Vatikán 16. novembra (RV) „Prečo sme v duchovnej neúteche?“ – táto otázka je titulom ďalšej katechézy pápeža Františka z Cyklu o rozlišovaní. Svätý Otec pri generálnej audiencii v stredu 16. novembra na Námestí sv. Petra zároveň vyslovil apel v súvislosti s najnovšími silnými útokmi na Ukrajinu a modlil sa aj za obete nedávneho atentátu v Istanbule.

Stav duchovnej neútechy, teda pocity vnútornej temnoty a citovej vyprahnutosti, je pozvaním k rastu. Podporuje v nás pokoru, bdelosť, chráni nás pred rozmarmi, pomáha nám hlbšie vstúpiť do seba, vysvetlil pápež.

V neúteche hľadaj Boha

Duchovná neútecha je tiež pozvaním k nezištnosti, k zrelšiemu vzťahu s Bohom, ktorý nie je viac založený len na získaní dobrého pocitu.

Cieľom našej modlitby je jednoducho byť s Pánom. Duchovná dezolácia nás teda zbavuje hrozby, že by naša skúsenosť s Bohom bola len projekciou našich túžob, skonštatoval pápež.

„Duchovný život nie je akási technika, ktorú máme k dispozícii, nie je to program vnútorného „blaha“, ktorý si sami naprogramujeme. Nie. Duchovný život je vzťah so Žijúcim, s Bohom, ktorý je neredukovateľný na naše kategórie. Neútecha je teda najjasnejšou odpoveďou na námietku, že skúsenosť s Bohom je len formou sugescie, len jednoduchou projekciou našich prianí. Neútecha znamená nič necítiť, všetko je temné – ty však v neúteche hľadaj Boha.“

Nezanechaj modlitbu, nepočúvaj pokušenie, konaj opak

„Nemaj strach z duchovnej neútechy, nes ju s vytrvalosťou, neutekaj pred ňou, ale snaž sa v nej nájsť Pána, Kristovo srdce“, zdôraznil pápež. Ako vysvetlil, keď v tomto stave pociťujeme pokušenie zanechať modlitbu, treba konať pravý opak:

„Tvárou v tvár ťažkostiam sa teda prosím vás nikdy nenechajme odradiť, ale skúške čeľme odhodlane s pomocou Božej milosti, ktorá nám nikdy nebude chýbať. A ak vo vnútri vnímame neodbytný hlas, ktorý nás chce odradiť od modlitby, naučme sa ho odhaliť ako hlas pokušiteľa a nenechajme sa ním znepokojiť: jednoducho urobme pravý opak toho, čo nám hovorí!“

Výzvy k modlitbe za Ukrajinu a obete atentátu v Istanbule

Pápež pri generálnej audiencii reagoval na nedávny atentát v Istanbule a opäť pripomenul Ukrajinu:

„Pozdvihujem svoju modlitbu za nevinné obete teroristického útoku v Istanbule, ku ktorému došlo v uplynulých dňoch.  Neustále sa modlime aj za sužovanú Ukrajinu: nech Pán dá Ukrajincom útechu, silu v tejto skúške a nádej na pokoj. Môžeme sa modliť za Ukrajinu slovami: „Ponáhľaj sa, Pane.“

V súvislosti s Ukrajinou Svätý Otec zároveň vyslovil i osobitný apel:

„So zármutkom a znepokojením som sa dozvedel správu o novom a ešte silnejšom raketovom útoku na Ukrajinu, ktorý si vyžiadal obete na životoch a poškodil mnohé civilné infraštruktúry. Modlime sa, aby Pán obrátil srdcia tých, ktorí sa ešte stále zameriavajú na vojnu, a aby pre sužovanú Ukrajinu zvíťazila  túžba po mieri, aby sa vyhlo každej eskalácii a otvorila sa cesta k zastaveniu paľby a k dialógu.“

Dnes večer sa v Ríme uskutoční koncert za pokoj, na ktorom sa predstavia umelci z Ukrajiny, Poľska, Izraela i iných krajín. Podujatie s názvom: „Žalmy pokoja a milosrdenstva“, organizuje nadácia SOAR.

