Rím 25. novembra (RV) Vladyka Milan Lach SJ, eparcha Ruténskej eparchie Parma v americkom štáte Ohio, navštívil v dňoch 22. – 24. novembra Rím. O dôvode svojej cesty, o skúsenostiach zo života eparchie a zvlášť o fenoméne nových povolaní v Cirkvi v USA sa podelil v rozhovore s vedúcim Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, pátrom Jozefom Bartkovjakom SJ.
„Dôvodom, prečo som prišiel do Ríma, bola spoločná porada všetkých našich gréckokatolíckych ruténskych biskupov zo Spojených štátov. Na Dikastériu pre východné cirkvi sme sa stretli s kardinálom Sandrim a jednotlivými pracovníkmi, aby sme prehodnotili spoločnú stratégiu a zamysleli sa, ako ďalej v Spojených štátoch v našej metropolitnej cirkvi, ktorá si o dva roky pripomenie 100. výročie kánonického zriadenia - v roku 1924 bol zriadený prvý exarchát Pittsburgu. A dôvodom bola aj konzultácia, nakoľko čakáme na nového biskupa vo Phoenixe, v západnej časti Spojených štátov, ktorý je potrebný. Tak ako v každej diecéze, biskup tam má úlohu pastiera, aby pomáhal spravovať miestnu Cirkev.“
- Ste ruténska eparchia, mohli by sme vysvetliť pojem „ruténi“?
Tento pojem sa dnes používa len na rozlíšenie, nakoľko v Parme je aj ukrajinská gréckokatolícka eparchia - diecéza. Pre Dikastérium a vatikánske úrady sme takto rozlíšení. Ale samozrejme je to aj späté aj s našou históriou. Táto cirkev v Spojených štátoch sa považuje za ruténsku cirkev, ktorá má korene so svojou pôvodnou eparchiou v Mukačeve. A teda tento názov ostal, ale používa sa skôr na označenie cirkevnej jednotky, než na nejaké etnické rozlíšenie. Lebo ak by sme hovorili, kto tam vie po ruténsky, alebo rusínsky, tak možno by to bolo pár promile. Sú to Američania, a mnohí nevedia možno ani jedno slovo po slovensky či rusínsky.
- Aj časopis Horizons, ktorý vydávate ako eparchia, je v angličtine. Pravdepodobne celý liturgický život funguje v tomto jazyku...
Samozrejme, my pracujeme s veriacimi, ktorí sú už treťou-štvrtou generáciou našich vysťahovalcov, ktorí odišli do Spojených štátov za prácou. Takže aj celá práca, pastorácia, homílie a celý prístup, je na 100% v angličtine. Tento magazín, ktorý vydávame štyrikrát do roka, má úlohu formačnú, katechetickú. Viac formačnú než informačnú - na informovanie o dianí v eparchii skôr používame moderné technológie ako Facebook, Instagram a webovú stránku.
Aj toto je forma, ktorou sa chceme priblížiť k našim veriacim, z ktorých mnohí nie sú v kontakte ani s farnosťou, lebo to územie, ako je známe, je veľké. Rozkladá sa v jednej štvrtine Spojených štátov - na severovýchode, 12 štátov. Takže je to pastorácia, ktorá je špecifická. Máme momentálne 28 komunít, 24 farností a 4 misie. Pre mnohých jediný kontakt – čo je trošku možno aj nezvyčajné u nás na Slovensku – je práve cez médiá. Cez life-streaming vysielame naživo liturgie a bohoslužby a ľudia nás sledujú z celého sveta, teda aj z iných štátov, mimo Spojených štátov. Takže je to taká zaujímavá forma pastorácie pre dnešných ľudí.
- Je za nami prvá fáza synodálneho procesu na úrovni diecéz. Keďže ste takíto rozložití, pravdepodobne ste aj tu využili mediálne kontakty...
