Vatikán 10. novembra (RV) Naším vzorom je Kristus Pontifex, staňme sa mostami porozumenia medzi tými, ktorí nevedia nájsť cestu k sebe. To je odkaz pápeža Františka zo stretnutia s členmi Pápežského kolégia Nepomucenum, ktorých prijal na audiencii vo štvrtok 10. novembra. Prinášame myšlienky z jeho príhovoru.

„Rád by som sa s vami podelil o niekoľko úvah, ktoré začnem svedectvom vášho patróna, sv. Jána Nepomuckého. V ňom sa skrýva pevný koreň, stále živý koreň, ktorý je schopný živiť súčasnosť a budúcnosť vašej komunity, tak ako to robil v minulosti. Stále nás zachytáva to, že bol zabitý, pretože chcel zostať verný spovednému tajomstvu. Toto je dojemné. Povedal „nie“ kráľovi, aby potvrdil svoje „áno“ Kristovi a Cirkvi.

Vedie nás to k premýšľaniu nad tým, čo museli znášať mnohí kňazi a mnohí biskupi v dejinách v rôznych autoritárskych alebo totalitných režimoch. Máte s tým skúsenosti z vlastnej histórie. Na vaše kolégium to doliehalo počas štyridsiatich rokov po Druhej svetovej vojne. Dnes spolu s vami vzdávam hold pamiatke mnohých kňazov a biskupov, zasvätených mužov a žien, ale aj mnohých laikov, ktorí s Božou milosťou mali odvahu povedať „nie“ režimu, aby zostali verní svojmu povolaniu a poslaniu. Je to množstvo skrytých mučeníkov, ktorých nepoznáme. Za vašimi životmi, za vašou históriou sú mučeníci.

Tento koreň evanjeliovej odvahy a vytrvalosti – ktorý siaha až k vášmu patrónovi – sa pre vás nikdy nesmie stať akousi kamennou tabuľkou vyvesenou na múre, muzeálnym predmetom ako z obrázka. Nie. Musí zostať živým koreňom, pretože aj dnes je potrebná jeho miazga! Aj dnes, v Európe i vo všetkých častiach sveta, byť kresťanmi, a najmä služobníkmi Cirkvi, zasvätenými mužmi a ženami, si vyžaduje povedať „nie“ mocnostiam tohto sveta, aby sa potvrdilo „áno“ evanjeliu.

Niekedy sú to politické sily, inokedy ideologické a kultúrne, a ich podmieňovanie je subtílnejšie, prechádza cez médiá, ktoré môžu vyvíjať nátlak, diskreditovať, vydierať, izolovať a podobne, alebo ešte horšie, viesť vás k životu vo svetskosti. Pozor na duchovnú svetskosť, ktorá je tým najhorším, čo sa môže stať Cirkvi, tým najhorším, čo sa môže stať zasvätenému mužovi, zasvätenej žene. Dávajte si pozor na svetácke spôsoby, život podľa svetských kritérií.

Svedectvo sv. Jána Nepomuckého nám dnes viac než kedykoľvek dáva na pamäť prvenstvo svedomia pred akoukoľvek svetskou mocou; prvenstvo ľudskej osoby, jej neodňateľnej dôstojnosti, ktorá má svoje centrum práve vo svedomí, chápanom nie iba v psychologickom zmysle, ale v jeho plnosti, ako otvorenosť voči transcendentnu.

Kiež je pápežské kolégium, ktoré nesie meno veľkého českého kňaza a mučeníka, vždy príbytkom a školou slobody, vnútornej slobody, založenej na vzťahu s Kristom a Duchom Svätým. Slobody, ktorá sa prejavuje aj zmyslom pre humor, ako to dokazoval napríklad páter Špidlík – ktorého som dobre poznal, poznal som ho zblízka –, ktorý dlhé roky vykonával svoju službu vo vašom kolégiu, s tým zmyslom pre humor, že sa dokázal zasmiať v každej situácii, aj sám na sebe. Veľký človek!“

Pápež František vo svojom príhovore ďalej poukázal na tradíciu, že sv. Ján Nepomucký je považovaný za ochrancu mostov, keďže svoje mučenícke svedectvo zavŕšil hodený do Vltavy z pražského Karlovho mosta:

„Priliehavým spôsobom, ako si uctiť jeho pamiatku, je teda snažiť sa v konkrétnom živote budovať mosty tam, kde sú rozdelenia, odstupy, nedorozumenia. Aby sme sami boli mostami, pokornými a odvážnymi nástrojmi stretnutia, dialógu medzi rôznymi a protichodnými osobami a skupinami. Táto vlastnosť patrí k identite Kristovho služobníka, ako to dokazujú životopisy toľkých svätých kňazov a biskupov, ktorí boli v konfliktných situáciách tvorcami pokoja a zmierovateľmi. A toto ešte aj lepšie dokážu ženy: stavať mosty, pretože žena vie lepšie ako my muži, ako stavať mosty. A vy [na adresu prítomných žien], naučte ich stavať mosty!

Dobre viete, že sa to nedá bez modlitby. Východiskom stavania mostov je modlitba príhovoru (orodovania): deň za dňom sa vytrvalým klopaním na Kristovo srdce kladú základy, aby dva vzdialené a nepriateľské brehy mohli opäť komunikovať. V tejto súvislosti by som rád pripomenul meditáciu kardinála Martiniho s názvom „Výkrik orodovania“, ktorú predniesol v januári 1991, v čase vojny v Perzskom zálive. Dnes, keď besnie vojna na Ukrajine, je tá homília veľmi aktuálna. Osobitne zdôrazňujem pasáž o modlitbe príhovoru, kde hovorí: «Príhovor znamená stáť tam, kde sa odohráva konflikt, medzi dvoma stranami konfliktu. [...] Je to gesto Ježiša Krista na kríži».

A tu sa dotýkame ústredného bodu: tým mostom je Ježiš Kristus, a on je pontifex – staviteľ mostov. To on je náš pokoj, on je ten, kto zboril a borí múry nepriateľstva (porov. Ef 2,14). A práve k nemu musíme vždy nasmerúvať a priťahovať ľudí, rodiny, spoločenstvá. To robíme v ústrednom momente každého nášho dňa, keď slávime svätú omšu. V centre nemôžeme a nesmieme byť my, ale on! Unikajme pred pokušením svetského protagonizmu. (...) Pre každého z nás vždy platí heslo Jána Krstiteľa: «On musí rásť a mňa musí ubúdať» (Jn 3, 30).“

Napokon pápež František poukázal na skutočnosť, že komunita Nepomucena má dnes medzinárodný charakter a tvoria ju aj alumni z iných kontinentov:

„Drahí bratia a sestry, dnes Kolégium Nepomucenum hostí okrem kňazov z Českej republiky aj kňazov z rôznych krajín, vrátane afrických a ázijských. Je to znak doby v rôznych rímskych kolégiách, ktoré sú čoraz viac tvorené zmiešanými komunitami, už nie národnými, ale medzinárodnými. A táto skutočnosť, ktorá vyplýva z klesajúcej európskej prítomnosti, sa môže stať, ak je dobre zvládnutá, ľudským a formačným bohatstvom. V tejto rozmanitosti sa môžete lepšie cvičiť v tom, ako byť „mostami“, služobníkmi  kultúry stretnutia, schopnými zachytiť v tom druhom osobitnú originalitu a zároveň spoločnú ľudskosť.“