[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je štvrtok 25. 04. 2024   Meniny má Marek      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  apríl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
2930     

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Druhá adventná kázeň Raniera Cantalamessu: Dvere nádeje
P:3, 12. 12. 2022 12:59, ZAH

Vatikán 12. decembra (RV) Prinášame druhú adventnú kázeň pápežského kazateľa kard. Raniera Cantalamessu z cyklu „«Zdvihnite, brány, svoje hlavice» (Ž 24,7-8). Viera, nádej a láska: tri brány, ktoré treba otvoriť Kristovi, ktorý prichádza“. Predniesol ju v piatok 9. decembra 2022 v Aule Pavla VI. za účasti pápeža Františka.

Slovenský preklad pripravil d. o. Cyril Jančišin pre Televíziu LUX, ktorá cyklus kázní R. Cantalamessu pravidelne vysiela vždy v nedeľu o 14:10.

Dvere nádeje

Druhá kázeň, Advent 2022

P. Raniero kard. Cantalamessa, OFM Cap. 

V očakávaní blaženej nádeje

„Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy.“ (Ž 24, 7)

Svätý Otec, ctihodní otcovia, bratia a sestry, tento verš žalmu sme si vzali ako vodiacu niť pre adventné meditácie, pričom sme pochopili, že dvere, ktoré sa majú otvoriť, sú dvere teologálnych čností: viery, nádeje a lásky. Jeruzalemský chrám – čítame v Skutkoch apoštolov – mal dvere, ktoré sa nazývali „krásna brána“ (Sk 3, 2). Boží chrám, ktorým je naše srdce, má tiež „krásnu“ bránu či dvere a sú to dvere nádeje. Práve tieto dvere sa dnes chceme pokúsiť otvoriť Kristovi, ktorý prichádza.

Čo je samotným predmetom „blaženej nádeje“, ktorú pri každej svätej omši ohlasujeme a vyznávame, že ju „očakávame“? Aby sme si uvedomili absolútnu novosť, ktorú Kristus priniesol v tejto oblasti, musíme postaviť evanjeliové zjavenie na pozadie starovekých predstáv o posmrtnom živote.

V tejto otázke ani Starý zákon nemal odpoveď. 

Je známe, že až ku koncu sa výslovne hovorí o posmrtnom živote. Dovtedy sa viera Izraela nelíšila od viery susedných národov, najmä Mezopotámie. Smrťou sa navždy končí život; všetci, dobrí aj zlí, skončíme v akomsi pochmúrnom „masovom hrobe“, ktorý sa inde nazýva Arallu a v Biblii Šeol. Nelíšila sa od toho ani predstava v grécko-rímskom svete, ktorá prevládala v dobe súčasnej s Novým zákonom. Toto smutné miesto tieňov sa tam nazývalo Podsvetie alebo Hádes.

Izrael sa od všetkých ostatných národov odlišuje tým, že napriek všetkému naďalej verí v dobrotu a lásku svojho Boha. Nepripisoval smrť, ako to robili napríklad Babylončania, závisti božstva, ktoré si vyhradilo nesmrteľnosť pre seba, ale skôr hriechu človeka (Gn 3) alebo jednoducho jeho vlastnej smrteľnosti. Je pravda, že biblický človek niekedy nemlčal o svojich rozpakoch nad takým osudom, ktorý akoby nerobil rozdiely medzi spravodlivými a hriešnikmi. Nikdy však Izrael nezašiel do rebélie. Z modlitby niektorých biblických postáv sa zdá, že ich to tiahlo až k túžbe po možnosti vzťahu s Bohom za hranicou smrti, alebo sa aspoň tušilo, že je možné byť „vytrhnutým z podsvetia“ (porov. Ž 49, 16), „prebývať s Bohom navždy“ (porov. Ž 73, 23) a „sýtiť sa radosťou v jeho prítomnosti“ (porov. Ž 16, 11).

