Vatikán 6. januára (VaticanNews) Prinášame plné znenie homílie pápeža Františka na slávnosť Zjavenia Pána v piatok 6. januára.. Nedovoľme, aby v nás vyhasol nepokoj otázok; nezastavujme svoju cestu tým, že podľahneme apatii alebo pohodlnosti; a pri stretnutí s Pánom sa odovzdajme úžasu adorácie, opakovane vyzval v homílii Svätý Otec.

Pri eucharistickom slávení v Bazilike sv. Petra o 10:00 za účasti okolo 5000 veriacich bol slávnostne ohlásený termín Veľkej noci, ktorý tento rok pripadne na 9. apríla. Pri oltári celebroval kardinál Luis Antonio Gokim Tagle.

Homília Svätého Otca

Sv. omša na slávnosť Zjavenia Pána, 6. januára 2023

Ježiš ako vychádzajúca hviezda (porov. Nm 24,17) prichádza osvietiť všetky národy a rozžiariť noci ľudstva. Spolu s mudrcami, ktorí hľadia k nebu, sa aj my dnes pýtame: „Kde je ten novonarodený?” (Mt 2,2). Ktoré je to teda miesto, kde môžeme nájsť a stretnúť nášho Pána?

Zo skúsenosti mudrcov chápeme, že prvým „miestom“, kde sa rád necháva nájsť, je nepokoj otázok. 

Fascinujúce dobrodružstvo týchto mudrcov z Východu nás učí, že viera sa nerodí z našich zásluh či teoretických úvah, ale je Božím darom. Jeho milosť nám pomáha prebudiť sa z apatie a vytvoriť priestor pre dôležité otázky života, otázky, ktoré nás vyvedú z domnienky, že sme v poriadku, a otvoria nás tomu, čo nás presahuje. V mudrcoch na začiatku je toto: nepokoj pýtajúceho sa. Zviera ich túžba po nekonečne a oni skúmajú oblohu a nechávajú sa ohromiť jasom hviezdy, čím predstavujú napätie smerom k transcendentnu, ktoré oživuje cestu civilizácií a neustále hľadanie našich sŕdc. Tá hviezda totiž zanecháva v ich srdciach otázku: Kde je ten novonarodený?

Bratia a sestry, cesta viery sa začína vtedy, keď s Božou milosťou vytvoríme priestor pre nepokoj, ktorý nám nedá spať; keď sa necháme osloviť, keď sa neuspokojíme s našimi zvykmi, ale odhodlane čelíme výzvam každého dňa; keď sa prestaneme uzatvárať v neutrálnom priestore a rozhodneme sa obývať nepríjemné priestory života, ktoré tvoria vzťahy s druhými, prekvapenia, nepredvídané udalosti, projekty, ktoré treba uskutočniť, sny, ktoré treba realizovať, strach, ktorému treba čeliť, utrpenie, ktoré sa vrýva do tela. V týchto chvíľach sa v našom srdci vynárajú nezadržateľné otázky, ktoré nás otvárajú hľadaniu Boha - kde je šťastie pre mňa? Kde je ten plný život, po ktorom túžim? Kde je tá láska, ktorá nepominie, ktorá nezanikne, ktorá sa nezlomí ani zoči voči krehkostiam, zlyhaniam a zradám? Aké príležitosti sa skrývajú v mojich krízach a utrpeniach?

Stáva sa, že ovzdušie, ktoré dýchame, nám každý deň ponúka „upokojujúce prostriedky duše“, náhradné prostriedky na utíšenie nášho nepokoja a zahnanie týchto otázok - od produktov konzumu až po vábenia rozkoše, od veľkolepých debát až po modloslužbu blahobytu; všetko nám akoby hovorilo: príliš nemysli, nechaj to tak, užívaj si život! Často sa snažíme uložiť svoje srdce do trezoru pohodlia, ale keby to urobili mudrci, nikdy by sa nestretli s Pánom. Upokojiť si srdce, upokojiť si dušu, aby už nebol žiadny nepokoj: to je to nebezpečenstvo. Boh však prebýva v našich znepokojujúcich otázkach; v nich ho „hľadáme, ako noc hľadá úsvit... Je v tichu, ktoré nás znepokojuje pred smrťou a koncom všetkej ľudskej veľkosti; je v potrebe spravodlivosti a lásky, ktorú nosíme v sebe; je svätým tajomstvom, ktoré prichádza v ústrety nostalgii po Úplne Inom, nostalgii po dokonalej a zavŕšenej spravodlivosti, po zmierení a pokoji“ (C.M.MARTINI, Incontro al Signore Risorto. Il cuore dello spirito cristiano, Cinisello Balsamo 2012, 66). Toto je teda prvé miesto: nepokoj otázok. Nebojte sa vstúpiť do tohto nepokoja otázok: práve tieto cesty nás vedú k Ježišovi.