„Pevne dúfam, že toto umelecké podujatie podporí projekty v prospech bratstva a svornosti“, uviedol na margo koncertu Svätý Otec v pozdrave Poliakom.

Nemecky hovoriacim veriacim pápež pripomenul blížiacu sa nedeľnú slávnosť Krista kráľa:

„Zverme sa Pánovi dejín vo všetkých súženiach našej doby v istote, že on na tróne kríža porazil zlo a smrť“.

Úvodom ku katechéze bol nasledujúci biblický úryvok (Ž 30, 7-9.12):

«Keď som bol v bezpečí, povedal som si: „Už nikdy sa nezakolíšem.“ Pane, vo svojej priazni si ma obdaril mocou a cťou. Keď si však odo mňa odvrátil svoju tvár, hneď sa ma zmocnil strach. K tebe, Pane, volám, svojho Boha prosím o milosť. […] Môj nárek si obrátil na tanec, roztrhol si moje rúcho kajúcne a radosťou si ma opásal».

Katechéza o rozlišovaní (8): Prečo sme v neúteche?

Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte!

Dnes opäť pokračujeme v katechézach na tému rozlišovania. Videli sme, aké dôležité je porozumieť, čítať to, čo hýbe naším vnútrom, aby sme nerobili unáhlené rozhodnutia na vlne chvíľkových emócií, ktoré by sme potom ľutovali, keď už bude neskoro. Čiže porozumieť tomu, čo sa deje a potom robiť rozhodnutia.

V tomto zmysle môže byť aj duševný stav, ktorý nazývame neútechou, dezoláciou, keď je v srdci všetko temné, keď je smutné, tento stav neútechy môže byť príležitosťou k rastu. Totiž, ak v nás nie je trochu nespokojnosti, trochu zdravého smútku, zdravej schopnosti prebývať v samote a byť sami so sebou bez unikania preč, vtedy nám hrozí, že zostaneme vždy na povrchu vecí a nikdy nenadviažeme kontakt so stredom našej existencie. Neútecha spôsobuje akési „zalomcovanie dušou“ – keď je niekto smutný, je to ako otrasenie dušou, udržuje nás to v bdelosti, podporuje to ostražitosť a pokoru a chráni nás to pred poryvmi rozmarov. Sú to nevyhnutné podmienky pre pokrok v živote, a teda aj v živote duchovnom. Akási dokonalá nerušenosť, avšak „sterilná“ a bez pocitov, ak sa stane kritériom pre robenie rozhodnutí a pre naše správanie, robí nás neľudskými. Nemôžeme ignorovať pocity: sme ľudia a cit je súčasťou našej ľudskosti. Bez chápania pocitov by sme boli neľudskými, bez citového prežívania by sme boli aj ľahostajnými k utrpeniu druhých a neschopnými prijať naše vlastné utrpenie. Nehovoriac už o tom, že taká „dokonalá nerušenosť“ sa cestou ľahostajnosti dosiahnuť nedá.

Tento sterilný odstup: „Ja sa nemiešam do vecí, ja si držím odstup“ – to nie je život, to je akoby žiť v laboratóriu, zavretí, len aby sme nedostali mikróby, choroby. Pre mnohých svätých mužov a ženy bol nepokoj rozhodujúcim impulzom, aby zmenili svoj život. Táto umelá nerušenosť nie je v poriadku, zatiaľčo niečím dobrým je ten zdravý nepokoj, nepokojné srdce, srdce, ktoré sa snaží nájsť cestu. To je prípad napríklad Augustína z Hippo, Edity Steinovej, Josepha Benedikta Cottolenga či Karola de Foucauld.

Dôležité rozhodnutia majú svoju cenu, ktorú nám život vystaví, cenu, ktorá je prístupná každému. Inými slovami, dôležité rozhodnutia nie sú výsledkom lotérie. Nie. Majú svoju cenu a ty ju musíš zaplatiť. Je to cena, ktorú musíš uhradiť svojím srdcom, je to cena rozhodnutia, cena na ktorú treba vynaložiť istú námahu. Nie je grátis, ale je to cena dostupná pre každého. My všetci musíme zaplatiť za to rozhodnutie, že sa vymaníme zo stavu ľahostajnosti, ktorý nás vždy zráža k zemi.