V jednej fáze synodálneho procesu sme pracovali s dotazníkom, ktorý bol online, pre všetkých veriacich. Pomáhala nám v tom jedna katolícka organizácia z Philadelphie v Pensylvánii, a používali sme tento online dotazník ako jednu z foriem, aby sme počuli ľudí, ich názory, vyjadrenia, aj čo sa týka synodálneho procesu.
Používame mediálne prostriedky ako „Zoom“, čo sa považuje za samozrejmú vec v našej pastorácii. Keď ja sa napríklad tiež s kňazmi raz za štvrťrok stretávam práve cez „Zoom“. Jednoducho tie vzdialenosti sú také veľké, že sme radi, keď sa raz do roka stretneme všetci kňazi na jednom mieste, či už na pravidelných duchovných cvičeniach, alebo máme také kňazské dni, 2-3 dni. Takže médiá a moderné technológie nám tam, v Spojených štátoch, pomáhajú aj pre pastoráciu, aby sme sa priblížili k ľuďom.
- Blíži sa spomenuté výročie vašej metropólie. Puto s materskou Mukačevskou diecézou, tou starou, sme si pripomenuli zase minulý rok. Sú tu aj nejaké kontakty priamo s týmto územím, s Mukačevom alebo Užhorodom na Ukrajine?
Sú práve v súvislosti s terajšou vojnou na Ukrajine, a veľmi to prežívame aj my tam, v Spojených štátoch, sledujeme to dianie. Bola veľká odozva, až prekvapivá, v materiálnej i duchovnej podpore zo strany cirkví v Spojených štátoch, tých štyroch eparchií, kedy sme v priamom kontakte s vladykom Nilom Luščakom, ktorý je apoštolským administrátorom v Užhorode. A takisto aj ja sa chystám počas tejto mojej návštevy teraz na Slovensku, že by som ho na jeden deň išiel navštíviť a takto aspoň prítomnosťou morálne podporiť.
Lebo tá situácia je veľmi, veľmi komplikovaná, a my si nevieme ani predstaviť na Slovensku, čo to je. A hovorím – iste, ja chápem aj mnohých našich ľudí na Slovensku, že to prežívajú a je im ťažko – ale nikdy vojna nie je riešením, a nikdy nie je niečím, čo kresťan má hľadať ako nejaké riešenie. Takže vážme si mier, budujme mier, eliminujme a odstraňujme akékoľvek napätie aj v spoločnosti na Slovensku, ktoré nie je zdravé, a ktoré neprispieva nikomu k tomu, aby sme mohli žiť spolu, hoci každý s iným názorom, ale spolu v jednom štáte, kde je mier a kde ľudia môžu pracovať, spoločne žiť a tešiť sa z každého dňa, ktorý nám Pán Boh dáva.
- Do Spojených štátov prichádzali aj zo Slovenska vypomáhať kňazi, buď sporadicky alebo niekedy aj na dlhší čas. Dnes sa Slovensko stále viac ocitá v situácii, že ubúdajú povolania. Možno v gréckokatolíckej cirkvi to ešte nie je také citeľné, ale v tej latinskej je to už veľmi zjavné. Ako možno pozerať do budúcnosti, zvráti sa tento trend? Alebo ako povzbudiť nových chlapcov - možno i dievčatá do rehoľného stavu, lebo vaša eparchia má aj zázemie ženskej rehoľnej komunity - ako povzbudiť povolania pre budúcnosť? Kde čerpať nádej?
Predovšetkým si myslím, keď nad tým tak uvažujem, lebo tiež nemáme povolania – nemáme seminaristov, ani jedného teraz v Parme, ale máme nejakých kandidátov, mali sme kandidátov zo Slovenska aj zo Spojených štátov – to prvé je predovšetkým príklad rodičov v rodine. Toto považujem za niečo veľmi dôležité. A ak sa dnes pýtame, prečo nemáme povolania, myslím si, že je kríza svedectva, kresťanského svedectva, života v rodine. A chcel by som aj poslucháčov slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu povzbudiť práve k tomu, aby sa modlili so svojimi deťmi doma.
