[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je utorok 31. 01. 2023   Meniny má Emil      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  január  >>
poutstštpisone
       1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031     

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Arcibiskup Zvolenský: Nový rok nás pozýva, aby sme v sebe obnovili nádej
P:3, 01. 01. 2023 13:05, DOM



Foto: Peter Zimen


Bratislava 1. januára (TK KBS) Nový rok nás pozýva k tomu, aby sme v sebe obnovili a posilnili nádej, uviedol bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský pri novoročnej svätej omši v bratislavskej Katedrále sv. Martina. Slávil ju s bratislavskými biskupmi a kňazmi. Zúčastnil sa na nej aj apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Nicola Girasoli, ktorý prítomných v závere pozdravil. Homíliu arcibiskupa Zvolenského prinášame v plnom znení.

-

Milí bratia a sestry,

vstúpili sme do nového roka 2023. Začal sa nový deň a nový rok. Už zo samotného slova „nový“ zaznieva nádej. S tým, čo je nové, sa zvyčajne spája nádej, že to bude lepšie ako staré. Nový deň a nový rok nás teda pozývajú, aby sme v sebe obnovili a posilnili nádej.

Je však pravda, že sa nachádzame na okraji dramatickej vojnovej situácie. Sme síce mimo priameho konfliktu, ale sme zapojení prinajmenšom citovo, cítime nebezpečenstvo, ktoré klope na naše dvere: dôsledky konfliktu nás zasahujú a budú ťažko doliehať najmä na zraniteľnejšie skupiny našej spoločnosti.

V našich životoch jestvuje veľa skutočností, ktoré nám spôsobujú bolesť, ktoré nás stavajú pred otázky, na ktoré nevieme odpovedať, ale patrí k našej ľudskej dôstojnosti, že sme si vo svojom srdci všimli tajomné tiché Božie pozvanie k nádeji.

Naše stretnutie a naše spoločenstvo, ktoré tvoríme, je zamerané, aby sme sa otvorili nádeji, aby sme sa vzájomne podporili v tejto bytostnej voľbe. Nádej nenachádzame však len ako tichý tajomný hlas v našom svedomí, ale čerpáme ju z vianočného posolstva, ktoré k nám prichádza. Opierame sa o texty Svätého písma.

V úryvku z evanjelia svätého Lukáša, ktoré je treťou časťou rozprávania o Ježišovom narodení, sme počuli o pastieroch, ktorí prejavujú radosť navonok a počuli sme o Márii, ktorá svoju radosť prežíva v srdci. Pastieri rozprávajú o tom, čo zažili a Mária je predstavená ako tá, ktorá je pripravená, aby Boh pôsobil v jej srdci aj cez svedectvo pastierov.

Evanjelista svätý Lukáš nás všetkých pozýva, aby sme sa stotožnili s pastiermi a s Máriou a aby sme sa naplnili údivom, pretože to slovo „všetci“ v texte sa vzťahuje na nás, ktorí počúvame. „A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali.“ (Lk 2,18).

Pastieri, ktorým bolo umožnené nahliadnuť do nebeského sveta prostredníctvom Božích poslov, sú teraz pre nás poslucháčov identifikačnými postavami. Oni boli silne pohnutí týmto posolstvom a sami sa dali do pohybu. Preto sa v našom texte nachádza viacero dejových slovies: ponáhľali sa, našli, videli, povedali, počuli, žasli, vrátili sa, oslavovali a chválili.

Pre evanjelistu svätého Lukáša je typické v mnohých jeho rozprávaniach, že sú tu zrazu „všetci“, ktorí počujú a žasnú. V nich ponúka všetkým adresátom evanjelia, aby sa pridali, počúvali a žasli.

K tomuto zástupu sa pridáva aj Mária, ktorá ponúka ďalší spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo bolo počuté. Je to ďalší spôsob, ktorí si môžeme osvojiť a napodobňovať a to je totiž ten spôsob, že si posolstvo zachováme v srdci, aby si ho uložíme do srdca a tým umožníme, aby naďalej pôsobilo a účinkovalo ešte intenzívnejšie.

Nadšenie navonok a radosť v srdci sú spôsobené skutočnosťou narodenia dieťaťa, ktoré dostáva meno Ježiš. Meno Ježiš po slovensky znamená: Boh zachraňuje. Dieťa má meno a meno vyjadruje, kým dieťa je. V Ježišovi prišla a vždy znova prichádza Božia záchrana. Nadšenie navonok a radosť v srdci sú spôsobené skutočnosťou, že v Ježišovi prišla a vždy znova prichádza Božia záchrana.

V jednom týždenníku uverejnili fotografiu a krátky komentár s nadpisom Vianoce v pivnici. Fotografia bola urobená v meste Avdijivka v Doneckej oblasti na Ukrajine. Na fotografii je jednoducho oblečená asi 60 ročná žena, stojí pri stole, na ktorom je črepník s malým ihličnatým stromčekom. Pri črepníku sú položené jablko a dva citrusové plody. Pani na zábere má unavené oči, ale zároveň sa jemne usmieva.

Je zachytená na fotografii, ako má pripravené svoje vojnové Vianoce. Napriek častému ostreľovaniu a potrebe ísť do úkrytu v jemnom úsmeve je vyjadrená tichá radosť, že môže skromným spôsobom sprítomniť si slávenie narodenia Pána, našej nádeje na Božiu záchranu. Napriek vojne je tu nádej Vianoc. (Christ in der Gegenwart, č. 52).

