Vatikán 13. novembra (RV) K vytrvalosti v dennodennom budovaní dobra povzbudil veriacich pápež František pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána v nedeľu 13. novembra. Opätovne povzbudil k solidárnosti s trpiacou Ukrajinou a pripomenul aj význam konferencie o klíme COP27 v Egypte i pokračovanie činnosti Akčnej platformy Laudato si’ zameranej na integrálnu ekológiu.
V 33. nedeľa cez rok, keď dopoludnia slávil v Bazilike svätú omšu pri príležitosti Svetového dňa chudobných, sa prihovoril ako zvyčajne o 12. hodine z okna Apoštolského paláca. Po spoločnej modlitbe a udelení požehnania vyslovil niekoľko výziev.
Integrálna ekológia, solidarita s Ukrajinou
„Drahí bratia a sestry! Zajtra si pripomíname prvé výročie vydania Akčnej platformy Laudato si', ktorá podporuje ekologickú konverziu a životný štýl v súlade s ňou. Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí sa k tejto iniciatíve pripojili: je ich približne šesťtisíc. Sú medzi nimi jednotlivci, rodiny, združenia, podniky, náboženské, kultúrne a zdravotnícke inštitúcie. Je to vynikajúci začiatok sedemročnej cesty, ktorej cieľom je odpovedať na volanie zeme a na volanie chudobných. Povzbudzujem k tejto misii, ktorá má zásadný význam pre budúcnosť ľudstva, aby v každom z nás vzbudila konkrétny záväzok starať sa o stvorenie.
V tejto súvislosti by som rád pripomenul samit o klíme COP27, ktorý sa koná v Egypte. Dúfam, že v nadväznosti na Parížsku dohodu sa s odvahou a odhodlaním dosiahne pokrok. Zostaňme stále nablízku našim bratom a sestrám na mučenej Ukrajine. Buďme im blízki modlitbou a konkrétnou solidaritou. Mier je možný! Nerezignujme zoči-voči vojne.“
Príhovor pred modlitbou Anjel Pána
13. novembra 2022, 33. nedeľa cez rok
Drahí bratia a sestry, dobrý deň, požehnanú nedeľu!
Dnešné evanjelium nás privádza do Jeruzalema, na najposvätnejšie miesto: do chrámu. Tam, okolo Ježiša, niektorí ľudia hovoria o veľkoleposti tejto veľkolepej stavby, «vyzdobenej krásnymi kameňmi» (Lk 21,5). Ale Pán hovorí: «z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené» (v. 6). Potom ešte na dôvažok vysvetľuje, ako sa v dejinách takmer všetko zrúti: budú revolúcie a vojny, zemetrasenia a hlad, morové pohromy a prenasledovania (porov. v. 9-17). Akoby chcel povedať: netreba sa príliš spoliehať na pozemské skutočnosti, ktoré sa pomíňajú. Sú to múdre slová, ale môžu v nás vyvolať trpkosť: keď už sa toľko vecí nedarí, prečo aj Pán vedie také negatívne reči? V skutočnosti je jeho zámer nie je byť negatívnym, je to niečo iné, chce nám venovať cenné ponaučenie, a to cestu von zo všetkej tejto neistoty. A aká je to cesta von? Ako sa môžeme dostať von z tejto skutočnosti, ktorá sa pomíňa a viac jej nebude?
Spočíva v slove, ktoré nás možno prekvapí. Kristus to odhaľuje v poslednej vete dnešného evanjelia, keď hovorí: «Ak vytrváte, zachováte si život» (v. 19). Vytrvalosť. Čo to je? Toto slovo naznačuje, aby sme boli „veľmi prísni“; ale v akom zmysle prísni? K sebe samým, nepovažujúc sa dostatočne na výške? Nie. K druhým, aby sme sa stali tvrdými a neoblomnými? Ani to nie. Ježiš nás žiada, aby sme boli „prísni“, svedomití, vytrvalí v tom, čo mu leží na srdci, v tom, na čom záleží. Pretože to, na čom skutočne záleží, sa mnohokrát nezhoduje s tým, čo priťahuje náš záujem: často, podobne ako tí ľudia v chráme, dávame prednosť dielam našich rúk, našim úspechom, našim náboženským a občianskym tradíciám, našim posvätným a spoločenským symbolom. Toto je v poriadku, ale dávame im priveľkú prioritu. Tieto veci sú dôležité, ale pominú. Ježiš naopak hovorí, aby sme sa sústredili na to, čo zostáva, aby sme svoj život nevenovali budovaniu niečoho, čo bude neskôr zborené, ako ten chrám, a zabudli budovať to, čo sa nezrúti, stavať na jeho slove, na láske, na dobrote. Buďme vytrvalými, buďme prísnymi a rozhodnými v stavaní na tom, čo sa nepomíňa.
Toto je teda vytrvalosť: je to budovanie dobra každý deň. Vytrvať znamená zostať stálym v dobrom, predovšetkým keď vás okolitá realita tlačí k niečomu inému. Vezmime si niekoľko príkladov: Viem, že modlitba je dôležitá, ale aj ja, tak ako všetci, mám vždy veľa toho na práci, a tak ju odkladám: „Nie, teraz som zaneprázdnený, teraz nemôžem, až potom.“ Alebo vidím toľko chytrákov, ktorí ťažia zo situácií, ktorí „kľučkujú“ medzi pravidlami, a tak aj ja ich prestanem dodržiavať, držať sa vytrvalo spravodlivosti a zákonnosti: „Nuž, keď to robia títo chytráci, spravím to aj ja.“ Na toto si daj pozor! A ešte: robím nejakú službu v Cirkvi, pre spoločenstvo, pre chudobných, ale vidím, že toľko ľudí vo svojom voľnom čase myslí len na zábavu, a tak mám chuť to vzdať a konať ako oni. Lebo nevidím výsledky, prípadne ma to nudí alebo ma to nenapĺňa šťastím.
Vytrvať naopak znamená zostať v dobrom. Spýtajme sa sami seba: ako je na tom moja vytrvalosť? Som stály, alebo žijem vieru, spravodlivosť a lásku podľa toho, aká je práve chvíľa: ak sa mi chce, modlím sa, ak mi to vyhovuje, som svedomitý, ochotný a nápomocný, zatiaľ čo vtedy, keď nemám uspokojenie, keď mi nikto nepoďakuje, prestanem? Skrátka, závisí moja modlitba a služba od okolností, alebo od srdca pevne spočívajúceho v Pánovi? Ak vytrváme – pripomína nám Ježiš – nemáme sa čoho báť, ani uprostred smutných či mrzkých udalostí života, dokonca ani zla, ktoré vidíme okolo seba, pretože zostávame zakorenení v dobre. Dostojevskij napísal: «Nemajte strach z hriechov ľudí, milujte človeka aj s jeho hriechom, pretože tento odraz božskej lásky je vrcholom lásky na zemi» (Bratia Karamazovovci, II,6,3g). Vytrvalosť je odrazom Božej lásky vo svete, pretože Božia láska je verná, je vytrvalá, nikdy sa nemení.
Nech Panna Mária, Pánova služobnica vytrvalá v modlitbe (porov. Sk 1,12), posilní našu stálosť.
Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News
