Bahrajn 6. novembra (RV) V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri ekumenickom stretnutí a modlitbe za pokoj v piatok 4. novembra 2022 v Katedrále Našej Panej Arábie v Awali v Bahrajne.

Vaša kráľovská výsosť, pán minister spravodlivosti, vďaka za Vašu prítomnosť, ktorou sme poctení.

„My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a lýbijských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi; počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch“ (Sk 2,9-11).

Vaša Svätosť, drahý brat Bartolomej, drahí bratia a sestry, tieto slová akoby boli napísané pre nás dnes: z toľkých národov a z toľkých jazykov, z toľkých končín a z toľkých rítov sme tu spolu a sme tu vďaka veľkým dielam, ktoré vykonal Boh! - Sme v mieri, tak ako v ono turíčne ráno, keď to bolo všetko nepochopiteľné! - V Jeruzaleme sa v deň Turíc, hoci pochádzali z mnohých regiónov, cítili zjednotení v jednom Duchu: dnes, rovnako ako vtedy, nie je rôznorodosť pôvodu a jazykov problémom, ale prínosom.

Istý staroveký autor napísal, že „ak niekomu z nás povedia: «Prijal si Ducha Svätého, prečo nehovoríš všetkými jazykmi?», vtedy máš odpovedať: «Samozrejme, že hovorím všetkými jazykmi, lebo som začlenený do Kristovho tela, teda do Cirkvi, ktorá hovorí všetkými jazykmi»“ (Rozprava afrického autora zo 6. storočia, PL 65, 743).

Bratia a sestry, to platí aj pre nás, pretože „všetci sme boli pokrstení jedným Duchom v jedno telo“ (1 Kor 12,13). Bohužiaľ, svojimi rozkolmi sme zranili sväté Pánovo telo, ale Duch Svätý, ktorý spája všetky údy, je väčší ako naše telesné rozdelenia. Preto je správne povedať, že to, čo nás spája, je oveľa viac ako to, čo nás rozdeľuje, a že čím viac budeme kráčať podľa Ducha, tým viac budeme vedení k tomu, aby sme túžili po plnej jednote a s Božou pomocou ju obnovili medzi sebou.   

Vráťme sa k textu o Turícach. Keď som o tom rozjímal, rezonovali vo mne dva prvky, ktoré sa mi zdajú užitočné pre našu cestu spoločenstva, a preto by som sa s vami chcel o ne podeliť. Je to jednota v rozmanitosti a svedectvo života.

Jednota v rozmanitosti. Na Turíce boli učeníci, ako sa píše v Skutkoch apoštolov, „všetci spolu na jednom mieste“ (2,1). Všimnime si, ako si Duch, ktorý spočíva na každom z nich, vyberá chvíľu, keď sú všetci spolu. Mohli by uctievať Boha a konať dobro blížnemu aj oddelene, ale práve zbližovaním sa do jednoty sa otvárajú dvere Božiemu konaniu. Kresťanský ľud je povolaný k tomu, aby sa spojil, aby sa Božie zázraky stali skutočnosťou.

To, že sme tu v Bahrajne ako malé Kristovo stádo, rozptýlené na rôznych miestach a v rôznych denomináciách, nám pomáha vnímať potrebu jednoty, zdieľania viery: tak ako na tomto súostroví nechýbajú pevné prepojenia medzi jednotlivými ostrovmi, tak nech je to aj medzi nami, aby sme neboli izolovaní, ale v bratskom spoločenstve.

Bratia a sestry, pýtam sa: ako môžeme zvýšiť jednotu, ak sa zdá, že história, zvyky, záväzky a vzdialenosti nás ťahajú inam? Čo je tým „stretávacím miestom“, tým „duchovným večeradlom“ nášho spoločenstva? Je to chvála Boha, ktorú Duch vzbudzuje vo všetkých. Modlitba chvály nás neizoluje, neuzatvára nás do seba a do našich vlastných potrieb, ale naopak, vťahuje nás do Otcovho srdca, a tak nás spája so všetkými našimi bratmi a sestrami.

