinom lone, myslel som na teba, poznal som ťa, miloval som ťa.“ Ak rozvíjame blízkosť s Bohom, cítime sa pohnutí k ľuďom a budeme vždy cítiť súcit s tými, ktorí sú nám zverení.
Tento postoj súcitu, ktorý nie je iba pocit, je to spolucítenie. Povzbudení a posilnení Pánom sa zasa stávame nástrojmi útechy a zmierenia pre druhých, aby sme hojili rany trpiacich, utíšili bolesť smútiacich, pozdvihli chudobných, oslobodili ľudí od mnohých foriem otroctva a útlaku. To znamená, že blízkosť k Bohu robí z ľudí prorokov, ktorí sú schopní zasievať spasiteľné slovo do zranených dejín vlastnej krajiny.
Aby sme sa dostali k tomuto druhému bodu, k proroctvu pre ľud, pozrime sa opäť na Jeremiášovu skúsenosť. Po prijatí milujúceho a utešujúceho Božieho slova je povolaný byť „prorokom národom“ (porov. Jer 1,5), poslaný vniesť svetlo do tmy, vydať svedectvo v kontexte násilia a skazy. A Jeremiáš, ktorý hltá Pánovo slovo, lebo je preňho radosťou a plesaním srdca (porov. Jer 15,10), vyznáva, že to isté slovo v ňom zasieva nezadržateľný nepokoj a vedie ho k tomu, aby oslovil iných, aby sa ich dotkla Božia prítomnosť.
„V srdci,“ píše, „mi bolo sťa horiaci oheň, zovretý v mojich kostiach; namáhal som sa, aby som to vydržal, no nevládal som“ (Jer 20,9). Božie slovo si nemôžeme nechať len pre seba, nemôžeme zadržať jeho silu: je to oheň, ktorý spaľuje našu apatiu a zapaľuje v nás túžbu osvietiť tých, ktorí sú v temnote. Božie slovo je oheň, ktorý v nás horí a pohýna nás vychádzať von (zo seba)! Toto je naša biskupská identita: horieť Božím slovom, vychádzať k Božiemu ľudu s apoštolskou horlivosťou!
Ale - môžeme sa pýtať - v čom spočíva toto prorocké ohlasovanie Slova, tento zápal? Prorokovi Jeremiášovi Pán hovorí: „Hľa, vložil som svoje slová do tvojich úst. Pozri, postavil som ťa dnes nad národy a nad kráľovstvá, aby si vytrhával a rúcal, nivočil a pustošil, aby si budoval a sadil“ (Jer 1,9-10). Sú to silné slovesá: najprv vytrhávať a rúcať, aby si mohol budovať a sadiť. Ide o spoluprácu na nových dejinách, ktoré chce Boh budovať uprostred sveta plného zvrátenosti a nespravodlivosti.
Aj vy ste teda povolaní, aby ste pokračovali vo svojom prorockom hlase, aby sa pohlo svedomie a aby sa každý z vás stal protagonistom a zodpovedným za inú budúcnosť. Musíme preto vykoreniť jedovaté rastliny nenávisti a sebectva, zloby a násilia, zbúrať oltáre zasvätené peniazom a korupcii, vybudovať spolužitie založené na spravodlivosti, pravde a mieri a napokon zasiať semená znovuzrodenia, aby zajtrajšie Kongo bolo skutočne tým, o čom sníva Pán: požehnanou a šťastnou krajinou, ktorá už nikdy nebude znásilňovaná, utláčaná a krvavá.
Buďme však opatrní: toto nie je politická činnosť. Kresťanské proroctvo sa stelesňuje v mnohých politických a sociálnych opatreniach, ale nie je to úloha biskupov a pastierov vo všeobecnosti. Je to ohlasovanie Slova, ktoré má prebudiť svedomie, odsúdiť zlo, povzbudiť tých, ktorí sú utrápení a bez nádeje.
„Utešuj, utešuj môj ľud“: toto heslo, ktoré sa vracia, je pozvaním od Pána: utešuj ľud. „Utešuj, utešuj môj ľud“. Je to ohlasovanie nielen slovami, ale aj blízkosťou a svedectvom: blízkosťou predovšetkým kňazom – sú prvými a najbližšími biskupovi, počúvaním pastoračných pracovníkov, povzbudzovaním synodálneho ducha k spolupráci. A svedectvo, pretože pastieri musia byť dôveryhodní predovšetkým vo všetkom, najmä v rozvíjaní spoločenstva, v mravnom živote a v správe majetku.
V tomto zmysle je dôležité vedieť budovať harmóniu bez toho, aby sme stáli na piedestáli, bez prísnosti, ale aby sme si boli dobrým príkladom vo vzájomnej podpore a odpustení, aby sme spolupracovali ako vzor bratstva, pokoja a evanjeliovej jednoduchosti.
Nech sa nikdy nestane, že kým ľudia trpia hladom, môže sa o vás povedať: „Oni na to nedbajú a idú, jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom“ (porov. Mt 22,5). Nie, podnikanie, prosím, vynechajme ho z Pánovej vinice! Pastier nemôže byť podnikateľ, nemôže! Sme pastieri a služobníci Božieho ľudu, nie správcovia vecí, nie podnikatelia, ale pastieri!
