Vatikán 2. novembra (RV) V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši za duše kardinálov a biskupov, ktorí zomreli v uplynulom roku. Predsedal jej v deň Spomienky na všetkých verných zosnulých 2. novembra v Bazilike sv. Petra. Samotné celebrovanie pri Oltári katedry zveril dekanovi kardinálskeho zboru kardinálovi Giovannimu Battistovi Re. Po skončení slávenia sa pápež František prišiel pomodliť na neďaleký cintorín Campo Santo Teutonico.

Čítania, ktoré sme počuli, v nás, vo mne, vyvolávajú dve slová: očakávanie a prekvapenie.

Očakávanie vyjadruje zmysel života, pretože žijeme v očakávaní stretnutia - stretnutia s Bohom, ktoré je dôvodom našej dnešnej modlitby príhovoru, najmä za kardinálov a biskupov, ktorí zomreli počas uplynulého roka a za ktorých prinášame túto eucharistickú obetu.

Všetci žijeme v očakávaní, v nádeji, že jedného dňa budeme počuť tie Ježišove slová: „Poďte, požehnaní môjho Otca“ (Mt 25,34). Sme v čakárni sveta na vstup do neba, aby sme sa zúčastnili na „hostine pre všetky národy“, o ktorej nám hovoril prorok Izaiáš (porov. 25,6). Hovorí niečo, čo nás hreje pri srdci, pretože práve on naplní naše najväčšie očakávania: Pán „zničí smrť navždy“ a „zotrie slzu z každej tváre“ (v. 8). Je pekné, keď Pán príde zotrieť slzy! Avšak nepekné je, keď dúfame, že niekto iný, ni Pán, ich utrie. A ešte horšie je, keď nemáme slzy vôbec. Vtedy budeme môcť povedať: „Hľa, toto je náš Boh, v neho sme dúfali; - ten, ktorý zotiera slzy - radujme sa a jasajme z jeho spásy“ (v. 9). Áno, žijeme v očakávaní, že dostaneme také veľké a krásne dobrá, že si ich ani nevieme predstaviť, pretože, ako pripomína apoštol Pavol, „sme Božími dedičmi a Kristovými spoludedičmi“ (Rim 8,17) a „očakávame, že budeme žiť večne, očakávame vykúpenie svojho tela“ (porov. v. 23).

Bratia a sestry, živme v sebe očakávanie neba, cvičme sa v túžbe po nebi. Je dobré, ak si dnes položíme otázku, či naše túžby majú niečo spoločné s nebom. Hrozí nám totiž nebezpečenstvo, že sa budeme neustále usilovať o veci, ktoré sa pomíňajú, že si budeme zamieňať túžby s potrebami, že dáme prednosť očakávaniam sveta pred očakávaním Boha. Ale stratiť zo zreteľa to, na čom záleží, a naháňať sa za vetrom, by bola najväčšia chyba v živote. Pozerajme sa hore, lebo sme na ceste k Najvyššiemu, zatiaľ čo veci tunajšie tam hore nepôjdu – tie najlepšie kariéry, tie najväčšie úspechy, tie najprestížnejšie tituly a ocenenia, nahromadené bohatstvo a pozemské zisky, to všetko v okamihu zmizne, všetko. A každé očakávanie vkladané do nich bude navždy sklamané. A predsa, koľko času, koľko úsilia a energie trávime tým, že sa starostíme a strachujeme o tieto veci, nechávame ochabovať pnutie smerom k domovu, strácame zo zreteľa zmysel putovania, cieľ cesty, to nekonečno, ku ktorému smerujeme, tú radosť, pre ktorú dýchame! Pýtajme sa sami seba: žijem to, čo hovorím vo Vyznaní viery, že „očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku“? A akým je moje očakávanie? Som schopný Viem ísť k tomu, čo je podstatné, alebo sa nechám rozptýliť množstvom povrchných vecí? Pestujem v sebe nádej, alebo idem s bedákaním, lebo pripisujem prílišnú hodnotu mnohým veciam, ktoré nezavážia a ktoré sa potom pominú?

V očakávaní zajtrajška nám pomáha dnešné evanjelium. A tu sa objavuje druhé slovo, o ktoré by som sa s vami chcel podeliť: prekvapenie. Prvé bolo očakávanie, druhé je prekvapenie. Pretože je to veľké prekvapenie zakaždým, keď počúvame 25. kapitolu Matúšovho evanjelia. Je podobné tomu u protagonistov, ktorí hovoria: „Pane, kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa alebo smädného a dali sme ti piť?  Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ (v. 37-39). Kedyže? Takto je vyjadrené prekvapenie všetkých, údiv spravodlivých a zdesenie nespravodlivých.

Kedyže? Mohli by sme to povedať aj my: očakávali by sme, že súd nad životom a nad svetom sa bude konať pod zástavou spravodlivosti, pred rozhodovacím tribunálom, ktorý by preosial každý prvok a navždy urobil jasno ohľadom situácií a úmyslov. Naopak, na Božom súde je jedinou položkou zásluhy či obvinenia milosrdenstvo voči chudobným a odvrhnutým: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili,“ vynáša rozsudok Ježiš (v. 40). Zdá sa, že ten Najvyšší je prítomný v tých najmenších, ten, ktorý sídli v nebesiach, prebýva medzi tými, ktorí sú pre svet najbezvýznamnejší. Aké prekvapenie! Ale súd sa bude diať týmto spôsobom, pretože ten, kto ho vykoná, bude Ježiš, Boh pokornej lásky, ten, ktorý sa narodil a zomrel chudobný a žil ako sluha. Jeho mierou je láska, ktorá presahuje naše miery, a jeho metrom pri posudzovaní je nezištnosť. Takže aby sme sa pripravili, vieme, čo máme robiť: milovať nezištne, bezodne a bez očakávania náhrady tých, ktorí sú na jeho zozname preferencií, tých, ktorí nám nemôžu nič vrátiť, tých, ktorí nás nepriťahujú, kto slúži tým najmenším.