Keď sa ku koncu Starého zákona toto očakávanie, ktoré dozrievalo v podhubí biblickej duše, konečne dostáva na svetlo, nie je vyjadrené na spôsob gréckych filozofov ako prežitie nesmrteľnej duše, ktorá sa po oslobodení od tela vracia do nebeského sveta. V súlade s biblickou koncepciou človeka ako neoddeliteľnej jednoty duše a tela spočíva prežitie vo vzkriesení – tela a duše – zo smrti (Dan 12, 2 – 3; 2 Mach 7, 9).       

Ježiš odrazu priviedol túto istotu na plné svetlo a – čo je najdôležitejšie – po tom, čo ju oznámil v podobenstvách a výrokoch (ako napríklad v príbehu o žene, ktorá mala sedem mužov: Mt 22, 30), podal o posmrtnom živote nezvratný dôkaz tým, že vstal z mŕtvych. Po ňom už pre veriaceho človeka smrť nie je pristátím, ale vzletom!

Najkrajším darom a najvzácnejším dedičstvom, ktoré anglická kráľovná Alžbeta II. zanechala svojmu národu a svetu po 70 rokoch vlády, bola jej kresťanská nádej vo vzkriesenie mŕtvych. Pri pohrebnom obrade, ktorý v priamom prenose sledovali takmer všetci mocní ľudia na zemi a v televízii stovky miliónov ľudí, zazneli na jej výslovné želanie v prvom čítaní tieto Pavlove slová:

„Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň? Ostňom smrti je hriech a silou hriechu je zákon. Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista.“ (1 Kor 15, 54-57)

A v evanjeliu, stále podľa jej výslovnej vôle, zazneli Ježišove slová:

„V dome môjho Otca je mnoho príbytkov... Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ (Jn 14, 2 – 3)

Nádej, operatívna čnosť

Práve preto, že sme stále ponorení v čase a priestore, chýbajú nám kategórie, aby sme si vedeli predstaviť, v čom spočíva tento „večný život“ s Bohom. Je to, ako keby ste sa snažili vysvetliť, čo je to svetlo, niekomu, kto sa narodil slepý. Sv. Pavol hovorí len takto:

„Seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné, seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné. Ak jestvuje živočíšne telo, jestvuje aj duchovné.“ (1 Kor 15, 43 – 44)

Niektorým mystikom bolo dopriate, aby aj v tomto živote zažili niekoľko kvapiek z nekonečného oceánu radosti, ktorý Boh uchováva pre svojich, ale všetci svorne tvrdia, že sa o tom nedá nič povedať ľudskými slovami. Prvým z nich je on sám, apoštol Pavol. Korinťanom sa zveruje, že bol pred štrnástimi rokmi vzatý do „tretieho neba“, do raja, a že počul „tajomné slová, ktoré človek nesmie vysloviť“ (2 Kor 12, 2-4). Spomienka, ktorú v ňom tento zážitok zanechal, je badateľná v tom, čo píše pri inej príležitosti Korinťanom:

„Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2, 9)

Nechajme však bokom to, čo bude na onom svete (o čom môžeme povedať len veľmi málo), a venujme sa radšej tomu, čo je tu a teraz v našom živote. Uvažovať o kresťanskej nádeji znamená uvažovať o konečnom zmysle našej existencie. Jedna vec je v tomto smere spoločná pre všetkých: túžba po dobrom živote. Len čo sa však človek pokúsi pochopiť, čo sa myslí pod pojmom „dobro“, hneď mu napadnú dve kategórie ľudí: tí, ktorí myslia len na materiálne a osobné dobro, a tí, ktorí myslia aj na morálne dobro a dobro všetkých, takzvané „spoločné dobro“.

