Vatikán 9. januára (TK KBS) Arcibiskup Mons. Georg Gänswein si na slávnosť Zjavenia Pána 6. januára pripomenul 10. výročie biskupskej vysviacky. Redakcia EWTN, ktorej súčasťou je ACI Stampa, v tento deň s ním priniesla rozhovor o spomienkach na zosnulého emeritného pápeža Benedikta XVI.

- Vaša Excelencia, aký bol emeritný pápež Benedikt na sklonku svojho života?

Na rozdiel od toho, čo si myslel, sa dožil vysokého veku. Bol presvedčený, že po jeho rezignácii mu dobrý Pán dá už len jeden rok. Nikoho zrejme neprekvapilo viac ako jeho, keď videl, že tento „ďalší rok“ sa ukázal ako pekných pár rokov navyše.

Ku koncu bol fyzicky veľmi slabý, samozrejme, veľmi krehký, ale – vďaka Bohu – jeho myseľ bola jasná ako vždy. Bolestivé pre neho bolo vidieť, ako jeho hlas je čoraz tichší a slabší. Celý život bol odkázaný na používanie svojho hlasu a tento nástroj sa postupne vytrácal. Ale jeho myseľ bola vždy jasná, bol pokojný, vyrovnaný a my – ktorí sme boli stále okolo neho, ktorí sme s ním žili – sme cítili, že je na ceste, ktorej koniec sa blíži. A tento koniec bol vždy na dohľad.

- Bál sa smrti?

Nikdy nehovoril o strachu. Vždy hovoril o Pánovi, o svojej nádeji, že keď pred neho konečne príde, prejaví mu miernosť a milosrdenstvo, poznajúc, samozrejme, jeho slabosti a hriechy, jeho život... Ale, ako hovorí svätý Ján: „Boh je väčší ako naše srdce“.

- Strávili ste po jeho boku veľa rokov. Aké boli podľa Vás kľúčové momenty?

No, pre mňa to všetko začalo, keď som nastúpil na Kongregáciu pre náuku viery, v čase, keď bol (kardinál Ratzinger) prefektom. Potom som sa stal jeho tajomníkom. Malo to trvať nanajvýš pár mesiacov, no napokon to trvalo dva roky.

Potom zomrel Ján Pavol II. a Joseph Ratzinger sa stal pápežom Benediktom XVI.; strávil som všetky tie roky ako jeho súkromný tajomník po jeho boku a potom, samozrejme, aj keď bol emeritným pápežom. Bol emeritným pápežom dlhšie ako pápežom v službe.

Čo na mňa vždy zapôsobilo, ba dokonca, čo ma vždy prekvapilo, bola jeho láskavosť; aký pokojný a láskavý bol aj vo veľmi vyčerpávajúcich, veľmi náročných situáciách, a niekedy aj veľmi smutných z ľudského hľadiska.

Nikdy nestratil pokoj; nikdy nestratil nervy! Práve naopak: čím väčšia výzva, tým bol tichší a chudobnejší v slovách. To však malo veľmi dobrý a pozitívny  vplyv na jeho okolie.

Nebol však vôbec zvyknutý na veľké davy ľudí. Samozrejme, ako profesor bol zvyknutý vystupovať a hovoriť pred veľkým zhromaždením, dokonca aj pred veľmi veľkým publikom študentov. Ale to bol on ako profesor, ktorý sa prihováral študentom. Neskôr, už ako pápež, boli preňho všetky tieto stretnutia s ľuďmi z rôznych krajín, vidiac ich radosť a nadšenie, samozrejme, veľmi odlišnou skúsenosťou.

Musel si na to zvyknúť a nebolo ľahké nájsť správnu cestu. Ale nenechal si, aby niekto mediálne zdatný mu hovoril, čo má robiť – jednoducho a prirodzene sa tejto úlohy ujal a napokon – ako sa dá povedať – dospel.

- Hovorili sme o jeho miernosti, o tom, ako sa správal k svojmu okoliu. Môžete nám uviesť príklad?

Spomínam si na jedno stretnutie s biskupmi a kardinálmi v čase, keď bol prefektom Kongregácie pre náuku viery. Téma bola taká, že veci sa dosť rýchlo rozprúdili, a to aj z hľadiska obsahu, ako aj slovných vyjadrení. Muselo sa hovoriť po taliansky, pretože to bol spoločný bežný jazyk. A videl som, že rodení taliani boli, samozrejme, rýchlejší a hlasnejší, prejavovali aj istú agresivitu.