Nádej je v tom, že Boh sa neotáča nášmu svetu chrbátom, ale prichádza tak, že sa nás pozýva, aby sme ho spoznali v Ježišovi. Boh k nám prichádza v krehkom bezmocnom dieťati.

A práve to paradoxne odhaľuje Božiu všemohúcnosť: „Skutočnosť, že je to moc, ktorá hovorí prostredníctvom slabosti, hovorí, že je to božská, nekonečná moc: len všemohúci Boh je schopný hovoriť jazykom slabosti. Takýto jazyk slabosti nie je len prejavom moci, ale je podmienkou oslovenia človeka v jeho hĺbke, v jeho podstate. Spásu vám neprinesie niekto, kto má všetko a niečo vám dá, alebo dá vám veľa z toho všetkého, zahltí vás hojnosťou. Spása je moc niekoho, kto sa stavia na tvoju úroveň, vychádza z tvojej najnižšej úrovne a pozdvihuje ťa, robí ťa iným; niekoho, kto ťa po účasti na tvojej biede robí účastným na svojej plnosti a kto ti v tomto prežívanom spoločenstve s bezmocnosťou a biedou, ktorú dobre poznáš, ktorá nie je imaginárna, ktorú trpíš deň čo deň, zaručuje skutočnú pevnosť tej svojej plnosti, ktorú chce s tebou zdieľať“ (porov. S. Corradino, Il potere nella Bibbia, Roma, Acli, 1977, 4).

Aké šťastie, že máme medzi sebou mužov a ženy, ktorí sú udivení, nadšení, doktnutí Bohom, ktorý zachraňuje.

Pred niekoľkými dňami mal pohreb so štátnymi poctami prof. Vladimír Krčméry vynikajúci lekár, vedec – odborník na tropickú medicínu, infektológiu, onkológiu, univerzitný profesor, zakladateľ zdravotníckych, sociálnych zariadení a zahraničných humanitárnych misií v rozvojových krajinách. Všetci, ktorí ho poznali, svedčili o ňom, že sa strávil v službe pre chorých a núdznych a svoju životnú nádej čerpal z Ježiša Krista, z viditeľného obrazu Boha, ktorý zachraňuje.

Aké je pre nás šťastie, že môžeme predovšetkým v poslednom období počuť viacerých mužov a ženy, ktoré neúnavne a nezištne pomáhali a pomáhajú ako dobrovoľníci v charitatívnych projektoch, že to chápu ako dar, že môžu pomáhať, lebo sú nadchnutí Bohom, ktorý zachraňuje. Majú v sebe pokoru Boha, ktorý sa stal človekom, aby nás zachránil.

Nedá mi nespomenúť hlboký text práve zomrelého pápeža Benedikta XVI. z encyklicky Deus caritas est (Boh je láska). Napísal:

„[...] správny spôsob služby robí slúžiaceho pokorným: nezaujíma voči druhému postoj nadradenosti, akákoľvek biedna by momentálne bola jeho situácia. Kristus zaujal na svete posledné miesto [...] a práve touto radikálnou pokorou nás vykúpil a stále nám pomáha. Kto je ochotný pomáhať, uznáva, že takto sa pomáha aj jemu. Schopnosť pomáhať nie je jeho zásluhou ani dôvodom chváliť sa. Táto úloha je milosťou. [...] Uznáva, že nekoná na základe nadradenosti ani väčšieho osobného výkonu, ale že je to dar od Pána. Neraz veľkosť potrieb a limity vlastných síl môžu človeka viesť k pokušeniu znechutenia. No práve vtedy mu bude na pomoci vedomie, že v konečnom dôsledku je len nástrojom v Pánových rukách; oslobodí sa od pýchy, že on sám musí uskutočniť nevyhnutné zlepšenie sveta. V pokore spraví to, čo je možné, a v pokore odovzdá všetko ostatné Pánovi. Veď svet riadi Boh, nie my. My mu ponúkame našu službu len natoľko, nakoľko môžeme, a preto, lebo on nám na to dáva silu. Avšak robiť všetko, čo je možné, s tou silou, ktorú máme, to je úloha, ktorá udržiava dobrého služobníka Ježiša Krista stále v aktivite: „Lebo nás ženie Kristova láska“ (2 Kor 5, 14). (Benedikt XVI., encyklika Deus caritas est, č. 35).

Prosme Pána Ježiša, ktorý sa pre nás narodil, o dar prijať tajomstvo Vianoc a nechať sa premeniť jeho príchodom. Istý kresťanský mysliteľ napísal: „Žije sa aj bez chleba, bez strechy nad hlavou, bez lásky, bez šťastia: nežije sa ale nikdy bez tajomstva. Ľudská prirodzenosť je taká. Človek nemôže uniknúť tajomstvu, lebo sme stvorený na Boží obraz a podobu" (Leon Bloy, „Úvod“, in P. Van der Meer, Denník konvertitu, Alba, Paulíny, 1969, 9).

Aj v novom roku nám zostávajú tajomstvá. Ale napĺňa nás tichou radosťou v srdci tajomstvo jednoduchého bezmocného Božieho príchodu na svet v Ježišovi, ktorý nás zachraňuje.

Prijmime nádej Božej záchrany, robme vždy znova a znova všetko dobré, čo je možné, s tou silou, ktorú máme, uchovávajme si v srdci nádej na Božiu záchranu v Ježišovi.

-
K správe bolo vydané FOTO.



( TK KBS, sz, ml; pz ) 20230101005   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]