Dnes ráno som dostal list od jedného kaplána v istom detskom domove. Je to protestantský, luteránsky kaplán v domove pre deti na Ukrajine. Pre vojnové siroty, opustené deti. A uvádza: „Toto je moja služba: sprevádzať tieto skartované deti, pretože prišli o rodičov, krutá vojna ich zanechala osamote.“ Tento muž robí to o čo žiada Ježiš: starať sa o tých najmenších tejto tragédie. A keď som čítal ten list napísaný s toľkou bolesťou, bol som dojatý, lebo som povedal: „Pane, vidieť, že aj naďalej inšpiruješ skutočné hodnoty kráľovstva“.

„Kedyže?“, povie tento duchovný pastier, keď sa stretne s Pánom. To „kedy“ plné údivu, ktoré sa dobré štyri razy opakuje v otázkach, ktoré ľudstvo adresuje Pánovi (porov. v. 37.38.39.44), prichádza neskoro, až „keď Syn človeka príde vo svojej sláve“ (v. 31). Bratia a sestry, nedajme sa prekvapiť aj my. Dajme si veľký pozor, aby sme neprisládzali chuť evanjelia. Pretože často, či už z výhodnosti alebo z pohodlnosti, máme tendenciu zmierňovať Ježišovo posolstvo, zrieďovať jeho slová. Priznajme si to, stali sme sa pomerne zdatnými v robení kompromisov s evanjeliom, nie je tak? Vždy len tu potiaľto, len tam potiaľ - kompromisy. Nakŕmiť hladných áno, ale problém hladu je zložitý a zaiste ho nevyriešim ja sám! Pomáhať chudobným áno, ale nespravodlivosti napokon treba riešiť istým spôsobom, a je tak lepšie počkať, aj preto, že ak sa angažujete, potom riskujete, že vás bude niekto stále vyrušovať a že si možno povšimnú, že sa to mohlo urobiť lepšie! Radšej trochu počkajme... Byť nablízku chorým a väzneným, to áno, ale na prvých stránkach novín a na sociálnych sieťach sú iné, naliehavejšie problémy, tak prečo by som sa o nich mal zaujímať práve ja? Prijímanie migrantov áno, skutočne, ale je to všeobecne komplikovaná otázka, týka sa to politiky... Ja sa do týchto vecí nemiešam... vždy kompromisy: „áno, áno, áno“, ale „nie, nie nie“: toto sú evanjeliové kompromisy, ktoré robíme s Evanjeliom. Na všetko „áno“, no nakoniec je všetko „nie“. A tak prostredníctvom „ale“ a „avšak“ robíme zo života kompromis s evanjeliom. Z jednoduchých učeníkov Majstra sa stávame majstrami zložitosti, ktorí veľa argumentujú a málo robia, ktorí hľadajú odpovede viac pred počítačom ako pred krížom, skôr na internete ako v očiach bratov a sestier. Stávame sa kresťanmi, ktorí komentujú, diskutujú a predkladajú teórie, ale nepoznajú po mene ani len jedného chudobného, celé mesiace nenavštívili žiadneho chorého, nikdy nikoho nenakŕmili ani nezaodeli, nikdy sa nepriatelili s niekým núdznym, zabúdajúc, že „programom kresťana je srdce, ktoré vidí“ (Benedikt XVI., Deus caritas est, 31), hovoril pápež Benedikt.

Kedyže? – veľké prekvapenie: prekvapenie zo spravodlivej strany i z nespravodlivej strany, no bude to veľké prekvapenie - kedyže? Pýtajú sa prekvapene ako spravodliví, tak aj nespravodliví. Odpoveď je len jedna: to kedy je teraz, dnes, pri vychádzaní z tejto eucharistie. Teraz, dnes. Je v našich rukách, v našich skutkoch milosrdenstva: nie v detailnom rozpracovaní a prešpekulovaných analýzach, nie v individuálnych alebo sociálnych zdôvodneniach. V našich rukách a my sme zodpovední. Dnes nám Pán pripomína, že smrť ukáže pravdu o živote a dá bokom každú poľahčujúcu okolnosť ohľadom milosrdenstva. Smrť príde vykonať pravdu o živote a odstráni všetky poľahčujúce okolnosti pre milosrdenstvo. Bratia a sestry, nemôžeme povedať, že nevieme. Nemôžeme si zameniť skutočnosť krásy s umelým nalíčením. Evanjelium vysvetľuje, ako prežívať očakávanie: smerom k Bohu sa uberáme tým, že milujeme, pretože on je láska. A v deň našej rozlúčky to prekvapenie bude radostné, ak sa teraz necháme prekvapiť prítomnosťou Boha, ktorý na nás čaká medzi chudobnými a zranenými tohto sveta. Nemajme strach z tohto prekvapenia: napredujme v tom, čo nám hovorí evanjelium, aby sme boli na koniec súdení ako spravodliví. A evanjeliové prekvapenie čaká na pohladenie nie slovami, ale skutkami.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka)