Vatikán 13. novembra (RV) „Riskujte, nemajte strach! Riskujte, aby ste sa s druhým stretli v komunikácii.“ Takto povzbudil pápež František pracovníkov vatikánskeho sektora médií a komunikácie, ktorých prijal v sobotu 12. novembra pri príležitosti plenárneho zasadnutia Dikastéria pre komunikáciu.

„Nesúhlas nie je nevyhnutne postojom rozchodu, ale môže byť jednou zo zložiek spoločenstva. Komunikácia musí tiež umožniť rôznorodosť názorov, pričom sa vždy musí usilovať o zachovanie jednoty a pravdy a bojovať proti ohováraniu, slovnému násiliu, individualizmu a fundamentalizmu, ktoré pod zámienkou vernosti pravde šíria len rozkol a nezhody. Ak podľahne takejto degenerácii, komunikácia namiesto toho, aby priniesla veľa dobra, napácha veľa škody.“

To sú slová pápeža Františka, ktoré odovzdal prítomným na papieri. Ako zvyčajne dal prednosť spontánnym slovám („a braccio“) a na záver dal príležitosť všetkým pozdraviť sa s ním stiskom ruky. Na audiencii v Klementínskej sále bola v kompletnom zložení aj Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News. Po úvodnom pozdrave prefekta Paola Ruffiniho odovzdal Svätý Otec pripravený prejav na papieri a v spontánnom príhovore zdôraznil, že komunikácia má byť ukotvená v hodnotách evanjelia a nemá byť iba technická, ale humánna, ľudská. Prinášame jeho myšlienky.

Spätná väzba, odvaha a zdravý nepokoj

„Keď hovoríme o komunikácii, hovoríme o obojsmernosti, „tam a späť“, nie je to komunikácia len v jednom smere: ide a vracia sa, tam a späť. A v tomto človek aj rastie. To len papagáje komunikujú jedným smerom bez odozvy, pretože vždy hovoria to isté a nezáleží na tom, aká je ozvena, čo sa hovorí na druhej strane.

Skutočný komunikátor musí byť pozorný na to, čo sa vracia, na to, čo prichádza, na reakciu, ktorá vyvoláva to, čo hovorím. Pretože komunikácia je ľudské spojenie. Dôležité nie je to, čo hovorím ja, ale čo hovorím na to, čo mi hovorí druhý, na to, čo počujem. Preto tu neosoží filozofia „reproduktoru“, ale skôr filozofia takpovediac „telefónu“: človek počúva, človek odpovedá.

Dialóg: komunikácia nie je možná bez dialógu, bez pohybu, a tu sa vždy riskuje. Pretože my máme ten zákon zotrvačnosti, čo ťa vedie stále sedieť na tom istom, hovoriť veci, podávať správy a potom sa odmlčať. Nie. Musíš počúvať, ako je daná vec prijímaná a akú reakciu vyvoláva. A preto sú niektorí z vás, ktorí ma veľmi oslovujú, napríklad nadšenie [šéfredaktora denníka L'Osservatore Romano Andreu] Mondu. Monda nie je novinár, je básnik, tvorca, pretože komunikuje poéziou, tvorivo počúva, čo ľudia hovoria...

A potom L'Osservatore - áno, L'Osservatore je problém, všetci to vieme - a namiesto toho, aby L'Osservatore zavrel, urobí ďalšie, pouličné – „di Strada“, a ide sa! Je to komunikácia, neustále hľadanie hraníc, ďalších a ďalších... Komunikačný nepokoj. A to so sebou nesie istý neporiadok. Komunikátor nedokáže mať všetko v poriadku, vždy je v tom nejaký neporiadok, pretože takí sme my ľudia. A medzi vami vidím niečo tohto druhu.

Napríklad - je to síce odinakiaľ, ale chcem to povedať - spravil som dve televízne nahrávky s Fabiom Marchese Ragonom a v tom komunikovaní som videl schopnosť vytvoriť veci, ktoré mali veľkú sledovanosť, pretože tam bola táto snaha ísť smerom k druhému.“

Nestačí technika, treba hodnoty a srdce

„Ďalej, komunikácia hodnôt. Nemôžeme skĺznuť ku komunikácii bez hodnôt. Musíme komunikovať s našimi hodnotami. To neznamená, že sa musíme každý deň modliť novénu k niektorému svätému. Kresťanské hodnoty, hodnoty, ktoré sú v pozadí, hodnoty, ktoré nás učia napredovať. Človek, ktorý ide s kožou na trh za ľudské hodnoty.

Vidím tu napríklad Jamesa Martina. - „Ach, áno, tento pracuje...“ - Áno, ale tento napísal knihu s názvom „Nauč nás modliť sa“. Prečítajte si ju, pretože vás naučí, ako sa modliť. Človek, ktorý má hodnoty, komunikátor, ktorý ťa vie aj naučiť spôsobu, ako komunikovať s Bohom.

Byť komunikátorom je toto. Ísť, kráčať, riskovať, s hodnotami, s presvedčením, že svoj život dávam so svojimi hodnotami, kresťanskými hodnotami a ľudskými hodnotami. Dávam si pozor na sterilných (aseptických) komunikátorov, na tých, ktorí sú čisto technickí. Áno, ale technika sama o sebe nepomáha, technika vám pomôže, ak je za ňou srdce, ak je za ňou myseľ, ak je za ňou človek, muž, žena, čo dáva kus seba samého.

Dávajte si pozor, aby ste neskĺzli len k technike, pretože to vedie k sterilnej komunikácii bez hodnôt, ktorá potom môže padnúť do rúk obchodníkov alebo momentálnych ideológií.

A tretia vec, ktorú nachádzam vo Vašom dikastériu, pán prefekt, a za ktorú vám ďakujem, je humanizmus. Vytvorili ste ľudskú atmosféru, ktorú treba zachovať. Ľudská komunikácia, s ľudskou srdečnosťou, a nie čisto technická. Technika je potrebná na rozvoj, ale ak je v nej človek.“

Pápež sa ďalej obrátil na sestru Veronicu Donatellovú so slovami:

„Keď idete k nepočujúcim a komunikujete v posunkovej reči, poznáte všetku tú techniku, ale za touto komunikáciou je vaše ľudské srdce ženy, matky, sestry. Je to veľmi dôležité, komunikovať so srdcom a s ľudskosťou, s hodnotami, a posúvať sa vpred.“

Z odovzdaného príhovoru

V texte odovzdanom na papieri pápež František reagoval na tému plenárneho stretnutia Dikastéria pre komunikáciu, ktorá sa týka prebiehajúceho synodálneho procesu: „Synoda a komunikácia: cesta, ktorú treba rozvinúť“.

Na prvom mieste Svätý Otec pripomenul kľúčový význam „spoločného kráčania“, povedomia, že Božiu vôľu Cirkev spoznáva ako spoločenstvo, nie individualisticky, ale vzťahovo. Doložil to príkladmi biblických postáv zasadených uprostred medziľudských vzťahov, počnúc Abrahámom, cez Mojžiša, Pannu Máriu až po Ježiša.

Ďalej pápež sformuloval tri úlohy pre komunikátorov: 1. pomáhať ľuďom byť menej osamelým, 2. dávať hlas tým, čo sú bez hlasu a hrozí im, že sa ocitnú na existenčných perifériách, a 3. konštruktívne sa vysporiadať s výzvou namáhavosti, únavnosti komunikácie uprostred rôznosti pohľadov, protichodných i nesúhlasných.

Akceptovať únavný rozmer komunikácie

„A nakoniec, treťou výzvou v oblasti komunikácie, ktorú by som vám chcel zanechať, je vychovávať sa vo vzťahu k únavnosti komunikovania. Neraz sa aj v evanjeliu vyskytujú nedorozumenia, pomalé chápanie Ježišových slov alebo nedorozumenia, ktoré sa niekedy stávajú skutočnými tragédiami, ako sa to stalo Judášovi Iškariotskému, ktorý si zamenil Kristovo poslanie s politickým mesianizmom.

Preto musíme akceptovať v komunikácii aj tento rozmer „únavnosti“. Tí, ktorí sa na Cirkev pozerajú zvonku, sú často zmätení rôznymi napätiami v nej. Ale tí, ktorí poznajú cestu Ducha Svätého, vedia, že on rád vytvára spoločenstvo z rôznosti a harmóniu zo zmätku. Spoločenstvo nikdy nie je uniformita, ale schopnosť držať spolu veľmi odlišné skutočnosti. Myslím si, že by sme mali byť schopní komunikovať aj o tejto únave bez toho, aby sme sa tvárili, že ju riešime alebo zatajujeme. Nesúhlas nie je nevyhnutne postojom rozchodu, ale môže byť jednou zo zložiek spoločenstva.

Komunikácia musí tiež umožniť rôznorodosť názorov, pričom sa vždy musí usilovať o zachovanie jednoty a pravdy a bojovať proti ohováraniu, slovnému násiliu, individualizmu a fundamentalizmu, ktoré pod zámienkou vernosti pravde šíria len rozkol a nezhody. Ak podľahne takejto degenerácii, komunikácia namiesto toho, aby priniesla veľa dobra, napácha veľa škody.“

„Vaše povolanie sa dotýka samotného spôsobu bytia Cirkvi“

S pracovníkmi vatikánskych médií a ďalších zložiek Dikastéria pre komunikáciu sa pápež František rozlúčil slovami vďaky a povzbudenia:

„Drahí bratia a sestry, práca tohto dikastéria nie je len čisto technická. Ako sme videli, vaše povolanie sa dotýka samotného spôsobu bytia Cirkvi. Ďakujeme vám za to, čo robíte. Povzbudzujem vás, aby ste postupovali rozhodne a prorocky. Slúžiť Cirkvi znamená byť spoľahlivými a zároveň odvážnymi na nových cestách. V tomto zmysle buďte vždy spoľahliví a odvážni. Všetkým vám zo srdca žehnám. A prosím, nezabudnite sa za mňa modliť.“