Rím 14. januára (VaticanNews) Pápež František napísal predslov k zväzku talianskeho vydavateľa Marsilia s názvom "Božské sprisahanie. Ježiš v centre pozornosti" od talianskeho jezuitu, otca Antonia Spadara, šéfredaktora časopisu La Civiltà Cattolica. Uverejňujeme plné znenie textu, ktorý dnes vyšiel v talianskom denníku La Repubblica a nájdete ho v knihe pod názvom: "Za koho ma máte?".
Pápež František
Pre svojich súčasníkov mohol Ježiš patriť k paradigme neprispôsobivého človeka, ktorý nezapadá a nezapadá do spoločnosti, ktorý sa neprispôsobuje tomu, čo sa považuje za samozrejmé. Stačí si prečítať v evanjeliách, aké reakcie vyvolali jeho gestá. V Markovom evanjeliu čítame, že "jeho príbuzní sa ho vydali chytiť, lebo sa hovorilo, že sa pomiatol". Niektorí vtedy otvorene vyhlásili, ako to uvádza Matúš:
"Je to žráč a opilec, priateľ mýtnikov a hriešnikov." Niekedy Ježiš reaguje ostro a rozhorčene: napríklad prevráti stoly chrámových kupcov. Nezapadá, neprispôsobuje sa.
Keď sledujeme Ježiša na jeho púti, všimneme si, že opúšťa Nazaret, svoju "vlasť". Protestuje proti tým, ktorí sa cítia takí začlenení, že vylučujú ostatných, proti tým, ktorí si myslia, že vidia tak jasne, až oslepli, proti tým, ktorí sú takí sebestační pri uplatňovaní zákona, že sa stali zloduchmi.
Božská zápletka nás sprevádza pri hľadaní Ježiša, ktorý kráča, stretáva ľudí na ceste a ktorého črty stvrdnú, keď sa pozerá na svoj cieľ: Jeruzalem.
Kto je to? Čo chce? Ježiš chodí po uliciach dedín, učí, uzdravuje chorých, utešuje trpiacich. Ľudia sú ohromení a pýtajú sa, kto to je. Podobne ako jeho učeníci sa nám pozerá do očí a pýta sa: "A vy, za koho ma považujete?" Mám pocit, že aj on sa ma pýta. Zoči-voči Ježišovmu príbehu zostáva táto otázka základnou otázkou, ktorá podľa mňa rezonuje na stránkach tohto zväzku.
Niekedy sme zaťažení obrazmi Ježiša, ktoré sú skôr svätými obrázkami než účinnými portrétmi. Máme tendenciu udomácňovať si Ježiša, robiť z neho niečo sympatické a zbytočne sentimentálne. Ježiš dáva pokoj, utešuje, je "jemným svetlom", ako hovorí svätý John Henry Newman, ale neuspáva nás monotónnymi chválospevmi a predovšetkým nás neumŕtvuje. Blahodarný, neuhasený nepokoj spolu s úžasom nad novosťou otvára cestu k odvahe. Preto nepotrebujeme povznášajúce príbehy, najmä v ťažkých časoch, v ktorých žijeme. Táto kniha ich vyháňa a často zdôrazňuje pochmúrnosť, drsnosť evanjeliového posolstva. Ježiš prišiel vrhnúť oheň na zem. Ak prináša svetlo, nebojí sa tieňov. Na druhej strane je pravda, že tí, ktorí vyrastajú vo svete popola, neudržia ľahko oheň veľkých túžob.
Nesmieme stratiť oheň stretnutia s Ježišom. Preto majme oči na Majstrovi, nasledujme ho na jeho ceste a nestrácajme ho z očí. To môže urobiť každý, aj keď nie je vždy ľahké pochopiť Boha, predvídať jeho cestu. Je dobré nechať sa ním pochopiť a nechať sa ním viesť.
Naučme sa odstraňovať prach, ktorý sa usadil na stránkach evanjelia, a znovu objavme jeho intenzívnu chuť. A to je cesta, ktorou máme ísť: počúvať tón hlasu toho, ktorý vyslovoval blahoslavenstvá, ktorý rozdával chlieb zástupom, ktorý uzdravoval chorých, ktorý odpúšťal hriešnikom, ktorý sedel za stolom s mýtnikmi.
Ježišov príbeh sa prelína s príbehom mužov a žien, prebúdza a posilňuje skryté energie, driemajúce vášne pre pravdu a spravodlivosť, záblesky plnosti, ktorú na našej ceste vytvorila láska, ale aj schopnosť čeliť zlyhaniu a bolesti, vyháňať démonov horkosti a zášti.
Zápletka je podstatnou súčasťou príbehu. Bez zápletky nie je príbeh. Boh vstúpil do osnovy ľudských záležitostí s príbehom, ktorý sa dá vyrozprávať. Osnova je utkaná z vlákien a Ježiš sa do nej vpletie.
