Bratislava 4. novembra (TK KBS) V týchto dňoch sa v spomienkach, modlitbách i pri svätých omšiach intenzívne spájame s našimi zosnulými. O tom, aké miesto má v živote kresťana myšlienka na smrť, hovorí pre Katolícke noviny P. Michal Zamkovský, CSsR. Prinášame úryvok z rozhovoru.

- Pomaly je aj slovo smrť tabu, lebo naháňa strach a vzbudzuje úzkosť.

Moderná kultúra urobila zo smrti tabu, aby nám jej pripomínanie nerušilo pohodu. Ale smrť je tu. Každý deň sa s ňou stretávame, nosíme ju v sebe, a preto nemôžeme strkať hlavu do piesku. Dôležité je však to, ako o smrti hovoríme, ako ju vnímame, lebo to svedčí o našej kresťanskej viere.

- Prečo by sme mali znovu nabrať odvahu myslieť na vlastnú smrť?

Na každých misiách venujeme jeden večer aj téme smrti a súdu, ale snažíme sa ju predstaviť v perspektíve života. Smrť je okamih, keď sa rozhodujeme pre Pána, a teda pre život – pre večný život, život v plnosti. Ako ľudia sa bojíme smrti, lebo človek nebol stvorený pre smrť.

„Ale smrť nie je zlá. Je to len kúsok života ťažkého. A čo strašné je a zlé je – to umieranie je,“ napísal básnik Jiří Wolker. Preto je dobré, keď umierajúci človek nie je sám.

Keď sú okolo neho blízki a modlitbou i prítomnosťou mu uľahčujú chvíľu umierania, ktorá má v sebe čosi krásne a vznešené. Tak som to vnímal pri smrti mojej mamy a tak mi o tom už viacerí hovorili: Zakúsili sme dotyk večnosti.

- Často nás na smrť upozorní len veľké nešťastie, tragédia, pri ktorej zahynú nevinní. Malo by nás to inšpirovať žiť každý deň ako nadstavený čas a konať správne?

Nešťastie, tragédia a smrť nevinných nás zasiahnu, ale postupne v zhone života na to zabúdame a pokračujeme akoby nič. A pritom o nás platí, čo povedal nemecký filozof Martin Heidegger: Sein zum tode – že sme bytie upriamené na smrť. Celá naša ľudská existencia je upriamená na smrť.

Značí to, že smrť je stále prítomná, nielen v prípade utrpenia a choroby, ale aj tým, ako nám uniká čas. Každým dňom sa blížime k smrti. Možno už máme na náhrobnom kameni meno i dátum narodenia, ale určite tam pribudne aj dátum smrti.

Nevieme kedy. Napriek tomu človek nechce pozrieť do očí svojej smrti. Preto jeho život nie je autentický, ba možno povedať, že je povrchný.

...

- Ako sa vy osobne dívate na tradíciu navštevovania cintorínov?

Rád navštevujem cintoríny a rád stretávam ľudí, ktorí sa modlia pri hroboch svojich blízkych. Cintorín je zvláštne, tajomné miesto. Vyžaduje si ticho, zamyslenie, modlitbu. Áno, je to miesto rozlúčky i bolesti, ale tiež miesto stretávania.

Tam sme sa lúčili s nám drahou osobou, ale tam sa tiež stretávame novým spôsobom. Vidieť, ako sa po dlhšom čase stretne rodina pri hrobe mamy či otca, je krásne a povzbudzujúce. Modlia sa, teda rozprávajú sa s Bohom, ale tiež hovoria k zomrelým.

A  počúvajú, lebo zosnulí sa im teraz „prihovárajú“ hlasnejšie, ako keď ich mali pred očami: vynárajú sa spomienky, slová povzbudenia i napomenutia. Úctou k cintorínu sa priznávame k svojej minulosti, koreňom, ale cintorín symbolizuje aj nádej do budúcnosti.

Slovenskí veriaci majú jeden pekný zvyk. Keď je cintorín blízko kostola, po svätej omši idú na hroby svojich blízkych, aby sa s nimi podelili o modlitbu a požehnanie.

Zdroj: Katolícke noviny