Čo sa týka tých prvých, svet sa od čias Izaiáša a sv. Pavla veľmi nezmenil. Obaja citujú príslovie, ktoré platilo v ich dobe: „Jedzme a pime, veď zajtra umrieme!“ (Iz 22, 13; 1 Kor 15, 32). Zaujímavejšie je pokúsiť sa pochopiť tých, ktorí navrhujú – aspoň ako ideál – „žiť dobre“ nielen materiálne a individuálne, ale aj morálne a spoločne s ostatnými. Na internete existujú stránky, na ktorých starší ľudia v rozhovoroch hodnotia svoj doterajší život. Sú to spravidla muži a ženy, ktorí prežili bohatý a dôstojný život, slúžili rodine, kultúre a spoločnosti, ale bez akéhokoľvek vzťahu k náboženstvu. Snaha presvedčiť ľudí, že sú šťastní, že žili takýmto spôsobom, no onedlho už nebudú žiť, je patetická. Smútok ukrytý za ich slovami priam kričí z ich očí!

Sv. Augustín vyjadril podstatu problému: „Na čo nám je dobre žiť, ak nám nie je dané žiť stále?“ „Quid prodest bene vivere si non datur sempre vivere?”[1]. Pred ním Ježiš povedal: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil?! [stratil by svoj život]“ (Lk 9, 25). Práve sem patrí – a práve v tom sa líši – odpoveď teologálnej nádeje. Uisťuje nás, že Boh nás stvoril pre život, a nie pre smrť, že Ježiš nám prišiel zjaviť večný život a dať nám záruku jeho existencie svojím zmŕtvychvstaním.

Aby sme neupadli do nebezpečného nedorozumenia, treba zdôrazniť jednu vec, ctihodní otcovia, bratia a sestry. Žiť „navždy“  a žiť „dobre“, to nie je vo vzájomnom protiklade. Nádej na večný život je to, čo robí súčasný život krásnym alebo aspoň prijateľným. Všetci máme v tomto živote svoj podiel krížov, veriaci aj neveriaci. Jedna vec je však trpieť bez toho, aby sme vedeli, za akým účelom, a iná vec je trpieť s vedomím, že „utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8,18).

Zdôvodniť svoju nádej

Teologálna nádej zohráva dôležitú úlohu v evanjelizácii. Jedným z rozhodujúcich faktorov rýchleho šírenia viery v prvých dňoch kresťanstva bolo kresťanské ohlasovanie života po smrti, ktorý je nekonečne plnší a radostnejší ako ten pozemský.

Cisár Hadrián si dal postaviť veľkolepé vily v rôznych častiach sveta, okrem iného aj tu, v neďalekom Tivoli, a pripravil si aj svoje mauzóleum, dnešný Anjelský hrad, vzdialený len pár krokov [od Vatikánu]. Pred smrťou napísal akýsi epitaf na svoj hrob. Hovoril k svojej duši a nabádal ju, aby sa naposledy pozrela na krásy a zábavy tohto sveta, pretože – ako povedal – čoskoro zostúpiš, duša moja, „do bezfarebných, ťažkých a holých miest“[2]. Hádes! Možno si predstaviť, aký duchovný šok muselo v takejto atmosfére spôsobiť oznámenie o nekonečne plnšom a jasnejšom živote, než ten, ktorý človek zanecháva smrťou. To vysvetľuje, prečo sa v kresťanských pohrebiskách v katakombách tak často objavuje myšlienka a symboly večného života.

V Prvom Petrovom liste sa činnosť Cirkvi smerom von, čiže evanjelizácia, predstavuje ako „vydávanie svedectva o nádeji“: „Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3, 15 – 16). Pri čítaní udalostí po Veľkej noci máme pocit, že Cirkev sa zrodila z hnutia „živej nádeje“ (1 Pt 1, 3) a s touto nádejou sa kresťania vydali na cestu, aby dobyli svet.

Aj dnes potrebujeme obnovu nádeje, ak sa chceme pustiť do novej evanjelizácie. Nič sa nedeje bez nádeje. Ľudia prichádzajú tam, kde dýchajú ovzdušie nádeje, a utekajú, keď jej prítomnosť necítia. Nádej je to, čo dáva mladým ľuďom odvahu založiť si rodinu alebo ísť za rehoľným či kňazským povolaním, to, čo ich drží ďalej od drog a od iných podľahnutí zúfalstvu.

List Hebrejom prirovnáva nádej ku kotve, keď hovorí, že: [nádej] „máme... ako istú a pevnú kotvu duše“ (Hebr 6, 18 – 19). Je bezpečná a pevná, pretože je vrhnutá do večnosti. Máme však aj iný, akoby opačný obraz nádeje: ako plachtu. Ak je kotva tým, čo dáva lodi istotu a udržuje ju v stabilite uprostred kolísania mora, plachta je tou, čo ju pohýna dopredu. Obe tieto skutočnosti znamená nádej pre loď, ktorou je Cirkev.

V porovnaní s minulosťou sme dnes, ctihodní otcovia, bratia a sestry, vo výhodnej situácii, pokiaľ ide o nádej. Už nemusíme tráviť čas obranou kresťanskej nádeje pred vonkajšími útokmi, ale môžeme robiť to najužitočnejšie a najplodnejšie, a to je ohlasovať ju, ponúkať ju a vyžarovať ju do sveta. Urobme z nádeje tému, ktorá nie je ani tak apologetická, ako skôr kerygmatická.

Pozrime sa, čo sa stalo s kresťanskou nádejou pred viac ako sto rokmi. Najprv na ňu frontálne zaútočili ľudia ako Feuerbach, Marx, Nietzsche. Kresťanská nádej bola v mnohých prípadoch vnímaná ako priamy terč pre ich kritiku. Večný život, posmrtný život, raj: všetky tieto veci boli považované za iluzórnu projekciu nenaplnených túžob a potrieb človeka na tomto svete, ako hovoril Hegel, za „mrhanie pokladmi určenými pre zem“. Kresťania sa snažili obhájiť obsah kresťanskej nádeje, no často s neskrývanými rozpakmi. Kresťanská nádej bola „v menšine“. O večnom živote sa hovorilo a kázalo len zriedka. Žiaľ, je tomu tak aj dnes.

Až na to, že po demolovaní kresťanskej nádeje si ateistická marxistická kultúra zakrátko uvedomila, že ľudia nemôžu zostať bez nádeje. A tak vynašla tzv. „princíp nádeje“[3]. Marxistická kultúra netvrdila, že zničila kresťanskú nádej, ale, čo je horšie, že ju prekonala a že je jej legitímnou dedičkou. Pre autora knihy „Princíp nádeje“, Ernsta Blocha, je isté, že nádej je pre človeka životne dôležitá. Je skutočná a má výstup, ktorý je „zjavením skrytého človeka“, teda ešte skrytých možností ľudstva. Zjavenie Syna človeka, Krista, je nahradené zjavením skrytého človeka, parúzia je nahradená utópiou.

Spomínam si, že niekoľko rokov sa o tom hovorilo na univerzitách a mnohým kresťanom sa nezdalo reálne, že z toho druhého tábora by tu bol niekto, kto je ochotný brať nádej vážne a viesť dialóg. Najmä preto, že to obrátenie naruby bolo tak subtílne a spôsob vyjadrovania neraz podobný. Nebeská vlasť sa stala „vlasťou identity“; nie miestom, kde človek konečne vidí tvárou v tvár Boha, ale kde vidí skutočného človeka, v ktorom je teraz dokonalá identita medzi tým, čím môže byť, a tým, čím je. Takzvaná „teológia nádeje“ sa zrodila ako odpoveď na túto výzvu, a žiaľ, niekedy si osvojuje jej mentálne nastavenie. To, čo je v celej tejto spisbe najmenej badateľné, je práve to, čo Peter nazýva „živou nádejou“ (1 Pt 1, 3), poryvom nádeje. Človek má dojem, že tu ide o ideológiu, nie o život.

Teraz, ako som spomenul, sa situácia čiastočne zmenila. Úloha, ktorú máme pred sebou, pokiaľ ide o nádej, už nie je obhajovať ju a filozoficky a teologicky zdôvodňovať, ale ohlasovať ju, ukazovať ju a dávať ju svetu, ktorý stratil zmysel pre nádej a čoraz viac sa prepadá do pesimizmu a nihilizmu, ktorý je skutočnou veľkou duchovnou „čiernou dierou“ vesmíru.