Toto je základ posilňovania našej viery a odovzdávania viery. Ak toto budeme robiť, uvidia deti, či už dievčatá alebo chlapci, príklad rodičov, ich svedectva v manželskom a rodinnom živote, kde vidia zmysel pre obetu. A aj oni budú hľadať - vzhľadom na výzvy, ktoré pred nimi budú stáť -, naplnenie zmyslu svojho života práve aj v tom kňazskom či rehoľnom povolaní, alebo aj v tom dobrom, zdravom rodinnom živote.
Takže ja vidím to „gro“ práve v rodine, aby sme tak žili. To, čo som videl doma a čo som zažil ja od svojich rodičov, nebolo to nič zvláštne, niečo extra: bolo to obyčajné tiché svedectvo každodenného života a verného plnenia si svojich povinností, ktoré každý z nás má. My vieme, čo máme robiť, len ťažko je nám to dakedy uskutočňovať. A potom hovorím aj: modlime sa za povolania!
Mám skúsenosti práve zo Spojených štátov, kde viaceré diecézy, aj rímskokatolícke, sa začali jednoducho vo všetkých farnostiach modliť po svätých omšiach, po liturgiách, vyslovene za povolania. A je to zvláštne, málo ľudí na Slovensku o tom vie, ale v Spojených štátoch sa napĺňajú kňazské semináre, napĺňajú sa rehoľné noviciáty. To je zvláštna vec, a málokto o tom hovorí, ale ja sám som tým prekvapený.
A keď sa pýtam tých ľudí, tak mi hovoria, a aj to vidím, že sú ľudia, ktorí sú z rodín, kde žijú svoju kresťanskú vieru normálne v zdravej rodine. A to bol možno pre nich impulz k tomu, aby sa rozhodli pre zasvätenie, či už rehoľné alebo kňazské.
Takže povzbudzujem naozaj aj na Slovensku našich veriacich, aby sme sa nedali znechutiť, neboli teraz znechutení, ale aby sme sa aj my modlili s dôverou. Pán dáva povolanie, je vždy Božím darom, nie je to naša vlastná zásluha, že sme kňazmi. Je to Božie povolanie, Boh volá koho chce, a aj v dnešnej dobe je možné, že si môže aj na Slovensku povolať ľudí, ktorí začujú ten Boží hlas v srdci, aby nasledovali Krista či v kňazskom alebo rehoľnom povolaní.
- V Spojených štátoch sa objavil zaujímavý trend: nové povolania aj v reholiach, ktoré majú v iných krajinách úplný nedostatok povolaní. Vo vašom okolí to ako vyzerá?
Ja to sledujem ako taký prišelec v Spojených štátoch a badám zaujímavý jav, že rehole, ktoré sa snažia žiť zdravý, normálny, klasický rehoľný duchovný život, majú povolania: mladé dievčatá, univerzitne vzdelané, ktoré hľadajú svoj zmysel života. Je to napríklad príbeh jednej vysokej dôstojníčky vojenskej námornej pechoty, ktorá toho roku v lete vstúpila do karmelitánskeho klauzúrneho kláštora. Bol som prekvapený, keď som to počul. My tak vnímame Spojené štáty, ako materiálne zamerané, no jednoducho tých ľudí tá matéria nenapĺňa. Skrátka človek je duchovne stvorený, má dušu, a tí ľudia to cítia a hľadajú to duchovno. Hľadajú duchovno aj preto, aby naplnili zmysel svojho života. Samozrejme, že je veľa ľudí, ktorí nevedia, aký ten zmysel života je, ale práve toto je možno našou úlohou, aby sme im to ponúkli.
My sme robili ten prieskum, čo som spomínal, aj v rámci synodálneho procesu, a vyšli z toho pre mňa až prekvapivé čísla, že 80 percent veriacich nikdy nepovedalo nejakému mladému človeku, nejakému chalanovi alebo dievčaťu, či by neuvažoval o rehoľnom alebo kňazskom živote. Bol som z toho až prekvapený. To znamená, že my o tom nerozprávame, my nie sme presvedčení o tom, že je to správne a že potrebujeme kňazov v našich farnostiach, v našej cirkvi, že potrebujeme rehoľné osoby, ktoré budú dávať duchovné cvičenia a budú sa starať o chorých, o starých, a budú učiť v školách, že budú žiť svoje rehoľné zasvätenie.