Svojím veľmi jednoduchým, trochu tichým spôsobom najskôr tlmil agresívnu atmosféru, pričom sa snažil prejsť od tónu k obsahu. Jednoducho povedal: „Argumenty sú buď presvedčivé alebo nie sú presvedčivé; tón môže byť znepokojujúci alebo užitočný. Navrhujem, aby sme si navzájom pomohli zmierniť tón v hlase a posilniť argumenty.“

- Môžete nám o ňom ako o človeku povedať viac? Ako interpretoval svoje poslanie pápeža? Koniec koncov, aj on bol len ľudská bytosť, ktorá musela čeliť tejto úlohe...

Určite to posledné, čo chcel, bolo stať sa pápežom vo veku 78 rokov. Bol však zvolený za pápeža, prijal tento záväzok, považoval ho za Božiu vôľu a prevzal túto úlohu. Na začiatku tam bola istá chvíľková neistota: všade boli kamery a fotografi a súkromný život, normálny život, už nebol možný.

Ale cítil som, ako sa jednoducho vložil do tejto situácie, pevne dôverujúc v Božiu pomoc, ktorý mu dá dary, ktoré mu chýbali a ktoré potreboval; dôverujúc, že so svojimi prirodzenými darmi, ale aj s Božou pomocou bude schopný vykonávať zverený úrad a riadiť ho tak, aby bol skutočne na úžitok celej Cirkvi a veriacim.

- Hneď na začiatku ste povedal, že slovo – hovorené slovo, ale aj písané slovo – bolo takpovediac jeho nástrojom. Ktoré z jeho spisov, jeho encyklík, jeho kníh sú pre Vás osobne dôležité?

Ako pápež napísal tri encykliky; štvrtú spolu s pápežom Františkom, ktorá bola aj neskôr vydaná pápežom Františkom: Lumen fidei, o viere. Musím sa priznať, že Spe Salvi je encyklika, ktorá mne osobne poskytla najväčší duchovný pokrm, a verím, že spomedzi všetkých jeho dôležitých encyklík nakoniec „zvíťazí“ práve táto.

Jeho dielo som začal čítať ešte ako študent a seminarista vo Freiburgu; prečítal som všetko a to, samozrejme, ovplyvnilo môj osobný duchovný rast. Myslím si, že jednou z vecí, ktoré zostanú, je určite „Ježišova trilógia“. Pôvodne to mal byť len jeden zväzok. Začal ju písať ešte ako kardinál, ale prvý zväzok dokončil už ako pápež. A myslel si, že dobrý Pán mu dá dosť síl len na prvú knihu.

Medzi spismi, ktoré vyšli pod jeho menom – samozrejme, okrem oficiálnych textov, ktoré napísal ako pápež, napríklad jeho encykliky – chcel, aby sa „Ježišova trilógia“, jeho trojzväzková „Kniha o Ježišovi“, vnímala ako jeho duchovný a intelektuálny testament. Začal ho písať ako kardinál a potom pokračoval ako pápež. Na začiatku povedal: „Teraz je čas skončiť, ktovie, ako dlho mi vydržia sily.“

Sily mu vydržali, začal druhý zväzok a tak ďalej. Tieto tri zväzky obsahujú všetko z jeho osobného bytia ako kňaza, biskupa, kardinála a pápeža, ale aj celý jeho teologický výskum, celý jeho modlitbový život – v podobe, ktorá je, vďaka Bohu, ľahko pochopiteľná; v podobe, ktorá je napísaná na najvyššej akademickej úrovni, ale zároveň bude pre veriacich jeho trvalým osobným svedectvom. A presne to bol zámer. Touto knihou, touto formou ohlasovania viery, chcel posilniť ľudí vo viere, priviesť ich k viere a otvoriť im dvere k viere.

- Ktoré z týchto myšlienok ste si osobne osvojil, ktoré Vám najviac pomohli?