Spravovanie biskupa musí byť spravovaním pastiera: pred stádom, uprostred stáda, za stádom. Pred stádom, aby ukazoval cestu; uprostred stáda, aby cítil pach stáda a nestratil ho; za stádom, aby pomáhal tým, ktorí idú pomalšie, a tiež aby stádo na chvíľu nechal na pokoji a obzrel sa, kde nájde pastviny. Pastier sa musí pohybovať v týchto troch smeroch.
Drahí bratia biskupi, podelil som sa s vami o to, čo som cítil vo svojom srdci: pestovať blízkosť s Pánom, aby sme boli prorockými znameniami jeho súcitu s ľuďmi. Prosím vás, aby ste nezanedbávali dialóg s Bohom a nenechali oheň proroctva vyhasnúť vypočítavosťou alebo dvojakosťou s mocou, ani pokojným životom a zvykom. Tvárou v tvár trpiacim ľuďom a nespravodlivosti si evanjelium vyžaduje, aby sme pozdvihli svoj hlas.
Keď pozdvihneme svoj hlas podľa Boha, podstupujeme riziko. Urobil to jeden z vašich bratov, Boží služobník Mons. Christophe Munzihirwa, odvážny pastier a prorocký hlas, ktorý chránil svoj ľud tým, že obetoval svoj život. Deň pred smrťou poslal všetkým odkaz: „Čo môžeme v týchto dňoch ešte urobiť? Zostaňme pevní vo viere.
Verme, že nás Boh neopustí a že sa nám niekde objaví malý záblesk nádeje. Boh nás neopustí, ak sa zaviažeme, že budeme rešpektovať životy našich blížnych, nech už patria k akejkoľvek etnickej skupine“.
Na druhý deň ho zabili na námestí, ale jeho semeno, zasiate v tejto krajine, spolu so semenom mnohých ďalších, prinesie ovocie.
Je dobré s vďačnosťou spomínať na veľkých pastierov, ktorí poznačili dejiny vašej krajiny a vašej Cirkvi, na tých, ktorí vás evanjelizovali a predchádzali vo viere. Bratia, to sú vaše korene, ktoré vás posilňujú v evanjeliovom zápale. V dobrom spomínam na kardinála Laurenta Monsengwo Pasinyu.
Drahí moji, nebojte sa byť prorokmi nádeje pre ľud, súhlasnými hlasmi Pánovej útechy, radostnými svedkami a hlásateľmi evanjelia, apoštolmi spravodlivosti, samaritánmi solidarity: svedkami milosrdenstva a zmierenia uprostred násilia, ktoré rozpútalo nielen využívanie zdrojov a etnické a kmeňové konflikty, ale predovšetkým temnú moc Zlého, nepriateľa Boha a človeka.
Nikdy sa však nenechajte znechutiť: Ukrižovaný je vzkriesený, Ježiš víťazí, ba už zvíťazil nad svetom (porov. Jn 16,33) a chce zažiariť vo vás, vo vašom vzácnom diele, vo vašom plodnom semiačku pokoja!
Chcem vám poďakovať, bratia, za vašu službu, za vašu pastoračnú horlivosť, za vaše svedectvo.
A teraz, keď som sa dostal na koniec tejto cesty, chcel by som vyjadriť všetku svoju vďačnosť vám a tým, ktorí ju tu pripravili. Mali ste trpezlivosť čakať rok, ste dobrí! Ďakujem vám za to! Museli ste pracovať dvakrát, lebo prvý raz bola návšteva zrušená, ale viem, že ste k pápežovi milosrdní! Ďakujem veľmi pekne!
V júni budete sláviť Národný eucharistický kongres v Lubumbashi: Ježiš je skutočne prítomný a pôsobí v Eucharistii; tam obnovuje a uzdravuje, utešuje a zjednocuje, osvecuje a premieňa; tam inšpiruje, podporuje a robí vašu službu účinnou.
Nech prítomnosť Ježiša, tichého a pokorného Pastiera, víťaza nad zlom a smrťou, premení túto veľkú krajinu a je vždy vašou radosťou a nádejou! Zo srdca vám žehnám.
Chcel by som dodať ešte jednu vec: povedal som „buďte milosrdní“. Milosrdenstvo. Vždy odpúšťajte. Keď veriaci prichádza na spoveď, prichádza prosiť o odpustenie, prichádza prosiť o Otcovo pohladenie.
A my s obviňujúcim prstom: „Koľkokrát? A ako ste to urobili?...“. Nie, to nie. Odpusťte. Vždy. „Ale ja neviem..., pretože kódex mi hovorí...“ Kódex musíme dodržiavať, pretože je dôležitý, ale srdce pastora ide ďalej! Riskujte. Pre odpustenie riskujete. Vždy. Vždy odpúšťajte vo sviatosti zmierenia. A tak zasievate odpustenie pre celú spoločnosť.
Zo srdca vám žehnám. A prosím, modlite sa za mňa aj naďalej, pretože táto služba je náročná! Ale dôverujem vám. Ďakujem.
(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)
