Bratislava 16. januára (TK KBS) Od úmrtia významnej osobnosti kultúrneho, náboženského a politického života, Antona Bernoláka uplynulo v nedeľu 15. januára 2023 - 210 rokov.
Daniela Suchá, predsedníčka občianskeho združenia CYRILOMETODIADA, veľvyslanec Marián Servátka a konateľ nadácie PRO PATRIA Anton Hrnko si uctili Antona Bernoláka položením venca k jeho pamätnej tabuli na budove rímskokatolíckeho farského úradu pri Kostole sv. Kríža v Devíne.
Anton Bernolák trávil v roku 1785 prázdniny na fare v Devíne, kde napísal dielo Nova Bibliotheca Theologica Selecta. Mons. Marián Gavenda, vedec a miestny farár, pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule v r. 2012 uviedol: „Pre farnosť je to pocta, že sa tu pohyboval a veľmi usilovne tu trávil prázdniny. Ako tretiak na teológii už poznal vtedajšiu svetovú teologickú literatúru, z ktorej spravil výber vyše 200 strán. Aj pre mňa je toto veľká motivácia, že taký mladý teológ toľko dokázal, lebo v múroch tejto fary sa venujem prekladaniu.“
-
Anton Bernolák sa narodil 3. októbra 1762 do zemianskej rodiny v obci Slanica, ktorá je v súčasnosti zatopená Oravskou Priehradou. Viaceré zdroje uvádzajú, že stredoškolské štúdiá pravdepodobne absolvoval na gymnáziu v Bratislave, pričom neskôr v tomto meste v rokoch 1778-1780 navštevoval seminár Emericanum, kde si prehlboval vedomosti v poetike a v rétorike.
V trnavskom seminári Stephaneum študoval filozofiu (1780 - 1782) a na univerzite vo Viedni zase teológiu (1783 - 1784). Poslucháčom teológie na bratislavskom generálnom seminári bol v rokoch 1784 – 1787. Následne až do roku 1791 pôsobil ako kaplán v obci Čeklís, ktorá v súčasnosti nesie názov Bernolákovo.
Anton Bernolák bol potom tajomníkom arcibiskupskej vikariátnej kancelárie v Trnave a na tomto poste zotrval do roku 1797, kedy sa stal dekanom v Nových Zámkoch. Duchovnej i národnej službe sa v tomto meste venoval až do svojej smrti v roku 1813.
Bol mimoriadne vzdelaným mužom, ktorý ovládal viacero cudzích jazykov. Veľký prehľad mal v histórii, v prírodných vedách i v oblasti hudby, estetiky či politiky. Ešte počas pôsobenia v bratislavskom seminári založil Spoločnosť na pestovanie slovenského jazyka, vďaka ktorej v roku 1787 vyšlo kolektívne napísané dielo Filologicko-kritická rozprava o slovanských písmenách, ku ktorému Bernolák pripojil aj príručku o pravopise Orthographiu. V týchto jazykovedných prácach už boli určené základné pravidlá slovenského jazyka a boli prvým krokom k ustáleniu jeho spisovnej normy.
Anton Bernolák vychádzal z presvedčenia, že slovenská spisovná reč musí vychádzať z jazyka a výslovnosti ľudu a za jej základ prijal kultúrnu západoslovenčinu s niektorými stredoslovenskými prvkami. Za prvoradú pokladal výslovnosť, o ktorú sa mal opierať pravopis. Odstránil ypsilon, v pravopise sa používalo iba mäkké i. Dôsledne označoval mäkkosť spoluhlások ď,ť,ň,ľ a jeho slovenčina neobsahovala dvojhlásky.
Vylúčil zo slovnej zásoby slová, ktoré považoval za neslovenské či vulgárne a namiesto nich tvoril nové slová. Slovenský jazyk oslobodzoval od českých výrazov. V roku 1790 sa vydania dočkala Slovenská gramatika a o rok neskôr publikoval príručku o tvorení slov s názvom Etymológia slovenských slov.
Snahy o vydávanie slovenských kníh v novom spisovnom jazyku vyústili v roku 1792 do vzniku celoslovenskej organizácie stúpencov bernolákovskej spisovnej slovenčiny známej ako Slovenské učené tovarišstvo so sídlom v Trnave. Jeho vedúcou osobnosťou bol Anton Bernolák, archivárom a pokladníkom Juraj Fándly. Organizácia mala okolo 500 členov a jej cieľom bola najmä osveta ľudových vrstiev, vydávanie kníh ľudovýchovného, národnobuditeľského i náboženského charakteru.
Hoci na viacjazyčnom slovníkovom diele Slovár slovenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí, ktorý obsahoval napríklad aj príslovia, porekadlá či ľudové piesne, pracoval významný slovenský intelektuál už od roku 1786, jeho vydania sa nedožil. Dielo totiž vyšlo v rokoch 1825 - 1827 v Budíne najmä zásluhou Juraja Palkoviča.
Anton Bernolák pravdepodobne zomrel náhle na zlyhanie srdca 15. januára 1813 v Nových Zámkoch vo veku 50 rokov.
Bernolákova kodifikácia spisovnej slovenčiny v roku 1787 zohrala v histórii slovenského národa mimoriadne významnú úlohu, pretože spustila prvú fázu slovenského národného obrodenia. Hnutie bernolákovcov, teda nasledovateľov Antona Bernoláka, vytvorilo vhodné podmienky pre druhú kodifikáciu slovenského jazyka, ktorá prebehla v roku 1843 v Hlbokom za účasti Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu. Kultúrnu západoslovenčinu Antona Bernoláka vtedy vystriedal jazyk, ktorého základom sa stalo stredoslovenské nárečie.
Zdroje: Biografický lexikón Slovenska I, 2002 / TASR / Daniela Suchá