Keď sa pozerám na knihu o Ježišovi, zásadné je, že táto kniha neopisuje niečo z minulosti – túto osobu, aj keď je to Spasiteľ – ale hovorí o prítomnosti. Kristus žil, ale stále aj žije. Čítanie tejto knihy pomáha dnes takpovediac nadviazať spojenie s Kristom. Nečítam len niečo, čo sa stalo. Áno, niečo sa stalo, ale to, čo sa stalo, má význam pre mňa, pre každého, kto to číta, pre môj osobný život viery. A to je podľa mňa rozhodujúce v tom zmysle, že Joseph Ratzinger, pápež Benedikt, nič z toho, čo Cirkev vyznáva o viere, neznižuje, neuberá ani nevynecháva. A to je pre mňa niečo, čo zostáva. Prvý diel som čítal niekoľkokrát, čítal som ho znova a znova, aby som tak sprevádzal určité obdobia môjho života. Môžem ho len odporučiť, je to veľmi užitočné dielo, skutočný duchovný pokrm.

- Ako prežíval svoju vieru?

Rodičia mu odovzdali vieru veľmi prirodzeným a normálnym spôsobom, čo na neho malo veľmi silný vplyv. To, čo dostal od rodičov a neskôr od svojich učiteľov, od svojich duchovných vodcov, prehlboval vo vlastnom živote najmä štúdiom, ale aj vyučovaním. A to, čo takto prehĺbil, sa stalo jeho životom viery. Vždy som mal dojem – a myslím si, že nie som jediný – že to, čo povedal profesor Ratzinger, biskup Ratzinger, arcibiskup a kardinál Ratzinger alebo pápež Benedikt, nebolo niečo, čo by sa malo recitovať, pretože to bolo súčasťou úradu – bolo to takpovediac „jeho telo“. Veril v tom a chcel to odovzdať ďalej, aby tento plameň mohol odovzdať  aj ostatným a nechať ho jasne horieť.

- Má pápež čas na modlitbu, na ticho?

Záleží na tom, ako si spravujete svoj časom. Ak je pre mňa niečo dôležité, snažím sa nájsť si na to čas. A nielen čas, ktorý si môžem vyhradiť, ale aj čas, ktorý som si už naplánoval pri plánovaní dňa. To, čo som s ním zažil ako s kardinálom, ale aj ako s pápežom – veď som s ním žil – bolo, že sme mali vždy pevne stanovený čas modlitby. Samozrejme, boli aj výnimky, napríklad keď sme boli na cestách. Ale čas modlitby bol posvätný.

Konkrétne to znamenalo: svätá omša, breviár, ruženec, rozjímanie. Boli stanovené pevné časy a mojou úlohou bolo dodržiavať ich a nie hovoriť: toto je teraz dôležité, toto je veľmi dôležité a toto je ešte dôležitejšie. Povedal: „Najdôležitejšie je, aby bol Boh vždy na prvom mieste. Najprv musíme hľadať Božie kráľovstvo, všetko ostatné bude len navyše.“ Je to jednoduchá veta a znie dobre. Nie je však také jednoduché sa jej držať. „Ale práve preto je to pravda a preto musíš prispieť k tomu, aby to tak zostalo...“

- Svätí sú vzorom pre náš kresťanský život. Kto bol obľúbeným svätcom pápeža Benedikta?

Jeho obľúbeným svätcom bol svätý Jozef, ale čoskoro sa k nemu pridali aj svätý Augustín a svätý Bonaventúra. A to jednoducho preto, že tieto dve veľké postavy Cirkvi veľmi intenzívne študoval a videl, ako zúrodnili jeho duchovný a intelektuálny život.

Medzi ženami – nehovoriac len o mužoch – je samozrejme na prvom mieste Panna Mária. A potom by som povedal svätá Terézia z Avily, ktorá vo svojej intelektuálnej a duchovnej moci a sile vydala svedectvo, ktoré považoval za veľmi pôsobivé. A potom – nebudete tomu veriť – je tu aj svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša. Myslím si, že medzi tie súčasné môžeme zaradiť aj Matku Terezu, a to pre jej jednoduchosť a presvedčenie. V skutočnosti to, čo žila, bolo viac než len lekcia teológie, fundamentálnej teológie alebo akéhokoľvek iného predmetu. Žila podľa evanjelia, a to bolo pre neho rozhodujúce...

- Poznal Matku Terezu osobne, však?

Áno, stretol sa s ňou v roku 1978 na „Kathlikentag“ vo Freiburgu. Náhodou som tam bol aj ja. On bol rok arcibiskupom a ja som bol rok v seminári. Práve vtedy bola Matka Tereza prítomná v katedrále vo Freiburgu, rovnako ako aj mníchovský a freisingský kardinál Joseph Ratzinger.

- Ako Joseph Ratzinger, pápež Benedikt, formoval Cirkev?