Druhým miestom, kde sa môžeme stretnúť s Pánom, je riziko cesty. Otázky, dokonca aj tie duchovné, môžu v skutočnosti vyvolať frustrácie a spustošenia, ak nás nevovedú na cestu, ak nenasmerujú náš vnútorný pohyb k Božej tvári a kráse jeho slova.  Putovanie Mudrcov, „Ich  putovanie navonok,“ povedal Benedikt XVI., „bolo vyjadrením ich vnútornej cesty, vnútornej púte ich srdca“ (Homília na Zjavenie Pána, 6. januára 2013). Mudrci sa totiž nezastavia, aby sa pozreli na oblohu a rozjímali nad svetlom hviezdy, ale vydávajú sa na riskantnú cestu, ktorá vopred nezaručuje istotu na cestách s presnou mapou v ruke. Chcú zistiť, kto je židovský kráľ, kde sa narodil, kde ho môžu nájsť. Požiadajú o to Herodesa, ktorý si zasa zavolá vodcov ľudu a zákonníkov, ktorí spochybňujú Písmo. Mudrci sú na ceste. Väčšina slovies opisujúcich ich činnosť sú slovesá pohybu.

Tak je to aj s našou vierou: bez neustálej cesty a neustáleho dialógu s Pánom, bez počúvania Slova, bez vytrvalosti nemôže rásť. Nestačí nejaká myšlienka o Bohu a nejaká modlitba, ktorá upokojí svedomie; je potrebné, aby sme sa stali učeníkmi nasledovania Ježiša a jeho evanjelia, aby sme s ním o všetkom hovorili v modlitbe, aby sme ho hľadali v každodenných situáciách a v tvárach našich bratov a sestier. Od Abraháma, ktorý sa vydal na cestu do neznámej krajiny, až po mudrcov, ktorí sa vydali za hviezdou, je viera cestou, viera je putovaním, viera je príbehom odchodov a ďalších odchodov. Nikdy nezabúdajme: viera je cesta, putovanie, príbeh odchodov a ďalších odchodov. Pamätajme, že viera nerastie, ak zostane statická; nemôžeme ju uzavrieť do nejakej osobnej zbožnosti alebo ju uzavrieť medzi múry kostola, ale musíme ju vynášať von, žiť ju na neustálej ceste k Bohu a k našim bratom a sestrám. Pýtajme sa dnes: kráčam k Pánovi života, aby sa stal Pánom môjho života? Ježišu, kto si pre mňa? Kam ma voláš, aby som išiel, čo žiadaš od môjho života? Aké rozhodnutia ma pozývaš robiť pre iných?

Napokon, po nepokoji otázok a riziku cesty je tretím miestom stretnutia s Pánom úžas adorácie. Na konci dlhej cesty a namáhavého hľadania vošli mudrci do domu, „uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu“ (v. 11). Toto je rozhodujúci bod: náš nepokoj, naše otázky, duchovné cesty a praktiky viery sa majú zjednotiť v adoráciii Pána. Tam nachádzajú svoje zdrojové centrum, pretože všetko sa rodí odtiaľ, pretože je to Pán, kto v nás vzbudzuje cítenie, konanie a skutky. Tam sa všetko rodí a tam všetko vrcholí, pretože cieľom všetkého nie je dosiahnuť osobný cieľ a získať si slávu, ale stretnúť Boha a nechať sa objať jeho láskou, ktorá dáva základ našej nádeji, ktorá nás oslobodzuje od zla, ktorá nás otvára láske k druhým, ktorá z nás robí ľudí schopných budovať spravodlivejší a bratskejší svet. Nemá zmysel byť pastoračne aktívni, ak nestaviame Ježiša do centra a neklaniame sa mu. Úžas poklony. Tam sa učíme stáť pred Bohom nie preto, aby sme ho o niečo prosili alebo niečo urobili, ale aby sme zotrvali v tichu a odovzdali sa jeho láske, aby sme sa nechali zachytiť a znovuzrodiť jeho milosrdenstvom. A my sa mnohokrát modlíme, prosíme, uvažujeme... ale zvyčajne nám chýba modlitba adorácie. Stratili sme zmysel pre adoráciu, pretože sme stratili nepokoj otázok a stratili sme odvahu ísť vpred v riziku cesty. Dnes nás Pán pozýva, aby sme urobili tak ako mudrci, padnime na zem pred Bohom, odovzdajme sa mu v úžase adorácie. Klaňajme sa Bohu, a nie svojmu egu; klaňajme sa Bohu, a nie falošným modlám, ktoré nás zvádzajú pôvabom prestíže a moci; fascinovaní falošnými správami, klaňajme sa Bohu, aby sme sa nesklonili pred vecami, ktoré sa pomíňajú, a pred vábivou no prázdnou logikou zla.

Bratia a sestry, otvorme svoje srdcia nepokoju, prosme o odvahu napredovať na ceste a skončime v adorácii! Nebojme sa, je to cesta mudrcov, je to cesta všetkých svätých v dejinách: prijať nepokoj, vydať sa na cestu a klaňať sa. Bratia a sestry, nedovoľme, aby v nás vyhasol nepokoj otázok; nezastavujme svoju cestu tým, že podľahneme apatii alebo pohodlnosti; a pri stretnutí s Pánom sa odovzdajme úžasu adorácie. Potom objavíme, že svetlo osvetľuje aj tie najtemnejšie noci: je to Ježiš, žiarivá ranná hviezda, slnko spravodlivosti, milosrdný jas Boha, ktorý miluje každého človeka a každý národ na zemi.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican news: Andrej Klapka)