Bratislava 3. novembra (TK KBS) Stovky ľudí sa dnes zúčastnili na svätej omši v Bratislave, ktorú obetovali za obete tragédii na Zochovej ulici a Zámockej ulici a za pokoj a porozumenie medzi ľuďmi. Predsedal jej bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. V Katedrále sv. Martina ju slávil za účasti apoštolského nuncia na Slovensku Nicolu Girasoliho a bratislavského pomocného biskupa Mons. Jozefa Haľka. Zúčastnila sa na nej aj prezidentka SR Zuzana Čaputová, predseda vlády SR Eduard Heger, viacerí ministri, primátor Bratislavy Matúš Vallo.

Zdroj: TV Lux

„Ďakujem vám za to, že ste sa rozhodli prísť,“ povedal arcibiskup Zvolenský. Pripomenul, že ide o „náboženskú slávnosť“, ktorú slávime v čase osobitnej spomienky „na našich zomrelých“ a v období, kedy v hlavnom meste „tragickým spôsobom zomreli mladí ľudia“.  „Uvedomujeme si, že zoči-voči tragickým úmrtiam potrebujeme rozmýšľať znova nad tým, že Boh neprestáva byť Bohom lásky a Bohom milosrdenstva,“ uviedol. „Druhým krokom motívu bolo, že tragické úmrtia môžu byť spájané s hnevom, nenávisťou, ľahostajnosťou, teda s ľudskými previneniami. A my potrebujeme znova motivovať sa, hľadať duchovnú silu, ako tieto skutočnosť v spoločnosti premáhať. A to je druhý motív nášho stretnutia tu v katedrále,“ uviedol hlavný celebrant.

V homílii rozvinul myšlienku náboženského slávenia, ktoré označil za tajomstvo. „Tragické úmrtia sú vo vzťahu človeka a Boha tajomstvom. Pozorujeme na našej životnej ceste rodiny, ktoré sú dotknuté tragickým úmrtím svojho syna alebo dcéry. V tejto chvíli môžeme aj akoby celkom konkrétne povedať, že myslíme na rodiny tých, ktorí tragickým spôsobom zomreli pri dvoch udalostiach, ktoré sa dotkli nášho mesta. Prežívať tragickú udalosť a zároveň myslieť na svoj vzťah s Bohom, je pre nás všetkých náročné, lebo rozrušenie vnútornej mysle je veľmi silné. Čo vieme vtedy poskytnuť je, že vyjadríme spoluúčasť. Možno aj len ticho, istým spôsobom akoby bezbranne, vyjadríme spoluúčasť tým, ktorí sú dotknutí týmto utrpením. Aj svätá omša východiskovo je akoby aj takým duchovným postavením sa k rodinám, ktoré sú dotknuté tajomstvom tragickej smrti svojho syna a dcéry.“ 

- Plné znenie homílie arcibiskupa Zvolenského
 

Milí bratia a sestry, z náboženského slávenia nevyhnutne vyplýva skutočnosť, že sa hovorí o tajomstvách. 

Hovoriť o Bohu znamená hovoriť o tajomstve a zároveň mať odvahu o Bohu niečo povedať, že v niečom vieme povedať pravdu o tom, aký Boh je. Tajomstvá sa iste týkajú jestvovania Boha a vzťahu človeka s Bohom a vo vzťahu človeka s Bohom sa tajomstvá týkajú aj udalostí, ktoré sa v živote stávajú. 

Tragické úmrtia sú vo vzťahu človeka a Boha tiež tajomstvom. Pozorujeme na našej životnej ceste rodiny, ktoré sú dotknuté tragickým úmrtím svojho syna alebo dcéry. V tejto chvíli môžeme aj akoby celkom konkrétne povedať, že myslíme na rodiny tých, ktorí tragickým spôsobom zomreli pri dvoch udalostiach, ktoré sa dotkli nášho mesta. 

Prežívať tragickú udalosť a zároveň aj myslieť na svoj vzťah s Bohom je pre nás všetkých náročné, lebo vnútorné rozrušenie mysle je veľmi silné. Čo vieme vtedy poskytnúť, je, že vyjadríme spoluúčasť. Možno len ticho, istým spôsobom akoby bezbranne vyjadríme spoluúčasť tým, ktorí sú dotknutí týmto utrpením. 