Ako zdôraznil v homílii, ktorou začal svoj pontifikát, keď nastúpil do úradu, nemal žiadny vládny ani cirkevný program. Jednoducho sa snažil ohlasovať Božiu vôľu, čeliť výzvam našej doby podľa Božej vôle. A chcel do toho dať celé svoje srdce. Program by nepomohol, pretože v tom čase sa udalosti vyvíjali nevídanou rýchlosťou, a to aj v zložitých situáciách. A schopnosť prispôsobiť sa tomu bola určite jednou z jeho najväčších predností. Rýchlo  rozpoznal problémy a vedel, že ich treba riešiť odpoveďou viery. Nielen odpoveď, ktorá mala takpovediac teologický základ, ale odpoveď, ktorá išla hlbšie, vychádzala zo samotnej viery, bola teologicky odôvodnená a presvedčivá.

A preto si myslím, že jeho veľkým prínosom, jeho veľkou podporou pre veriacich bolo slovo. Už sme hovorili o tom, že slovo bolo jeho najväčšou, najlepšou „zbraňou“ – nech to znie akokoľvek „bojovne“. Vedel narábať so slovom a slovom dokázal inšpirovať ľudí a naplniť ich srdcia.

- Keď sa pozriete späť na jeho pontifikát, akým najväčším výzvam musel čeliť?

Od začiatku bolo jasné, že najväčšou výzvou je to, čo nazýval „relativizmus“. Katolícka viera a Katolícka cirkev sú presvedčené, že v Ježišovi Kristovi sa zrodila pravda a stala sa telom: „Ja som cesta, pravda a život“.

A relativizmus nakoniec hovorí: pravda, ktorú hlásate, je proti tolerancii. Netolerujete iné vierovyznania – teda v rámci kresťanstva, čo sa týka otázky ekumenizmu – netolerujete iné náboženstvá, myslíte si o nich málo. A to, samozrejme, nie je pravda. Tolerancia znamená, že každého beriem vážne v jeho viere, v jeho presvedčení a akceptujem ho. Ale to neznamená, že potom jednoducho znehodnotím svoju vieru: vieru, o ktorej som presvedčený, vieru, ktorú som prijal, aby som ju odovzdával ďalej. Práve naopak!

... To bol relativizmus – a potom sme mali otázku o vzťahu medzi vierou a rozumom. Toto bola jedna z jeho silných stránok.

A potom, keď bol pápežom, prišla – nečakane, ale veľmi silným spôsobom – otázka ohľadom zneužívania, výzva, ktorá prišla takým silným spôsobom, aký by človek nikdy nečakal. V skutočnosti v tejto súvislosti zohral dôležitú úlohu už ako kardinál, keď prišli prvé otázky, prvé oznámenia, prvé ťažkosti a prvé správy o zneužívaní zo Spojených štátov. V tom čase som už dva roky pôsobil na Kongregácii pre náuku viery, takže si veľmi dobre pamätám, ako sa s touto situáciou vyrovnával a ako musel prekonávať určitý odpor zvnútra. Nebolo to ľahké, ale túto výzvu zvládol veľmi dobre, rozhodným a odvážnym spôsobom, čo sa neskôr ukázalo užitočné aj v jeho pontifikáte.

Vždy hovoril: „Sú dôležité témy, ale najdôležitejšia je viera v Boha.“ Toto je stredobod, okolo ktorého sa vyvíjalo jeho kázanie, jeho pápežstvo a jeho pápežská služba: presvedčenie „Musím hlásať svoju vieru v Boha“. To je nevyhnutné. Ostatní môžu robiť iné veci, ale hlavným cieľom, hlavnou úlohou pápeža je práve toto; a pre toto svedectvo je a vždy bude prvým svedkom.

- Takže ohlasovanie Boha bolo stredobodom jeho pontifikátu...

Presne tak, ak to môžem zhrnúť takto... Ohlasovanie viery, vysvetľovanie evanjelia. Boh pre nás nie je idea, obyčajná myšlienka: Boh je stredobodom našej viery. V istom okamihu sa totiž stredobod našej viery vtelil, stal sa človekom: Ježiš z Nazareta. A všetko, čo z tej doby poznáme, je zhustené v evanjeliách a v Písme, v Novom zákone. A ohlasovať to, ohlasovať to dôveryhodne a presvedčivo, bolo stredobodom a cieľom jeho pápežskej služby.

