Vatikán 31. decembra (RV) Dnes 31. decembra o 17:00 v Bazilike sv. Petra pápež František v homílii spomína s dojatím a láskou na zosnulého emeritného pápeža takto: „A keď už hovoríme o láskavosti, v tejto chvíli naše myšlienky spontánne smerujú k nášmu najdrahšiemu emeritnému pápežovi Benediktovi XVI., ktorý nás dnes ráno opustil.“

Homília Svätého Otca Františka

Prvé vešpery Slávnosti Bohorodičky Panny Márie a Te Deum - 31. decembra 2022

«Narodený zo ženy» (Gal 4,4).

Keď sa Boh v plnosti času stal človekom, neprišiel na svet tak, že spadol z nebeskej výšavy, ale narodil sa z Márie. Nenarodil sa v žene, ale zo ženy. To je v podstate niečo iné. Znamená to, že Boh si chcel z nej vziať telo. Nevyužil ju, ale požiadal o jej „áno“, o jej súhlas. A spolu s ňou začal pomalú cestu plodenia ľudstva oslobodeného od hriechu, plného milosti a pravdy, plného lásky a vernosti. Ľudstva krásneho, dobrého a pravdivého, na Boží obraz a podobu, a predsa pretkaného naším telom, ktoré ponúkla Mária; teda nikdy bez nej; ale vždy s jej súhlasom; v slobode, v nezištnosti, v úcte, v láske.

Toto je cesta, ktorú si Boh zvolil, aby vstúpil do sveta a na vstúpenie do dejín, toto je spôsob. A tento spôsob je podstatný, rovnako podstatný ako samotný fakt, že prišiel. Máriino božské materstvo - panenské materstvo, plodné panenstvo - je cestou, ktorá odhaľuje mimoriadnu úctu Boha k našej slobode. On, ktorý nás stvoril bez nás, nás nechce spasiť bez nás (porov. sv. Augustín, Sermo CLXIX, 13).

Tento spôsob jeho príchodu, aby nás zachránil, je cestou, na ktorú nás pozýva, aby sme ho nasledovali a spolu s ním pokračovali v utkávaní nového, slobodného, zmiereného ľudstva. Toto je to slovo: zmierené ľudstvo. Je to štýl, spôsob vzťahu k nám, z ktorého pramenia mnohé ľudské cnosti dobrého a dôstojného spolužitia. Jednou z týchto cností je láskavosť ako životný štýl, ktorý podporuje bratstvo a sociálne priateľstvo (porovnaj Enc. Fratelli tutti, 222-224).

A keď už hovoríme o láskavosti, v tejto chvíli naše myšlienky spontánne smerujú k nášmu najdrahšiemu emeritnému pápežovi Benediktovi XVI., ktorý nás dnes ráno opustil. S dojatím spomíname na jeho osobu, takú ušľachtilú, takú jemnú. A my cítime v srdci veľkú vďačnosť: vďačnosť Bohu za to, že ho dal Cirkvi a svetu; vďačnosť za všetko dobré, čo vykonal, a najmä za jeho svedectvo viery a modlitby, najmä v týchto posledných rokoch jeho života v ústraní. Iba Boh pozná hodnotu a silu jeho príhovoru, jeho obety prinášanej pre dobro Cirkvi.

A dnes večer by som chcel navrhnúť láskavosť aj ako občiansku cnosť, mysliac najmä na našu rímsku diecézu.

Láskavosť je dôležitým faktorom kultúry dialógu a dialóg je nevyhnutný, ak chceme žiť v mieri, aby sme žili ako bratia a sestry, ktorí nie vždy spolu súhlasia - to je normálne -, ale napriek tomu sa spolu rozprávajú, počúvajú sa a snažia sa pochopiť a vyjsť si v ústrety. Len si pomyslime, „čo by to bol za svet bez trpezlivého dialógu toľkých veľkodušných ľudí, ktorí udržiavajú rodiny a komunity pohromade. Vytrvalý a odvážny dialóg sa nedostáva na titulné stránky novín ako konfrontácie a konflikty, ale nenápadne pomáha svetu žiť lepšie“ (tamže, 198). A teda láskavosť je súčasťou dialógu. Nie je to len otázka „galantnosti“, nie je to otázka „etikety“ či zdvorilostných foriem... Nie, toto tu nemáme na mysli, keď hovoríme o láskavosti. Skôr ide o cnosť, ktorú treba opäť nadobudnúť a uplatňovať každý deň, ísť proti prúdu a humanizovať našu spoločnosť.

