[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je utorok 31. 01. 2023   Meniny má Emil      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  január  >>
poutstštpisone
       1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031     

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Katechéza o evanjelizačnom nadšení (2): Ježiš, vzor ohlasovania
P:3, 18. 01. 2023 13:45, ZAH



Foto: Vatican Media


Vatikán 18. januára (Vatican News) Ježiš, vzor ohlasovania - tak znie téma druhej katechézy pápeža Františka z cyklu o evanjelizačnom nadšení. Pri generálnej audiencii v stredu 18. januára Svätý Otec vyslovil i apel v súvislosti s útokom na protestantský kostol v Konžskej demokratickej republike. Pápež nezabudol vyzvať k modlitbe za trýznenú Ukrajinu a dnes v prvý deň týždňa modlitieb vyzval aj k modlitbe za jednotu kresťanov.

Biblickým úvodom ku katechéze boli slová z evanjelia podľa Lukáša: 

«[Ježiš povedal:] Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila. Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ » (Lk 15,4-7) 

Ježiš, vzor ohlasovania

2. časť cyklu: evanjelizačné nadšenie - apoštolská horlivosť veriaceho

Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte všetci!

Minulú stredu sme začali cyklus katechéz o evanjelizačnom nadšení, o apoštolskej horlivosti, ktorá má oživovať Cirkev a každého kresťana. Dnes sa pozrieme na neprekonateľný vzor ohlasovania: Ježiša. Evanjelium na Vianoce ho nazýva „Božím slovom“ (porov. Jn 1,1). Skutočnosť, že je Slovo, nás upozorňuje na podstatný aspekt Ježiša: vždy je vo vzťahu, vždy vychádza, nikdy nie je izolované. Slovo v skutočnosti existuje preto, aby sa odovzdávalo, komunikovalo. Taký je aj Ježiš, večné Slovo Otca smerom k nám, komunikované nám. Kristus má nielen slová života, ale svoj život robí slovom, posolstvom: žije teda vždy obrátený k Otcovi a k nám. Vždy hľadí k Otcovi, ktorý ho poslal a pozerá na nás, ku ktorým je poslaný.

Ak sa pozrieme na jeho dni, ktoré sú opísané v evanjeliách, vidíme, že na prvom mieste je intimita s Otcom, modlitba, takže Ježiš vstáva skoro, ešte za tmy, a ide sa modliť na opustené miesta (porov. Mk 1,35; Lk 4,42), rozprávať s Otcom. Všetky dôležité rozhodnutia a voľby robí po modlitbe (porov. Lk 6,12; 9,18). Práve v tomto vzťahu, v modlitbe, ktorá ho spája s Otcom v Duchu, Ježiš objavuje zmysel svojho bytia človekom, svojej existencie vo svete, pretože On je pre nás misiou, poslaný Otcom k nám.

V tejto súvislosti je zaujímavé prvé verejné gesto, ktoré robí po rokoch skrytého života v Nazarete. Ježiš nerobí veľký zázrak, nevystupuje so senzačným posolstvom, ale zaradí sa medzi ľudí, ktorí sa prišli k Jánovi pokrstiť. Takto nám ponúka kľúč k svojmu pôsobeniu vo svete: vydať sa za hriešnikov, byť s nami solidárny bez odstupu, v úplnom zdieľaní života. V skutočnosti, keď hovorí o svojom poslaní, povie, že neprišiel, „aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a dal svoj život“ (Mk 10,45). Ježiš každý deň po modlitbe venuje celý svoj deň ohlasovaniu Božieho kráľovstva a venuje ho ľuďom, najmä tým najchudobnejším a najslabším, hriešnikom a chorým (porov. Mk 1,32-39). To znamená, že Ježiš je v kontakte s Otcom v modlitbe a potom je v kontakte so všetkými ľuďmi pre poslanie, katechézu, aby ich učil o ceste do Božieho kráľovstva.

Ak si chceme jeho štýl života predstaviť nejakým obrazom, nemáme problém ho nájsť: Ježiš ho sám ponúka, počuli sme to, keď o sebe hovorí ako o Dobrom pastierovi, ktorý - ako hovorí – „dáva svoj život za ovce“ (Jn 10,11), toto je Ježiš. Byť pastierom v skutočnosti nebola len práca, ktorá si vyžadovala čas a veľké nasadenie, ale skutočný spôsob života: dvadsaťštyri hodín denne žiť so stádom, sprevádzať ho na pastvu, spať medzi ovcami, starať sa o tie najslabšie. Inými slovami, Ježiš nerobí niečo pre nás, ale daruje všetko, dáva svoj život za nás. Jeho srdce je pastoračné (porov. Ez 34,15). Je pastierom nás všetkých.