Gaudium et spes

Spôsob, ako urobiť nádej aktívnou a nákazlivou, formuluje sv. Pavol, keď hovorí, že „láska všetko dúfa“ (1 Kor 13, 7). To platí nielen pre jednotlivca, ale aj pre Cirkev ako celok. Cirkev všetko dúfa, všetko verí, všetko znáša. Nemôže sa obmedziť len na odsudzovanie možných výskytov zla vo svete a spoločnosti. Zaiste nesmie zanedbávať strach z trestu a tiež z pekla a prestávať varovať ľudí pred možným zlom, ktoré so sebou prináša nejaké konanie alebo situácia, tak ako poškodenie životného prostredia. Skúsenosť však ukazuje, že viac sa dá dosiahnuť pozitívnymi prostriedkami, zdôrazňovaním možností dobra; v evanjeliovom vyjadrení, hlásaním milosrdenstva. Azda nikdy nebol moderný svet tak naklonený Cirkvi a nezaujímal sa o jej posolstvo ako v rokoch koncilu. Dôvodom je, že koncil dal nádej.

Ale – hovorí niekto – nevystavujeme sa takýmto spôsobom tomu, že budeme sklamaní a budeme vyzerať naivní? Toto je veľké pokušenie proti nádeji, podsúvané ľudskou opatrnosťou alebo strachom z toho, že by ju mohli vyvrátiť fakty, a to sa do istej miery deje aj vo vzťahu k Druhému vatikánskemu koncilu. Akoby odvaha hovoriť o „radosti a nádeji“ (gaudium et spes) bola naivitou, za ktorú by sa mal človek dokonca trochu hanbiť. To si mnohí mysleli o pápežovi Jánovi XXIII., keď ohlásil koncil.

Musíme pokračovať v pohybe nádeje, ktorý rozbehol koncil. Večnosť je miera, ktorá je veľmi široká; umožňuje dúfať ohľadom každého, nenechať nikoho bez nádeje. Apoštol dal kresťanom v Ríme duchovný odkaz, aby oplývali nádejou. „Boh nádeje,“ napísal, „nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou“ (Rim 15, 13).

Cirkev nemôže dať svetu lepší dar, ako mu dať nádej, prirodzene nie nádeje ľudské, pominuteľné, ekonomické alebo politické, na ktoré nemá špecifickú kompetenciu, ale čistú a jednoduchú nádej, ktorá má - aj bez toho, aby to vedela - ako svoj horizont večnosť a ako svoju záruku Ježiša Krista a jeho zmŕtvychvstanie. Práve táto teologálna nádej bude potom slúžiť ako odrazový mostík pre všetky ostatné legitímne ľudské nádeje. Kto videl lekára ako navštevuje ťažko chorého, vie, že tá najväčšia úľava, ktorú mu môže poskytnúť, lepšia než všetky lieky, je môcť mu povedať: „Lekár dúfa, má nádej, že sa uzdravíš!“

Takto chápaná nádej premieňa všetko, čoho sa dotkne. Jej účinok je krásne opísaný v tomto úryvku z Izaiáša:

„Ustáva mládež a omdlieva a junač podlomená padá. Tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu, získavajú krídla ako orly, utekať budú a neustanú, budú putovať a neomdlejú.“ (Iz 40, 30-31)

Boh nesľubuje, že odstráni príčiny únavy a vyčerpania, ale darúva nádej. Situácia zostáva taká, aká bola, ale nádej dáva silu sa nad ňu povzniesť. V knihe Zjavenie čítame, že „keď drak videl, že je zvrhnutý na zem, prenasledoval ženu, čo porodila chlapca. Ale žena dostala dve krídla veľkého orla, aby mohla odletieť na púšť na svoje miesto [do útočišťa]“ (Zjv 12,13-14). Obraz orlích krídel je zjavne inšpirovaný textom z Izaiáša. Preto je potrebné povedať, že celá Cirkev dostala veľké krídla nádeje, aby s nimi mohla zakaždým uniknúť útokom zla a vzopnutím sa prekonať ťažkosti.