A vlastne aj táto svätá omša je akoby východiskovo takým duchovným postavením sa k rodinám, ktoré sú dotknuté tajomstvom tragickej smrti svojho syna alebo dcéry. 

V tradícii hovorenia o Bohu a vnímania tajomstiev nám vždy zaznieva aj to, čo môžeme povedať – akoby taká výčitka človeka voči Bohu. Napríklad ako zaznieva v Žalme 102: Pane, neskrývaj svoju tvár predo mnou, v deň môjho súženia nakloň ku mne svoj sluch. Kedykoľvek ťa budem vzývať, čím skôr ma vypočuj. 

Týmito slovami sa človek, ktorý prežíva utrpenie a tajomstvo tragických udalostí, pýta: Bože, zabudol si na mňa?Pozeráš sa na mňa? Počúvaš ma? 

Preto aj jedným z motívov nášho stretnutia je, že my veriaci sa potrebujeme zoči-voči tajomstvám posilniť a znova si uvedomiť, že tragédia neznamená, že Boh prestal jestvovať a že nás prestal milovať. Na to potrebujeme znova a znova byť spolu a spoločne si o tom hovoriť. 

Aj keď nevieme odpovedať na všetky otázky, na ťažké otázky, ale pre nás je aj toto slávenie príležitosťou, aby sme si uvedomili alebo chceli si uvedomiť – Boh nás neprestal milovať, neprestal byť milosrdný a láskavý. 

Boh miluje jestvovanie celého stvorenstva, hovorí Kniha Múdrosti, starozákonná Kniha Múdrosti. Hovorí, že Boh miluje všetko, čo stvoril. Boh miluje každého človeka, keď mu dáva jestvovanie. A zároveň aj Ježiš Kristus hovorí: Pred Bohom všetci žijú. Boh je Bohom všetkých generácií. 

Z toho je aj ďalšie tajomstvo, ktoré môže pre mnohých vyzerať naozaj ťažko prijateľne, ale v identite našej katolíckej viery prežívame to, že aj keď môže niekto tragickým, bolestným, hrozným spôsobom odísť z pozemského života, predsa my môžeme dnes na neho myslieť ako na toho, ktorý pred Bohom žije, a môžeme sa zaňho modliť. 

Je pravda, že v rozrušení riešime potom aj mnohé následné dôsledky tragických udalostí a iste je to správne. 

Ale dnešný večer je aj o tom, že nezabudnúť na tých, ktorí zomreli. 

A chceme na nich myslieť ako na osoby, ktoré pred Bohom žijú, a chceme sa za nich modliť. 

Je zrejmé, že tragické udalosti vedú k uvažovaniu, prečo sa stali, aké majú príčiny. A tak vlastne následným krokom nášho uvažovania bolo aj priznať si, že príčinami sú iste hnev, nenávisť a aj otupenie ľudskej citlivosti. Lebo požívanie omamných látok je tiež previnením voči spoločnosti aj voči sebe, voči vlastnej dôstojnosti. Ale zároveň tak ako hnev, nenávisť a aj požívanie omamných látok sú prejavom opustenosti človeka, ktorý veľmi trpí a nevie nájsť iné riešenie, len v útoku, aj to je vlastne potvrdením, že potrebujeme hľadať a znova nachádzať v sebe pevné miesto, vnútorný pokoj. 

Aby aj, keď niekto na nás zaútočí, my sme nevracali zlo zlom. 

Ale predsa môžeme povedať, že hnev, nenávisť a aj neschopnosť zniesť ťarchu života, čo vlastne vyplýva z požívania omamných látok, je vlastne akoby útek pred ťarchou života. 

Toto všetko sa nás hlboko dotýka a nikoho teraz nejdeme súdiť, len chcem povedať, že je to ťarcha, ktorú si nesieme aj my. Sme ňou ohrození vo vzťahu od iných ľudí, ale aj sami vo svojom vnútri. A tým ďalším motívom prosíme: Bože, daj nám silu, aby sme vedeli byť zmierliví, spravodliví, láskaví. 

V úryvku evanjelia sme počuli slová Ježiša Krista, ktorý istým spôsobom nadväzuje alebo vysvetľuje chápanie piateho Božieho prikázania. O Desatore sa hovorí ako o základných princípoch, ktoré sú prijateľné vo všeobecnosti. Ba dokonca sa dá povedať, mnohí povedia, že Desatoro je prijateľné pre všetkých ľudí dobrej vôle bez tých prvých troch prikázaní, ktoré hovoria o vzťahu človeka a Boha. Že tie zostávajúce prikázania sú v podstate pravidlá normálneho, dobrého života v spoločnosti. 