Duchovná neútecha je tiež výzvou k nezištnosti, aby sme nekonali vždy a len s cieľom citového uspokojenia. Byť skľúčenými nám ponúka možnosť rásť, začať zrelší a krajší vzťah s Pánom a s blízkymi osobami, vzťah, ktorý sa neredukuje len na výmenu dať a získať. Pomyslime na naše detstvo. Napríklad, ako deti často vyhľadávame svojich rodičov, aby sme od nich niečo dostali, hračku, peniaze na zmrzlinu, nejaké dovolenie... A tak ich nevyhľadávame kvôli nim samým, ale z nejakého záujmu. A predsa, najväčším darom sú oni, rodičia, a uvedomíme si to až časom, keď postupne rastieme.

Aj mnohé naše modlitby sú do istej miery tohto typu, sú to prosby o dobrodenia adresované Pánovi, bez opravdivého záujmu o neho. Ideme si od Pána niečo prosiť, žiadať, pýtať. Evanjelium zaznamenáva, že Ježiš bol často obklopený množstvom ľudí, ktorí od neho chceli niečo dostať - uzdravenie, materiálnu pomoc, avšak nie čisto pre to, aby boli s ním. Tlačili sa na neho zástupy, a predsa bol sám. Niektorí svätci, a aj niektorí umelci, meditovali o tomto Ježišovom rozpoložení. Mohlo by sa to zdať zvláštne, neskutočné pýtať sa Pána: „Ako sa máš?“. No naopak, je to veľmi pekný spôsob, ako vstúpiť do opravdivého, úprimného vzťahu s jeho ľudskosťou, s jeho utrpením, dokonca s jeho jedinečnou samotou. S ním, s Pánom, ktorý si želal až do krajnosti zdieľať svoj život s nami.

Veľmi nám prospeje, keď sa naučíme byť s ním, byť s Pánom, bez iného cieľa, presne tak, ako sa nám to stáva s ľuďmi, ktorých milujeme: túžime ich poznať čoraz viac, pretože je krásne s nimi byť.

Drahí bratia a sestry, duchovný život nie je akási technika, ktorú máme k dispozícii, nie je to program vnútorného „blaha“, ktorý si sami naprogramujeme. Nie. Duchovný život je vzťah so Žijúcim, so živým Bohom, ktorý nemožno vtesnať do našich kategórií. A tak neútecha je tou najjasnejšou odpoveďou na námietku, že skúsenosť s Bohom je len formou sugescie, len jednoduchou projekciou našich túžob. Neútecha znamená nepociťovať nič, všetko je temné: ty však v neúteche hľadaj Boha. V takom prípade, ak by sme mysleli, že ide o akúsi projekciu našich túžob, by sme to boli vždy my, ktorí by ju programovali, boli by sme neustále šťastní a spokojní, ako platňa, ktorá opakuje tú istú hudbu.

Naopak, ten, kto sa modlí, si uvedomuje, že výsledky sú nepredvídateľné: skúsenosti a úryvky z Biblie, ktoré nás neraz nadchýnali, dnes napodiv nami vôbec nepohnú. A rovnako nečakane, zážitky, stretnutia a čítania, ktorým človek nikdy nevenoval pozornosť alebo sa im radšej vyhýbal – ako skúsenosť kríža – prinášajú nesmierny pokoj. Nemaj strach z neútechy, nes ju s vytrvalosťou, neunikaj preč.

A v neúteche sa usiluj nájsť Kristovo srdce, nájsť Pána. A odpoveď príde, vždy.

Tvárou v tvár ťažkostiam sa teda, prosím vás, nikdy nenechajme odradiť, ale skúške čeľme odhodlane s pomocou Božej milosti, ktorá nám nikdy nebude chýbať. A ak vo vnútri vnímame neodbytný hlas, ktorý nás chce od modlitby odradiť, naučme sa ho odhaliť ako hlas pokušiteľa. A nenechajme sa ním znepokojiť: jednoducho urobme pravý opak toho, čo nám hovorí!

Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News