Žiadna niť nie je rovnaká ako iná a niekedy sa nitky zauzlia. Práve v spleti ľudských záležitostí spoznávame jeho "dielo", ako napísal svätý Ignác: Ježiš je dojatý, približuje sa, dotýka sa bolesti a smrti a premieňa ich na život. Čítanie Ježišovho príbehu nás neodvádza od deja našej existencie. Naopak, vyzýva nás, aby sme sa pozreli na našu históriu, vrátili sa k nej a neutekali od nej.
Musíme "vidieť" tohto Ježiša, cítiť jeho dotyk na vlastnej koži, inak sa Boží Syn, Majster, stáva abstrakciou, ideou, utópiou, ideológiou. S Ježišom sa rozvíja hra pohľadov, ale nielen to: zapojené sú všetky zmysly. Ježiš je pokropený vôňou, ktorú priniesla žena, je chlieb a ryby a delí sa o ne, dotýka sa a uzdravuje, počúva a odpovedá svojim partnerom v rozhovore.
Otvorenie evanjelií je ako pohľad do kamery, ktorá nám umožňuje vidieť Ježiša v akcii. Pohľad, ktorým nám božský dej pomáha čítať evanjeliá, sa zdá byť filmový. Svätý Ignác z Loyoly nás vo svojich duchovných cvičeniach žiada, aby sme kontemplovali evanjeliá očami predstavivosti: očami, nie mentálnou abstrakciou. Ježišov príbeh tak vstupuje do nášho príbehu. Pozeráme sa naň vo svetle našich životov, vidíme tváre, udalosti, znaky..... Môžeme si dokonca predstaviť, že vstupujeme do Ježišovho príbehu a vidíme ho, jeho miesta, jeho pohyby, počujeme slová, ktoré vyslovuje jeho živý hlas. A tak sa nás evanjelium hlboko dotýka.
Ježišove gestá sú inkluzívne: spája so sebou najchudobnejších, utláčaných, slepých a robí ich účastníkmi svojho nového spôsobu videnia. Jeho pohľad nie je len podporný. Uzdravuje slepých nie preto, aby sa mohli tešiť z mediálneho predstavenia tohto sveta, ale aby mohli vidieť Božie pôsobenie v dejinách. Pán neprichádza oslobodiť utláčaných len preto, aby sa cítili dobre, ale aby ich poslal do akcie.
Ježiš má dôveru v to najlepšie z ľudského ducha. Stretnúť sa s ním znamená získať novú energiu, silu a odvahu. Tvárou v tvár realite sa Majster nestráca v sťažnostiach, nevynáša ochromujúce súdy: naopak, vyzýva nás k vášnivému nasadeniu.
Zraniteľnosť ľudí, s ktorými Pán súcití, ho nevedie k opatrnému vypočítavaniu našich obmedzení, ako to naznačujú apoštoli: naopak, pozýva ich k prekypujúcej hojnosti evanjelia, ako sa to stalo pri rozmnožení chlebov.
Božský dej v tomto zmysle jasne zdôrazňuje rozdielnu schopnosť úsudku Ježiša a jeho učeníkov. Nebojme sa vidieť Ježiša často nepochopeného aj vlastným ľudom, ťažko prijateľného, osamoteného.
Spýtajme sa, ak vôbec, na našu vlastnú schopnosť posúdiť a pochopiť evanjelium.
A nakoniec: ako hovoriť o Ježišovi? Aký jazyk používať? Ako predstaviť túto "postavu", ktorá zmenila dejiny sveta? To je jedna z výziev tejto knihy. Určite nie v bežnom jazyku. Jazyk pravej tradície je živý, vitálny, schopný budúcnosti a poézie. Naproti tomu jazyk zvykov je zastaraný, nudný, obradný, všedný. Cirkev si musí dávať pozor, aby sa nedostala do pasce banálneho jazyka, mechanicky a únavne opakovaných fráz.
Evanjelium má byť zdrojom geniality, prekvapením, ktoré môže otriasť človekom až do špiku kostí. Najhoršie, čo sa môže stať, je premeniť silu evanjeliového jazyka na cukrovú vatu: zmierniť účinok slov, otupiť uhly viet, skrotiť zmysel reči. Aké dôležité sú slová! Umelci, spisovatelia, sú schopní strážiť silu evanjeliovej reči práve vďaka povahe svojej inšpirácie.
Dnes sa svet ozýva "olovenou ozvenou", aby sme použili výraz jezuitského básnika Gerarda Manleyho Hopkinsa. Vyzývam vás preto: V tomto čase krízy svetového poriadku, vojny a veľkej polarizácie, strnulých paradigiem, vážnych klimatických a ekonomických výziev potrebujeme lesk nového jazyka, silných príbehov a obrazov, spisovateľov, básnikov, umelcov schopných vykričať svetu posolstvo evanjelia a priblížiť nám Ježiša.