Škody spôsobené konzumným individualizmom sú skutočne viditeľné. A najvážnejšou škodou je, že druhých, ľudí okolo nás, vnímame ako prekážky nášho pokoja, nášho pohodlia. Iní nás „obťažujú“, vyrušujú, oberajú o čas a zdroje na to, aby sme mohli robiť to, čo máme radi. Individualistické a konzumné spoločnosti majú tendenciu byť agresívne, pretože ostatní sú konkurentmi, s ktorými treba súťažiť (porov. tamtiež, 222). Napriek tomu sa práve v týchto našich spoločnostiach, a to aj v tých našich najťažších situáciách, nájdu ľudia, ktorí ukazujú, že je „stále možné zvoliť si láskavosť“, a tak sa svojím životným štýlom „stávajú hviezdami uprostred temnoty“ (tamže).

Svätý Pavol v tom istom Liste Galaťanom, z ktorého pochádza čítanie tejto liturgie, hovorí o ovocí Ducha Svätého a medzi nimi spomína jedno s gréckym slovom chrestotes (porov. 5,22). To je to, čo môžeme chápať pod pojmom „láskavosť“ - láskavý postoj, ktorý podporuje a utešuje druhých a zároveň sa vyhýba akejkoľvek trpkosti a tvrdosti. Spôsob, ako sa správať k blížnemu, pričom sa dbá na to, aby sa mu neublížilo slovami alebo gestami; snaha uľahčiť ťažobu iných, povzbudiť, potešiť, utešiť; nikdy neponižovať, nedráždiť ani nepohŕdať nikým (porov. Fratelli tutti, 223).

Láskavosť je protilátkou na niektoré patológie našej spoločnosti: protilátka na krutosť, ktorá sa, žiaľ, môže vkradnúť do srdca ako jed a otráviť vzťahy; protilátka na úzkosť a roztržité šialenstvo, ktoré nás núti sústrediť sa na seba a uzatvárať sa pred druhými (porov. tamže, 224). Tieto „choroby“ nášho každodenného života nás robia agresívnymi a robia nás neschopnými požiadať o „dovolenie“, o „prepáčenie“ alebo jednoducho povedať „ďakujem“. Tri veľmi ľudské slová spolužitia: prosím, prepáč, ďakujem. S týmito tromi slovami sa posúvame vpred v pokoji, v ľudskom priateľstve. Sú to slová láskavosti: prosím, prepáč, ďakujem. Dobre nám padne, ak ich budeme v živote často používať: prosím, prepáč, ďakujem. A tak, keď na ulici, v obchode alebo v kancelárii stretneme láskavého človeka, žasneme, zdá sa nám to ako malý zázrak, pretože láskavosť už, žiaľ, nie je veľmi bežná. Ale, vďaka Bohu, ešte stále existujú láskaví ľudia, ktorí vedia odložiť svoje vlastné starosti, aby venovali pozornosť druhým, aby darovali úsmev, aby darovali slovo povzbudenia, vypočuli niekoho, kto sa potrebuje zveriť, vyrozprávať (porov. tamtiež).

Drahí bratia a sestry, myslím si, že opätovné nadobudnutie láskavosti ako osobnej a občianskej cnosti môže v nemalej miere pomôcť zlepšiť život v rodinách, komunitách a mestách. Preto by som nám všetkým, ktorí žijeme v Ríme, pri pohľade na nový rok chcel zaželať, aby sme rástli v tejto cnosti láskavosti. Skúsenosť nás učí, že ak sa stane životným štýlom, môže vytvoriť zdravé spolunažívanie, môže poľudštiť sociálne vzťahy tým, že rozpustí agresivitu a ľahostajnosť (porov. tamtiež).

Hľaďme na ikonu Panny Márie. Dnes a zajtra si ju tu, v Bazilike svätého Petra, môžeme uctiť aj v podobe Karmeľskej Panny Márie z Avigliana pri meste Potenza. Neberme tajomstvo božského materstva ako samozrejmosť! Dovoľme si žasnúť nad voľbou Boha, ktorý sa mohol na svete zjaviť tisíckami spôsobov a ukázať svoju moc, a namiesto toho sa chcel v plnej slobode počať v Máriinom lone, chcel sa deväť mesiacov formovať ako každé dieťa a nakoniec sa z nej narodiť, narodiť sa zo ženy. Neprechádzajme rýchlo, zastavme sa a rozjímajme, lebo tu je podstatná črta tajomstva spásy. A snažme sa naučiť Božej „metóde“, jeho nekonečnej úcte, jeho takpovediac „láskavosti“, pretože v božskom materstve Panny Márie je cesta k ľudskejšiemu svetu.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News: Andrej Klapka)