Ježiš Kristus hovorí v súvise s piatym prikázaním, ktoré znie Nezabiješ! – ide ďalej, pozýva tých, ktorí ho nasledujú, že nielenže nezabiješ niekoho, ale nezabíjaj ho ani svojimi myšlienkami, nenávisťou svojho vnútra, nezabíjaj ho svojimi slovami, nezabíjaj ho svojimi gestami, svojimi prejavmi, svojím pôsobením. Preto sme tu počuli slová, že bolo povedané: Nezabiješ! Ale ja vám hovorím, že previňuje sa aj ten, kto sa na svojho brata hnevá alebo kto ho označí za hlupáka alebo za blázna. 

Ono to znamená, že kto ho znevažuje, kto nemá k nemu lásku. Naozaj, kde nájsť úctu a lásku? Aj to je, milí bratia, sestry, tajomstvo, na ktoré všetci hľadáme odpoveď. 

Keby som teraz chcel povedať, že bez ohľadu na to, či sme veriaci alebo neveriaci, hľadáme odpoveď na otázku: „Kde nájsť zdroj, silu, aby sme si iných ctili a aby sme ich dokonca mali radi?“ 

Ale je zrejmé, že odpoveď jestvuje v ľudskom vnútri. Znova pre nás veriacich je nevyhnutné, aby sme sa obrátili k Ježišovi Kristovi. 

A on hovorí dosť ostré slová, ktoré odhaľujú akoby našu situáciu. Pri jednej príležitosti povedal: Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. Lebo zvnútra, z ľudského srdca vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú zvnútra a poškvrňujú človeka. 

Toto je akoby diagnóza o nás, ale čo teraz s tým? Všetci sme krehkí, všetci máme vnútri tento potenciál, aby z nášho vnútra vychádzalo toto zlo. Ale zároveň máme aj potenciál, aby z nášho vnútra vychádzalo dobro. 

Aj naše stretnutie tu pri svätej omši je vlastne prosba, túžba, priznanie krehkosti a zároveň aj prosba, aby z môjho vnútra vychádzalo dobro, úcta, láska. 

Ambícia tejto svätej omše je – môžeme povedať – dotýkajúca sa jednotlivého človeka. Nakoniec aj spoločnosť sa premieňa na základe jednotlivých ľudí. 

Ak, milí bratia a sestry, môžem rozumieť vašej prítomnosti tu, že je to vaša túžba alebo že ste dokonca aj reprezentanti mnohých iných, ktorí majú túžbu takýmto spôsobom hľadať zdroj úcty a lásky vo svojom vnútri – z istoty vzťahu s Bohom, tak v tomto je aj nádej pre našu spoločnosť. A o to chceme pri tejto svätej omši prosiť. Isteže, dalo by sa uvažovať, kde sú zdroje hnevu, nenávisti, beznádeje, ale myslím si, že vy všetci, ktorí ste tu prítomní, by ste tiež vedeli k tejto téme povedať mnoho hodnotného, múdreho. 

Len v tejto chvíli – naozaj v takej skromnosti a v prežívaní vzťahu s Bohom – my si uvedomujeme našu krehkosť aj pred tajomstvom zla v našom osobnom živote. 

A preto chceme aj prosiť o silu, aby sme vedeli v spoločnosti pôsobiť, aby sme napomáhali spravodlivosť a zmierenie. 

Milí bratia a sestry, vaša prítomnosť každého z vás povzbudzuje – aj mňa osobne –, že sme zjednotení v tom, že si napriek všetkému, čo sme si prežili, želáme, aby sme si vzájomne pomáhali byť ľuďmi, z ktorých vnútra vychádza úcta a láska. Amen.

Prepísala: Emília Senková / Editovala: Zuzana Vandáková 
-

Svätú omšu zorganizovala Bratislavská arcidiecéza a katolícke spoločenstvá z Bratislavy - Spoločenstvo Ladislava Hanusa, Spoločenstvo Dobrého Pastiera, Komunita Eben Ezer, Komunita Sv. Egídia, Komunita pri Dome Quo Vadis, Spoločenstvo pri Študentskom domove Svoradov. Naživo ju priniesla TV LUX. 

K správe bolo vydané AUDIO