Takže toto sú také zaujímavé veci v Spojených štátoch, ktoré aj mňa prekvapili. A mal som dojem, ako keby sa tam po tých 20-30 rokoch krízy, aj v Katolíckej cirkvi – tie škandály sa tam prevaľovali a sú doteraz týždeň za týždňom na stránkach svetských novín –, ako keby sa odrazili od dna, a mám dojem, že skutočne idú hore. Je to už iná cirkev, je to cirkev, povedal by som, uvedomujúca si už viac v pokore, že to nie je niečo typu „my tu sme, lebo my sme dobrí, my sme najsilnejší“, - čo oni samozrejme nikdy ani tak silní v tom protestantskom prostredí v Spojených štátoch neboli -, ale tá štruktúra tej cirkvi, vidím, sa mení a vidno tam viac takej pokory. Taký dojem mám z toho.
To mám z vlastnej skúsenosti, tam nás nikto neoslovuje ako nejakých biskupov: jednoducho každý s nami jedná ako rovný s rovným. To mi trošku trvalo, tým som bol prekvapený, keď som prišiel do Spojených štátov, ale dnes to beriem ako normálnu vec, jednoducho to nie najpodstatnejšia vec pre nás. A je dôležité, aby tí ľudia v nás videli príklad Krista. A toto, myslím si, je takým pozvaním pre každého z nás, či v Spojených štátoch, či na Slovensku.
- Takže netreba definitívne zatvárať noviciáty?
Nie. Ja si myslím, že nie. Buďme múdri, lebo potom bude mať problém zasa s ich vytváraním. Ja by som bol trpezlivejší. A viac by som ľudí prosil o modlitby, aby cítili aj zodpovednosť za cirkev. Lebo každé povolanie, to nie je záležitosť nejakých indivíduí, nejakých individuálnych mladých ľudí, ktorí sa rozhodujú. To je povolanie pre Cirkev. Ak Pán Boh chce, aby tu Cirkev bola, a je to z jeho vôle, že
Cirkev existuje, on určite dáva povolanie alebo sa dotýka sŕdc - každého človeka, aj mladého človeka. Dôležité je to, či tento mladý človek nájde podporu vo svojom okolí, napríklad vo farnosti, kde vidí príklad zmyslu obetovania sa pre niečo. Ak toto mladý človek vidí, napríklad aj u obyčajných ľudí, jednotlivých laikov, ktorí nie sú zasvätení alebo nie sú kňazmi, to ho podporuje k tomu, aby to povolanie nasledoval.
Ja to môžem povedať z vlastnej skúsenosti, že pre mňa osobne to bola farnosť, naša maličká gréckokatolícka farnosť v Ľubici, kde sme boli prisťahovalci - my tam nemáme nejakú extra históriu - a práve bežní ľudia, títo veriaci, ktorí boli v tej farnosti, ich príklad bol pre mňa niečím, čo ma povzbudzovalo k tomu, že je to cesta a my sme tu pre tých ľudí a tí ľudia nás potrebujú. A bolo pre mňa niečo povzbudzujúce, keď som videl, že oni mali svoju prácu, mali doma svoje rodiny, a oni boli v chráme aj v týždni. Alebo robili a pomáhali v tom kostole, v tej cerkvi, lebo oni milovali Cirkev.
Ak mladý človek vidí tú lásku k Cirkvi, neexistuje, myslím si, aby sa tá láska nepreniesla, aby začali aj oni cítiť zodpovednosť, že sú členmi tohto spoločenstva, pokrstenými v cirkvi. A oni chcú takisto pokračovať v tejto misii evanjelizácie ohlasovania a tej dobrej zvesti Ježiša Krista tomuto svetu.
Video Facebook
Zdroj: Slovenská redakcia Vatican News