- Keď už hovoríme o zneužívaní: Nie je to tak dávno, čo bol pápež Benedikt spomenutý v správe o zneužívaní v Mníchovskej a Freisingskej arcidiecéze. Ako reagoval na tieto obvinenia, ktoré boli näsledne vyvrátené, no napriek tomu sa o nich dozvedel? Ako to prežíval, najmä vo svetle všetkého úsilia, ktoré vynaložil na vyšetrenie zneužívania a boj proti nemu?

Už sme spomínali, že ako prefekt sa musel koncom 80. a začiatkom 90. rokov vyrovnávať s obvineniami zo strany Spojených štátov a že zaujal rozhodný postoj voči vnútornému a vonkajšiemu odporu. A rovnaký jasný a jednoznačný postoj zaujal aj v čase, keď bol pápežom; príkladov je mnoho.

Keď ho potom osobne obvinili zo zlého zaobchádzania s prípadmi sexuálneho zneužívania počas jeho pôsobenia vo funkcii arcibiskupa Mníchova a Freisingu v rokoch 1977 až 1982, bolo to pre neho naozaj prekvapujúce.

Požiadali ho, či by súhlasil s odpoveďou na otázky týkajúce sa vyšetrovania, ktoré skúmalo riadenie arcibiskupov, od kardinála Faulhabera až po súčasného arcibiskupa.

A on povedal: „Idem do toho, nemám čo skrývať.“ Ak by povedal „nie“, niekto by si mohol myslieť, že niečo skrýva.

Poslali nám veľa otázok; a on na ne odpovedal. Vedel, že neurobil nič zlé. Uviedol všetko, na čo si spomenul; všetko je uvedené v správe. Pri písaní nášho vyhlásenia sme sa dopustili malej chyby: nešlo o chybu zo strany pápeža Benedikta, ale o nedopatrenie jedného z našich spolupracovníkov, ktorý sa Benediktovi okamžite ospravedlnil. Povedal, že to bola jeho chyba, že si pomýlil dátum týkajúci sa jeho účasti alebo neprítomnosti na jednom zasadnutí.

Okamžite to bolo uverejnené a okamžite opravené. Avšak, príbeh o tom, že pápež klamal, bohužiaľ zostal. A to bola jediná vec, ktorá ho skutočne šokovala: že ho nazvali klamárom.

Jednoducho to nebola pravda. Potom napísal osobný list. Uviedol, že toto je jeho posledné slovo v tejto veci a že po tomto liste sa už nebude ďalej vyjadrovať. Kto mu neverí alebo nechce veriť, nemal by to robiť. Ale ten, kto sa na fakty pozrie úprimne a bez predsudkov, musí povedať: obvinenie z klamstva je jednoducho nepravdivé. A je to neslávne známe!

Bolo to obvinenie, ktoré ho skutočne šokovalo. Najmä preto, že prišlo zo strany, ktorá sa v morálnej oblasti nevyznačuje veľkými úspechmi, ale práve naopak. Bolo to také moralizujúce, že treba povedať: je to a zostáva to hanebné! To však nebolo posledné slovo. Pápež Benedikt povedal: „Nič som nezatajil, povedal som, čo som mal povedať. Viac k tomu nemám čo dodať, nie je čo viac povedať.“

Mohol len apelovať na zdravý úsudok, dobrú vôľu a úprimnosť, viac sa k tomu nedalo nič urobiť. A presne to napísal vo svojom liste. Za všetko ostatné sa bude musieť zodpovedať dobrému Pánovi.

- Naozaj, všetko je uvedené v dokumentoch a spisoch. Každý, kto koná v dobrej viere, to môže zrekonštruovať a vyniesť pravdu na svetlo.

Ako som už povedal, nestrannosť je nevyhnutnou podmienkou. Nielen v tomto prípade, ale v princípe, ale predovšetkým v tomto prípade. A ten, kto je ochotný konať nestranne, si to uvedomuje alebo si to uvedomí.

- Bol pápež Benedikt šťastný? Bol spokojný, naplnený na svojej osobnej ceste životom?

Zo všetkých prídavných mien, ktoré ste práve spomenuli, by som povedal, že to posledné je pravdivé: naplnenie. Vnímal som ho ako človeka, ktorého skutočne napĺňa to, čo robí. Rozhodol sa zasvätiť svoj život kňazstvu. Jeho prvým povolaním, jeho prvou láskou bolo samozrejme učenie. A preto sa stal profesorom. Bol to jednoducho jeho osud.

