Vatikán 5. januára (VaticanNews) Nepripútavame k sebe ľudí, nehľadáme pre seba moc, prestíž, úctu“. Je zaujímavé, že Ratzinger už ako kardinál roky varoval Cirkev pred patológiou, ktorá ju trápila a stále trápi: pred spoliehaním sa na štruktúry, na organizáciu. Teda túžbu „zapísať sa“ na svetovej scéne, aby sme boli „vplyvní“.

ANDREA TORNIELLI

Benedikt XVI. zomrel ako emeritný pápež a bol pochovaný ako pápež. Pohrebný obrad, ktorému predsedal pápež František, sprevádzal na pódiu Baziliky svätého Petra oceán modlitieb. Modlitby vďaky sa vznášali z celého sveta v istote, že Joseph Ratzinger sa konečne môže tešiť z tváre Pána, ktorého celý život miloval a nasledoval a ktorému adresoval svoje posledné slová pred odchodom do agónie: „Pane, milujem ťa!“.

Benedikta XVI. a jeho nástupcu spája istá charakteristická črta, ktorú môžeme nájsť v slovách, ktoré pápež Ratzinger vyslovil vo svojom prvom posolstve Urbi et orbi, ráno deň po svojom zvolení: „Nový pápež vie, že jeho úlohou je, aby pred dnešnými mužmi a ženami zažiarilo Kristovo svetlo: nie jeho vlastné svetlo, ale Kristovo svetlo. Nie jeho vlastné svetlo, jeho vlastný protagonizmus, jeho vlastné predstavy, jeho vlastný vkus, ale svetlo Kristovo“. Pretože, ako povedal Benedikt XVI., „Cirkev nie je naša Cirkev, ale jeho Cirkev, Cirkev Božia. Sluha musí vydať počet z toho, ako naložil so zvereným dobrom. Nepripútavame k sebe ľudí, nehľadáme pre seba moc, prestíž, úctu“. Je zaujímavé, že Ratzinger už ako kardinál roky varoval Cirkev pred patológiou, ktorá ju trápila a stále trápi: pred spoliehaním sa na štruktúry, na organizáciu. Teda túžbu „zapísať sa“ na svetovej scéne, aby sme boli „vplyvní“.

V máji 2010 vo Fatime Benedikt XVI. povedal portugalským biskupom: „Keď v pocite mnohých katolícka viera už nie je spoločným dedičstvom spoločnosti a často je vnímaná ako semeno, ktoré podkopávajú a zatieňujú «božstvá» a páni tohto sveta, je veľmi ťažké dotknúť sa sŕdc jednoduchými slovami alebo morálnymi apelmi, a ešte menej všeobecným pripomínaním kresťanských hodnôt“. Pretože „samotné vyslovenie posolstva sa nedostane hlboko do srdca človeka, nedotkne sa jeho slobody, nezmení jeho život. Fascinujúce je predovšetkým stretnutie s veriacimi ľuďmi, ktorí svojou vierou priťahujú ľudí ku Kristovej milosti a vydávajú o ňom svedectvo“. Nie sú to prejavy, veľkolepé úvahy alebo živé pripomínanie morálnych hodnôt, ktoré sa dotýkajú sŕdc dnešných žien a mužov. Náboženské a prozelytické marketingové stratégie nie sú pre misiu potrebné. Ani dnešná Cirkev nemôže pomýšľať na to, že by žila v nostalgii za významom a mocou, ktorú mala v minulosti. Práve naopak: Benedikt XVI. aj jeho nástupca František kázali a svedčili o dôležitosti návratu k tomu podstatnému, k Cirkvi bohatej len na svetlo, ktoré slobodne prijíma od svojho Pána.

A práve tento návrat k podstatným veciam je kľúčom k misii. Joseph Ratzinger to povedal ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery počas katechézy v decembri 2000, ktorú v týchto dňoch citoval riaditeľ agentúry Fides Gianni Valente. Ratzinger vychádzal z evanjeliového podobenstva o Božom kráľovstve, ktoré Ježiš prirovnal k horčičnému semienku, ktoré je „najmenšie zo všetkých semienok, ale keď vyrastie, je väčšie ako ostatné rastliny v záhrade a stane sa stromom“. Vysvetlil, že keď sa hovorí o „novej evanjelizácii“ v sekularizovaných spoločnostiach, je potrebné vyhnúť sa „pokušeniu netrpezlivosti, pokušeniu hneď sa usilovať o veľký úspech, o veľké počty“. Pretože to „nie je Božia metóda“. Nová evanjelizácia, dodal, „nemôže znamenať: okamžite prilákať novými, rafinovanejšími metódami veľké masy, ktoré sa vzdialili od Cirkvi“. Samotné dejiny Cirkvi, poznamenal ďalej kardinál Ratzinger, učia, že „veľké veci sa vždy začínajú od malého zrnka a masové hnutia sú vždy pominuteľné“. Pretože Boh „nepočíta s veľkými číslami; vonkajšia moc nie je znakom jeho prítomnosti. Väčšina Ježišových podobenstiev poukazuje na túto štruktúru Božieho pôsobenia a reaguje tak na obavy učeníkov, ktorí od Mesiáša očakávali celkom iné úspechy a znamenia - úspechy, aké Pánovi ponúkol satan“. Kresťania, pripomenul ďalej Benedikt XVI., „boli malé spoločenstvá roztrúsené po celom svete, podľa svetských kritérií bezvýznamné. V skutočnosti boli semenom, ktoré preniklo do cesta zvnútra a nieslo v sebe budúcnosť sveta“. Nejde teda o „zväčšovanie priestorov“ Cirkvi vo svete: „Nehľadáme publikum pre seba, nechceme zväčšovať moc a rozširovať naše inštitúcie, ale chceme slúžiť dobru ľudí a ľudstva tým, že dáme priestor tomu, ktorý je život. Toto vyvlastnenie seba samého tým, že ho ponúkneme Kristovi za spásu ľudstva, je základnou podmienkou skutočnej oddanosti evanjeliu.“

Práve toto vedomie sprevádzalo kresťana, teológa, biskupa a pápeža Benedikta XVI. počas celej jeho dlhej existencie. Uvedomenie, ktoré odznelo v citáte, ktorý chcel jeho nástupca - ktorému vždy zaručoval „úctu a poslušnosť“ - zahrnúť do svojej pohrebnej homílie. Je prevzatá z „Pastoračnej reguly“ svätého Gregora Veľkého: „Uprostred búrok môjho života ma utešuje dôvera, že ma udržíš nad vodou na doske svojich modlitieb a že ak ma ťarcha mojich chýb strhne a poníži ma, poskytneš mi pomoc zo svojich zásluh, aby si ma pozdvihol.“ „Je to vedomie pastiera,“ poznamenal pápež František, „Pastier si uvedomuje, že nemusí sám niesť to, čo by v skutočnosti sám nikdy neuniesol, a preto sa vie odovzdať modlitbe a podpore ľudu, ktorý je mu zverený. Pretože bez neho, bez Pána, nemôžeme urobiť nič.