Modlitba chvály a adorácie je tou najvyššou: je nezištná a bez podmieňovania, priťahuje radosť Ducha, očisťuje srdce, opäť buduje harmóniu, hojí jednotu. Je to protilátka na smútok, na pokušenie nechať sa znepokojovať našou vnútornou malosťou a vonkajšou malosťou nášho počtu. Kto chváli, nedbá na malosť stáda, ale na krásu toho, že je Otcovým maličkým.

Chvála, ktorá umožňuje Duchu vlievať do nás svoju útechu, je dobrým liekom proti osamelosti a clivote po domove. Umožňuje nám pocítiť blízkosť Dobrého pastiera, aj keď nás ťaží nedostatok blízkych pastierov, ktorý je na týchto miestach častý. Pán práve v našich púšťach rád otvára nové a netušené cesty a prináša pramene živej vody (porov. Iz 43,19). Chvála a adorácia nás vedú tam, k prameňom Ducha, a privádzajú nás späť k počiatkom, k jednote.

Je pre vás dobré naďalej v sebe živiť Božiu chválu, aby ste boli ešte väčším znamením jednoty pre všetkých kresťanov! Pokračujte tiež v krásnom zvyku sprístupňovať bohoslužobné budovy iným spoločenstvám na uctievanie jediného Pána. Vskutku, nielen tu na zemi, ale aj v nebi je prítomná línia chvály, ktorá nás spája. Ide o mnohých kresťanských mučeníkov rôznych denominácií - koľko ich bolo v týchto rokoch na Blízkom východe a na celom svete! Koľko! Teraz tvoria jednu hviezdnu oblohu a ukazujú cestu tým, ktorí kráčajú púšťou dejín: máme rovnaký cieľ, všetci sme povolaní k plnosti spoločenstva v Bohu.

Nezabúdajme však, že tá jednota, ku ktorej smerujeme, je v rozličnosti. A toto je dôležité brať do úvahy: jednota neznamená „všetci rovnakí“. Nie. Je uprostred rôznosti. Turíčne rozprávanie upresňuje, že každý počul apoštolov hovoriť „svojím jazykom“ (Sk 2,6): Duch nevymýšľa jazyk rovnaký pre všetkých, ale umožňuje každému hovoriť jazykom iných (porov. v. 4) a spôsobuje, že každý počuje svoj jazyk, ktorým hovoria iní (porov. v. 11). Skrátka, neuzatvára nás do uniformity, ale robí nás ochotnými prijať sa v rozdielnostiach. To sa deje tým, ktorí žijú podľa Ducha: učia sa stretávať s každým bratom a sestrou vo viere ako s časťou tela, do ktorého patria. To je duch ekumenickej cesty.

Milovaní, položme si otázku, ako napredujeme na tejto ceste. Som ja, pastier, služobník, veriaci, vnímavý na pôsobenie Ducha? Prežívam ekumenizmus ako nejaké bremeno, ako nejakú námahu navyše, ako inštitucionálnu povinnosť, alebo ako Ježišovu úprimnú túžbu, aby sme sa stali „jedno“ (Jn 17,21), ako poslanie vyplývajúce z evanjelia? Čo konkrétne robím pre tých bratov a sestry, ktorí veria v Krista a nie sú spomedzi tých „mojich“? Spoznávam ich, vyhľadávam ich, zaujímam sa o nich? Zachovávam si odstup a konám formálne, alebo sa snažím pochopiť ich históriu a oceniť ich osobitosti bez toho, aby som ich považoval za neprekonateľné prekážky?

