Bratislava 22. novembra (TK KBS) Oživovanie tradície vďakyvzdania patrónke hudby a hudobníkov sv. Cecílii súborom starej hudby Musica aeterna pod umeleckým vedením Petra Zajíčka, v tomto roku pokračuje pod názvom SANCTA CAECILIA VII.
Úvodným bol koncert v priestoroch refektára Piaristického gymnázia v Trenčíne. Musica aeterna pod umeleckým vedením Petra Zajíčka, zbor Vox aeterna so zbormajsterkou Zuzanou Buchovou Holičkovou a sólistami sopranistkami Helgou Varga Bachovou a Hildou Gulyásovou, altistkou Juditou Andelovou, tenoristom Matúšom Šimkom a basistom Dávidom Harantom, 22. novembra – teda v deň jej sviatku – rozozvučí bratislavskú Katedrálu sv. Martina o 18:00.
Cecília patrí medzi sedem žien – mučeníčok, ktoré sú spomínané v rímskom kánone. Jej spomienke je zasvätená bazilika v Ríme. Titul rímskej baziliky sv. Cecílie je prastarý, s určitosťou datovaný ešte pred rokom 313, tzn. v časoch Konštantína. Jej sviatok sa slávi v tejto bazilike už od roku 545. Pochovaná bola v katakombách sv. Kalixta, popri takzvanej Krypte pápežov. Pápež Paschál I., veľký ctiteľ svätice, preniesol neskôr jej telo do krypty baziliky. Podľa legiend o patrónke hudobníkov a spevákov, zatiaľ čo hrali organy, Cecília spievala vo svojom srdci iba pre Pána.
Úcta k sv. Cecílii sa šírila od jej mučeníckej smrti 22. novembra 230 po. Kr.. Do hudobnej histórie vstúpila svojim patronátom v 15. storočí. Dovtedy sa vo výtvarných prameňoch zobrazovala s martýrskou korunou a krížom, či palmovou ratolesťou a mečom. Až v 15. storočí sa atribútom svätice stal hudobný nástroj: portatív, prenosný organ, ktorý držala v rukách, alebo bol zobrazovaný jednoducho vedľa nej, či dokonca ho mala v zmenšenej podobe na krku ako šperk. Neskoršie zobrazenia uprednostňujú podobu, ako sama hrá na organe, alebo aj inom nástroji.
Výtvarné pramene domácej proveniencie poskytujú niekoľko pekných príkladov ceciliánskej tradície. Bohatá figurálna a reliéfna výzdoba barokových prospektov našich organov, najmä z 17. a 18. storočia, hýri anjelmi hrajúcimi na rôznych hudobných nástrojoch. Medzi nimi patrí miesto aj sv. Cecílii s organom a kráľovi Dávidovi s lýrou. Sv. Cecília sa zobrazuje v ušľachtilej podobe mladej dámy, hrajúcej na organe, napríklad na pravom krídle barokového pozitívu v kaplnke sv. Floriána v Plaveckom Mikuláši, takisto na pravom krídle pozitívu vo farskom kostole v Hronskom Beňadiku, či na pozlátenom reliéfe organu v Trenčianskych Bohuslaviciach.
Na Slovensku sa ceciliánska tradícia najväčšmi rozvinula v 19. storočí. V Dóme sv. Martina v Bratislave (Pressburgu) sa pravidelne konali – aj v stredoeurópskych reláciách ojedinelé – ceciliánske slávnosti, ktorých rozkvet súvisel so založením Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina (Kirchenmusikverein zu St. Martin, 1833), hoci ich korene sú staršieho dáta. Programovú oporu našli v prvom štatúte spolku, vydanom v roku 1834, ktorým sa v bode 14 stanovil Ceciliánsky deň (Der Caecilien-Tag) ako cirkevná slávnosť sviatku sv. Cecílie. Náročný výber liturgickej hudby mal pozdvihnúť slávnostnú bohoslužbu a dodať jej lesku. Túto jedinečnú liturgickú tradíciu spolok pietne zachovával do začiatku 20. storočia. V 19. storočí sa kult sv. Cecílie stále viac špecifikoval na oblasť cirkevnej a najmä cirkevnej vokálnej hudby. Zaslúžilo sa o to vzmáhajúce sa reformné hudobno-cirkevné hnutie katolíckej a čiastočne aj evanjelickej cirkvi, nazvané cecilianizmus, ktoré svoj názov odvodilo od mena patrónky hudby a identifikovalo sa s princípmi návratu k vokálnym formám cirkevnej hudby, v zmysle ich renesancie či obnovy. Slávenie sviatku sv. Cecílie v minulosti prebiehalo tiež formou duchovných koncertov, na ktoré nadväzuje aj tento projekt.
Bratislavská Katedrála sv. Martina sa 22. novembra 2022 o 18:00 rozozvučí majstrovskými tónmi diela Alessandra Scarlattiho Messa si Santa Cecilia pre sóla, 5-hlasný miešaný zbor, sláčiky a continuo. Omša bola napísaná Scarlattim pre kardinála Acquaviva, pre predvedenie v deň jej sviatku - bolo totiž obvyklé skladať nové skladby k jej oslave. Táto omša predznamenala Bachovu Omšu h mol svojou slávnosťou, obsahuje tiež štrukturálne podobnosti s Haydnovou Missa Sanctae Caeciliae z roku 1768. V Scarlattiho čase boli tri odlišné omšové kompozičné štýly. Prvá bola omšová skladba v štýle a tradícii veľkého majstra Palestrinu. Druhý štýl inklinoval používať polychorálne komponovanie, tiež kontrapunktické, ktoré malo snahu veľkolepé katedrály baroka naplniť ešte väčším zvukom. Tretí štýl bol známy ako stile concertato, vyvinutý v Benátkach, menil textúry medzi plným orchestrom a malou sólovou skupinou, ako v concerto grosso, s cieľom dosiahnutia výrazného kontrastu. A to je ten štýl kompozície, ktorý Scarlatti použil vo svojej Messa di Santa Cecilia.
Úvodná skladba, Concerto grosso op.6 č.4 D dur Arcangella Corelliho, je súčasťou opusu, ktorý vyšiel rok po smrti autora, teda v roku 1714 a bol venovaný celoživotnému umeleckému druhovi, huslistovi Matteovi Formarimu. Usporiadateľom je o.z. MUSICA AETERNA a podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ako hlavný partner a Nadácia SPP.
Zdroj: bratislavskenoviny.sk
