Vatikán 14. novembra (TK KBS) Škandál konfliktu medzi národmi, ktoré zdieľajú ten istý krst: vieru a náboženskú tradíciu nikdy nemožno považovať za už osvojenú a samozrejmú, píše Andrea Tornielli.
Blíži sa deviaty mesiac od začiatku strašnej útočnej vojny zo strany Ruska proti Ukrajine. Deväť mesiacov je čas, za ktorý sa ľudský život formuje v materskom lone a potom prichádza na svetlo, ale to na Ukrajine nebolo ťarchavosťou života, ale skôr len smrti, nenávisti, pustošenia.
Je tu jeden aspekt tejto vojny, ktorý nie vždy máme na pamäti: je to konflikt týkajúci sa dvoch národov, ktoré patria k tej istej viere v Krista a k tomu istému krstu. Kresťanstvo v tejto zemepisnej oblasti sa spája s krstom Rusi, zavŕšenom v roku 988, keď Vladimír Veľký po prijatí krstu v Chersone chcel, aby jeho rodina a obyvatelia Kyjeva prijali sviatosť vo vodách Dnepra. Ruskí a ukrajinskí kresťania zdieľajú tú istú božskú liturgiu a tú istú spiritualitu, vlastnú východným cirkvám.
Dnes je tendencia skrývať túto spoločnú príslušnosť viery a liturgickej tradície z dôvodov spätých s vojnovou propagandou: keď bojuješ, keď zabíjaš, musíš zabudnúť na tvár a ľudskosť toho druhého, ako pripomínal prorok pokoja don Tonino Bello. A musíš dokonca zabudnúť, že ten druhý má rovnaký krst ako ty.
Skutočnosť, že to, čo vypuklo v srdci Európy, je vojna medzi kresťanmi, robí túto ranu pre Ježišových nasledovníkov ešte bolestnejšou. Tu nemáme do činenia s konfliktom, ktorý by sa dal klasifikovať pohodlnou schémou „stretu civilizácií“, teórie, ktorá sa dostala do povedomia po útokoch islamistického razenia z 11. septembra 2001, na vyznačenie rozdielov medzi „my“ a „oni“. Nie. Tu útočníci čítajú to isté evanjelium ako tí napadnutí.
Znepokojenie, ktoré toto konštatovanie vyvoláva, by nás mohlo viesť k zamysleniu nad tým, koľko cesty ešte musí posolstvo evanjelia prejsť, aby vošlo do sŕdc kresťanov a preniklo do ich kultúry tak, aby bol stelesnený Ježišov príklad v Getsemani, keď prikázal Petrovi vrátiť meč do pošvy. Mohlo by nás to dokonca podnietiť k vystúpeniu na odsudzujúcu a uisťujúcu kazateľnicu tých, ktorí chcú vyznačiť rozdielnosť „nášho“ kresťanstva a toho u vojnových podnecovateľov, ktorí miešajú posvätné ikony s vojenskými zástavami a ospravedlňujú agresiu a násilie náboženskými rečami, ako sme to aj my robili ešte predvčerom a ako by to možno niekto chcel robiť aj dnes. Avšak takýto postoj by bol pre nás len pohodlnou cestou úniku, formou sebarozhrešenia za nevetranie tej otvorenej rany, ktorú táto vojna spôsobila.
Prebiehajúci konflikt na Ukrajine nás však učí, že príslušnosť k spoločnej tradícii, odvolávanie sa na identitu a kultúru, ktoré vychádzajú z toho istého evanjeliového ohlasovania, nestačí na to, aby sme neskĺzli do barbarstva násilia, nenávisti a vražednej vojny.
Vetrať otvorenú ranu teda znamená každý deň si pripomínať, že našu vieru a naše náboženské tradície nikdy nemožno považovať za už osvojené a samozrejmé. Znamená to mať na pamäti, že kresťansky konať môžeme len na základe milosti, nie na základe tradície alebo kultúry. Znamená to pamätať na Ježišove slová: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“, aby sme sa tak opäť stali pokornými prosebníkmi Jeho, živého a prítomného dnes, a jeho pokoja.