„Vstaň a choď!“

Brána chrámu nazývaná „Krásna“ je známa aj zázrakom, ktorý sa pri nej odohral. Istý mrzák ležiaval pred ňou a žobral o almužnu. Jedného dňa išli tade Peter a Ján a vieme, čo sa stalo. Uzdravený mrzák vyskočil na nohy a nakoniec, kto vie po koľkých rokoch, aj on prešiel cez tieto dvere a vstúpil do chrámu a, ako čítame, „vyskakoval a chválil Boha.“ (Sk 3, 1-9).

Niečo podobné sa nám môže stať aj nám, ctihodní otcovia, bratia a sestry, v súvislosti s nádejou. Príliš často sa duchovne ocitáme v pozícii mrzáka na prahu chrámu: nečinní, vlažní, akoby ochromení zoči-voči ťažkostiam. Avšak božia nádej prechádza popri nás, nesená Božím slovom, a hovorí aj nám, tak ako Peter mrzákovi: „Vstaň a choď!“ A my vyskočíme a konečne vstúpime dnu, do živého srdca Cirkvi, pripravení znovu a s radosťou prevziať úlohy a zodpovednosť, aj voči prebiehajúcej synode. Toto sú každodenné zázraky nádeje. Ona je skutočne veľký divotvorcom, koná veľké zázraky; stavia opäť na nohy tisíce mrzákov, tisíce ráz.

Okrem evanjelizácie nám nádej pomáha aj na našej osobnej ceste posväcovania. V tých, ktorí ju uplatňujú, sa stáva princípom duchovného pokroku. Umožňuje objavovať neustále nové „možnosti dobra“, vždy niečo, čo sa dá urobiť. Nedovolí človeku upadnúť do vlažnosti a lenivosti. Keď si v pokušení povedať si: „Už sa nedá nič robiť“, tu sa objaví nádej a povie ti: „Modli sa!“. Ty odpovieš: „Veď som sa modlil!“ - a ona ti povie: „Modli sa znova!“. A aj keď sa situácia stane extrémne ťažkou a zdá sa, že sa už naozaj nedá nič robiť, hľa, nádej ti opäť ukáže tvoju úlohu: vydržať až do konca a nestrácať trpezlivosť, zjednocujúc sa s Kristom na kríži. Apoštol, ako sme počuli, odporúča „oplývať nádejou“, ale na našu radosť hneď dodáva, ako sa to stane možným: „v sile Ducha Svätého“. Nie vlastnými silami.

Vianoce môžu byť príležitosťou na oživenie nádeje. Veľký moderný básnik teologálnych čností Charles Péguy napísal, že viera, nádej a láska sú ako tri sestry, dve staršie a jedna maličká. Kráčajú po ulici držiac sa za ruky: po bokoch dve staršie, Viera a Láska a malé dievčatko, Nádej, uprostred nich. Každý, kto ich vidí, si myslí, že tie dve vedú tú malú uprostred. Ale mýlia sa! Je to ona, ktorá obe podopiera[4]. Pretože ak chýba nádej, všetko sa zastaví.

Ak chceme dať tomuto dievčatku vlastné meno, nemôžeme ju nenazvať Máriou, tou, ktorá – ako hovorí iný veľký básnik teologálnych čností, Dante Alighieri – je tu dole, „medzi smrteľníkmi“, „živou fontánou nádeje“[5].

[1] Augustín, Rozpravy o Jánovom evanjeliu, 45, 2

[2] Citované v M. Yourcenar, Memorie di Adriano, tr. it. L. Storoni Mazzolani, Einaudi, Turín 1988.

[3] Porov. Ernst Bloch, The Hope Principle, 3. zväzok, Berlín 1954-1959.

[4] Porov. Ch. Péguy, Le porche de la deuxième vertu, Œuvres poétiques complètes, Gallimard, Paris 1975, s. 534-539.

[5] Dante Alighieri, Raj XXXIII, 12.

 



( TK KBS, RV; rp ) 20221212038   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]