Po jednote v rozmanitosti prichádzame k druhému prvku: svedectvu života. Na Turíce sa učeníci otvárajú, vychádzajú z večeradla. Odtiaľ pôjdu všade do sveta. Jeruzalem, ktorý sa zdal byť ich cieľovou stanicou, sa stáva východiskovým bodom neobyčajného dobrodružstva. Strach, ktorý ich uzatváral v ich domovoch, zostáva vzdialenou spomienkou: teraz smerujú všade, ale nie preto, aby sa odlišovali od ostatných, ba ani nie preto, aby prevrátili poriadok spoločnosti a poriadok sveta, ale aby svojím životom v každom kúte sveta vyžarovali krásu Božej lásky.

Naša viera nie je ani tak slovný prejav, ale svedectvo, ktoré treba preukázať skutkami; viera nie je privilégium, ktoré si treba nárokovať, ale dar, o ktorý sa treba podeliť. Ako sa píše v starobylom texte, kresťania „nežijú v zvláštnych mestách, nepoužívajú nejaký cudzí jazyk, ani si neosvojili osobitný spôsob života, [...] každý cudzí kraj je ich vlasťou [...]. Žijú na zemi, ale ich občianstvo je v nebi. Dodržiavajú stanovené zákony, ale svojím spôsobom života sú nad zákonmi. Milujú všetkých“ (List Diognetovi, V).

Milujú všetkých: hľa, toto je rozpoznávací znak kresťana, podstata svedectva. Pobyt tu v Bahrajne umožnil mnohým z vás znovu objaviť a praktizovať skutočnú jednoduchosť lásky: myslím na pomoc poskytovanú bratom a sestrám, ktorí prichádzajú, na kresťanskú prítomnosť, ktorá v každodennej pokore vydáva svedectvo o porozumení a trpezlivosti, radosti a miernosti, dobročinnosti a duchu dialógu. Jedným slovom: o pokoji.

Osoží nám klásť si otázku aj o našom svedectve, pretože postupom času sa dá skĺznuť len do zotrvačnosti a zvlažnieť v ukazovaní Ježiša prostredníctvom ducha blahoslavenstiev, dôslednosťou a dobrotou života, pokojným správaním. Pýtajme sa sami seba, keď sa teraz spoločne modlíme za pokoj: sme naozaj ľuďmi pokoja? Prebýva v nás túžba všade prejavovať Ježišovu miernosť bez toho, aby sme za to niečo očakávali? Ujímame sa v srdci a v modlitbe tých zápasov, rán a nesvorností, ktoré vidíme okolo seba?

Minútový zostrih zo stretnutia

Bratia a sestry, chcel som sa s vami podeliť o tieto myšlienky o jednote, ktorú posilňuje chvála, a o svedectve, ktoré posilňuje láska. Jednota a svedectvo sú neoddeliteľné: nemôžeme skutočne svedčiť o Bohu lásky, ak nie sme zjednotení medzi sebou, ako si to želá on; a nemôžeme byť zjednotení, ak zostaneme každý sám za seba, bez toho, aby sme sa otvorili svedectvu, bez toho, aby sme rozšírili hranice našich záujmov a našich spoločenstiev v mene Ducha, ktorý zahŕňa každý jazyk a chce osloviť každého.

Dovoľte mi pridať jednu myšlienku: Duch Svätý v ten deň vytvára veľkú rozmanitosť, ktorá sa zdá byť veľkým neporiadkom. Ale ten istý Duch, ktorý dáva rozmanitosť chariziem, je tým istým Duchom, ktorý vytvára jednotu, ale jednotu ako harmóniu. Duch je harmónia, ako povedal jeden veľký cirkevný otec: „Ipse harmonia est“ - On je harmónia. To je to, za čo sa modlíme, aby medzi nami nastala táto harmónia.

On spája a posiela, zhromažďuje v spoločenstve a posiela na misiu. Zverme mu v modlitbe našu spoločnú cestu a vyprosujme si jeho vyliatie na nás, obnovené Turíce, ktoré dajú nový pohľad a svižný krok nášmu putovaniu jednoty a pokoja.

Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News