Potom sa stal biskupom a nakoniec prišiel do Ríma. Všetko to bolo v súlade s jeho povahou, s jeho intelektuálnou štruktúrou. To, že sa stal pápežom, bolo – ako som už povedal – to posledné, čo očakával alebo chcel. Ale on to prijal a vo všetkých svojich úlohách – pokiaľ som mohol vidieť – bol naozaj spokojný a pripravený dať zo seba všetko.

Všimol som si, že dal niečo zo seba, dal to, čo bolo pre neho najdôležitejšie. To, čo odovzdával, nebolo niečo, čo odniekiaľ prebral: odovzdával niečo zo seba, niečo, čo pochádzalo z jeho vlastného života...

- Mal čas premýšľať o svojej rodine, z ktorej pochádzal, bolo tam ešte nejaké spojenie? Ako hovoril o svojej rodine?

Vzhľadom na to, čo všetko si môžete prečítať, čo všetko povedal a čo som sám počul, musím povedať, že hovoril len s veľkou láskou a úctou o tom, čo všetko urobili jeho rodičia, najmä pre svoje tri deti. Jeho otec bol policajt, nemali veľa peňazí, ale všetky deti mali veľmi dobré vzdelanie – a to bolo drahé! Rozhodujúci však bol príklad viery, ktorý im dali. Vždy hovoril, že to bol a zostal základ pre všetko, čo prišlo neskôr.

- Ktoré z jeho slov si budete pamätať? Čo zostane?

Na tomto mieste mi dovoľte „vyprázdniť vnútro“... niekedy – najmä počas jeho obdobia, keď už bol emeritný – som sa ocitol v ťažkých situáciách; vo chvíľach, kedy som povedal: „Svätý Otec, toto nemôže byť! Nedokážem to zvládnuť! Cirkev naráža na tehlový múr! Neviem sám: Pán spí, nie je tam? Čo sa deje?“ A on odpovedal: „Poznáš trochu evanjelium, však? Pán spal v člne na Galilejskom mori, tak znie príbeh. Učeníci sa báli, blížila sa búrka, prichádzali vlny. A zobudili ho, pretože nevedeli, čo majú robiť. A on len povedal: Čo sa to deje? Ježišovi stačilo povedať búrke len pár slov, aby bolo jasné, že on je Pánom aj pre počasie a búrky.“

A potom mi pápež Benedikt povedal: „Pozri, Pán nespí! Ak sa teda učeníci báli v Jeho prítomnosti, je úplne normálne, že sa dnešní učeníci môžu sem-tam báť. Ale nikdy nezabúdaj na jednu vec: Pán je tu a zostáva tu. A všetko to, čo ťa teraz znepokojuje, čo je pre teba teraz ťažké, čo ťa ťaží na srdci alebo v žalúdku, je to niečo, na čo nikdy nesmieš zabudnúť! Vezmi si to odo mňa (hovorí Pán). Potom podľa toho konaj.“

Toto je niečo, čo okrem iného je naozaj hlboko v mojom srdci a zostáva to tam pevne ukotvené.

- Môžete sa podeliť o nejakú ďalšiu anekdotu zo života s pápežom Benediktom?

Pápež Benedikt bol človekom so zmyslom pre humor. Vždy sa mu páčilo, keď sa ani v ťažkých otázkach nezabúdalo na humor, pretože humor môže byť akýmsi uzemnením, ale aj akousi „niťou“, ktorá nás vedie „nahor“. Takže som si sem-tam mohol všimnúť, ako sa v ťažkých situáciách, ako kardinál aj ako pápež, snažil – nie vyprovokovať nejaký „vtipný zvrat“, ktorý pôsobí príliš povrchne – ale o to, aby vniesol štipku humoru, zrnko humoru, ktorý by mohol veci „detoxikovať“.

A to sa mi v mojom živote v niektorých ťažkých situáciách ukázalo ako veľmi cenné. A som za to veľmi vďačný.

- Santo Subito (Ihneď Svätý)?

Toto bolo posolstvo, ktoré sme si mohli prečítať na pohrebe Jána Pavla II. na Námestí svätého Petra. Pamätám si to veľmi dobre: bolo tam veľa nápisov a tiež veľké maľované plagáty s nápisom „Santo Subito“. Myslím si, že sa to bude uberať týmto smerom.

Prevzaté z ACI Stampa (rozhovor pre redakciu EWTN) / Preložil: Luboš Mihálka, Nitrianska diecéza