Ak chceme zhrnúť činnosť Cirkvi do jedného slova, často sa používa pojem „pastorácia“. A aby sme mohli zhodnotiť svoju pastoračnú prácu, musíme sa porovnať so vzorom, konfrontovať sa s Ježišom, Dobrým pastierom. Predovšetkým sa môžeme pýtať sami seba: napodobňujeme ho tým, že pijeme z prameňov modlitby, aby naše srdce bolo v súlade s jeho srdcom? Intimita s ním je, ako naznačuje krásny zväzok opáta Chautarda, „dušou každého apoštolátu“. Sám Ježiš to svojim učeníkom jasne povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5).

Ak je človek s Ježišom, zistí, že jeho pastoračné srdce vždy bije pre tých, ktorí sú zblúdení, stratení, vzdialení. A naše? Ako často sa stáva, že pri ľuďoch, ktorí sú trochu problémoví alebo ktorí sú pre nás trochu nepríjemní, si povieme: „Veď je to jeho problém, nech si poradí...“. Ale Ježiš to nikdy nepovedal, nikdy. Naopak, šiel vždy k všetkým vylúčeným, hriešnikom. Obvinili ho z toho, že bol s hriešnikmi, pretože priniesol Božiu spásu práve hriešnikom.

V 15. kapitole Lukášovho evanjelia sme počuli podobenstvo o stratenej ovci (porov. v. 4-7). Ježiš hovorí aj o stratenej minci a márnotratnom synovi. Ak sa chceme trénovať v apoštolskej horlivosti, mali by sme mať stále na zreteli Lukášovu 15. kapitolu. Čítajte ju často, tam môžeme pochopiť, čo je to apoštolská horlivosť. Tam zisťujeme, že Boh sa len neprizerá na ohradu svojich oviec a nevyhráža sa im, aby neodišli. Naopak, ak jedna vyjde von a stratí sa, neopustí ju, ale hľadá ju. Nehovorí: „Odišla, je to jej chyba, jej vec!“. Pastoračné srdce reaguje iným spôsobom: srdce pastiera trpí a srdce pastiera riskujeTrpí: áno, Boh trpí pre toho, kto odchádza, a keď ho oplakáva, o to viac ho miluje. Pán trpí, keď sa vzďaľujeme od jeho srdca. Trpí pre tých, ktorí nepoznajú krásu jeho lásky a teplo jeho objatia.

V reakcii na toto utrpenie sa však neuzatvára do seba, ale riskuje: opúšťa deväťdesiatdeväť oviec, ktoré sú v bezpečí, a vydáva sa za tou, ktorá chýba, čím robí niečo riskantné a dokonca iracionálne, ale v súlade so svojím pastoračným srdcom, ktorému je clivo za tými, ktorí odišli; Ježiš za nimi neustále smúti, a keď počujeme, že niekto opustil Cirkev, čo povieme? „Nech si poradí“, nie: Ježiš nás učí smútku za tými, ktorí odišli; Ježiš sa nehnevá ani nemá zášť, ale veľmi smúti za nami. To je Božia horlivosť.

A ja sa pýtam: čo my, máme podobné pocity? Možno vnímame tých, ktorí opustili stádo, ako protivníkov alebo nepriateľov. „A čo tento? - Nie, odišiel niekam inam, stratil vieru, čaká ho peklo...“ a my sme pokojní. Keď ich stretávame v škole, v práci, na uliciach mesta, prečo sa nezamyslieť nad tým, že máme krásnu príležitosť svedčiť im o radosti Otca, ktorý ich miluje a nikdy na nich nezabudol? Nie preto, aby sme prozelytizovali, nie! Ale aby sme prijali Otcovo slovo a kráčali spolu. Evanjelizácia nie je prozelytizmus: prozelytizmus je pohanská vec, ktorá nie je ani náboženská, ani evanjelizačná. Aj pre nich je tu dobré slovo a je našou cťou a bremenom niesť im to slovo, povedať im ho. Pretože Slovo, Ježiš, nás žiada, vždy sa priblížiť s otvoreným srdcom ku všetkým, pretože On je taký.

Možno už dlho nasledujeme a milujeme Ježiša a nikdy sme si nepoložili otázku, či zdieľame jeho pocity, či trpíme a riskujeme v súlade s Ježišovým srdcom, týmto pastoračným srdcom, blízko Ježišovmu pastoračnému srdcu! Nejde o prozelytizmus, ako som povedal, aby iní boli „naši“, nie, toto nie je kresťanstvo: ide o lásku, aby boli šťastnými Božími deťmi. Prosme v modlitbe o milosť pastoračného srdca, otvoreného, všetkým byť nablízku, prinášať Pánovo posolstvo a tiež cítiť túžbu po Kristovi.  Pretože, náš život bez tejto lásky, ktorá trpí a riskuje, nejde: ak my kresťania nemáme túto lásku, ktorá trpí a riskuje totiž riskujeme, že budeme pásť len sami seba. Pastieri, ktorí sú pastiermi seba samých, sú namiesto pastierov stáda pastiermi „znamenitých“ oviec. Človek nesmie byť pastierom seba samého, ale pastierom všetkých.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News: Andrej Klapka)



( TK KBS, VaticanNews, mj; rp ) 20230118028   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]