Vatikán 19. októbra (RV) Pápež František v katechéze pri generálnej audiencii v stredu 19. októbra venoval pozornosť ďalšiemu prvku rozlišovania, ktorým je poznanie príbehu vlastného života, ktorý je „vzácnou knihou“. V pozdravoch jednotlivých skupín veriacich ani tentoraz nezabudol vyzvať k modlitbe za trýznenú Ukrajinu. 

„Náš život je tou najvzácnejšou knihou, akú sme kedy dostali“, skonštatoval pápež v katechéze a veriacich vyzval vstúpiť do seba a spätne sa pozrieť na svoj životný príbeh. Ak venujeme pozornosť tomu, čo sa deje v našom vnútri, môžeme rozpoznať dôležité, neraz skryté detaily či „Božie stopy“, ktorým sme doteraz nevenovali pozornosť:

„Návyk spätne si prechádzať svoj život vychováva pohľad, zaostruje ho, umožňuje nám všímať si malé zázraky, ktoré pre nás dobrý Boh robí každý deň. Keď sme pozorní, všimneme si ďalšie možné smery, ktoré posilňujú naše vnútorné gusto, pokoj a tvorivosť. Predovšetkým nás to oslobodzuje od toxických stereotypov. Múdro sa hovorí, že človek, ktorý nepozná svoju minulosť, je odsúdený na jej opakovanie.“

Čo sa dnes udialo v mojom srdci?

Všímať si treba to, čo nám spôsobilo vnútornú útechu i to, čo v nás zanechalo smútok či rozrušenie, vysvetlil pápež. Ide o tzv. „naratívne čítanie“, čiže vnímavé prerozprávanie si prežitého:

„Rozlišovanie je naratívnym čítaním pekných i temných momentov, útech a neútech, ktoré zažívame v priebehu nášho života. V rozlišovaní nám naše srdce hovorí o Bohu, a my sa musíme naučiť rozumieť jeho reči.

Položme si na konci dňa napríklad otázku: čo sa dnes udialo v mojom srdci? Niektorí si myslia, že toto spytovanie svedomia znamená robiť vyúčtovanie z hriechov, ktoré si spravil – robíme ich mnoho –, ale je to aj pýtať sa: „Čo sa odohralo v mojom vnútri, mal som radosť? Čo mi tú radosť prinieslo? Bol som smutný? Čo mi prinieslo smútok? A tak sa naučiť rozlišovať, čo sa v nás deje.“

Pri rozlišovaní a rozpoznávaní Božieho štýlu v našom živote nám môže pomôcť aj čítanie životopisov svätých, vysvetlil Svätý Otec na príklade skúsenosti sv. Ignáca z Loyoly.

Slovenskí pútnici, modlitba za Ukrajinu

Na Námestí sv. Petra bola vyše stovka slovenských pútnikov. Medzi viacerými skupinami boli veriaci z Farnosti Najsvätejšej Trojice z Prešova – Solivaru, z Bratislavy – Jaroviec a ďalších farností, tiež členovia spoločenstva kresťanských podnikateľov Venite či skupina skautov.

Svätý Otec opäť pripomenul dôležitosť modlitby za mier na Ukrajine. Veriacich vyzval:

„Vráťme sa v myšlienkach k sužovanej Ukrajine a modlime sa za ňu: modlime sa, pre tie nepekné veci, ktoré sa tam dejú - mučenie, smrť, ničenie.“

Ako úvod ku katechéze zaznel biblický úryvok z Knihy Deuteronómium:

«Rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti, aby ťa pokoril, vyskúšal a zvedel, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy alebo nie» (Dt 8,2).

Prvky rozlišovania: Kniha vlastného života

6. časť cyklu katechéz O rozlišovaní

Drahí bratia a sestry, vitajte a dobré ráno!

V katechézach týchto týždňov kladieme dôraz na predpoklady dobrého rozlišovania. V živote musíme vždy robiť rozhodnutia a k tomu musíme vykonať istú cestu rozlišovania. Každá dôležitá činnosť má svoj „návod“, ktorý je potrebné poznať, aby sa mohol dostaviť žiadaný efekt. Dnes sa zameriame na ďalšiu nevyhnutnú zložku rozlišovania: na vlastný životný príbeh. Poznanie vlastného príbehu života je pre rozlišovanie takpovediac nevyhnutnou ingredienciou.

Náš život je tou najvzácnejšou knihou, akú sme dostali, a ktorú mnohí, žiaľ, nečítajú alebo to robia až príliš neskoro, tesne pred smrťou. A predsa práve v tejto knihe človek nájde to, čo zbytočne hľadá inými spôsobmi. Svätý Augustín, veľký hľadač pravdy, to pochopil práve tak, že sa znovu pozrel na svoj život a všimol si v ňom tiché a nenápadné, ale rozhodujúce kroky Pánovej prítomnosti. Na konci tejto cesty s údivom poznamená: «Ty si bol vnútri, ja vonku, a tam som ťa hľadal, tam v tvojich krásnych stvoreniach som ťa hľadal, ja ošklivý. Ty si bol so mnou, ale ja som nebol s tebou» (Vyznania X, 27.38). Z toho vyplýva jeho výzva k rozvíjaniu vnútorného života, aby sme našli to, čo hľadáme: «Vstúp do seba. Vo vnútri človeka prebýva pravda» (Pravé náboženstvo, XXXIX, 72). Toto je pozvanie, ktoré by som adresoval vám všetkým i mne samému: Vstúp do seba. Skúmaj svoj život. Skúmaj sa vo vnútri, aká bola tvoja cesta. S pokojom. Vstúp do seba.

Aj my sme mnohokrát zažili Augustínovu skúsenosť, keď sme sa ocitli v zajatí myšlienok, ktoré nás vzďaľujú od nás samých, stereotypných myšlienok, ktoré nám škodia: napríklad „nemám žiadnu hodnotu“ - a ty klesneš na duchu, „nič sa mi nedarí“ - a ty klesáš, „nikdy nič poriadne neuskutočním“ - a zase si dolu a takto ide život. Tieto pesimistické vety ťa zrážajú k zemi! Čítať svoj vlastný príbeh znamená tiež rozpoznať prítomnosť týchto „toxických“ prvkov, aby sme však potom rozšírili dej nášho príbehu, naučili sa všímať si ďalšie veci, urobili ho bohatším, viac rešpektujúcim komplexnosť, a dokázali zachytiť aj nenápadné spôsoby, akými Boh koná v našom živote.

Poznal som raz človeka, o ktorom tí, čo ho poznali hovorili, že by si zaslúžil Nobelovu cenu za negatívnosť: všetko bolo podľa neho vždy zlé a vždy upadal na duchu. Bol to zatrpknutý človek, no mal mnoho kvalít. Potom však tento človek našiel niekoho, kto mu veľmi pomohol. A zakaždým, keď sa na niečo sťažoval, mu ten druhý povedal: „A teraz na vyváženie povedz o sebe niečo dobré“. A on: „Nuž áno, mám aj túto vlastnosť“. A tak kúsok po kúsku mu dotyčný pomohol napredovať, správne „čítať“ svoj život – aj to zlé, aj to dobré. Musíme čítať náš život a takto uvidíme veci, ktoré nie sú dobré, ako aj tie, ktoré sú dobré, ktoré do nás Boh zasieva.

Videli sme, že rozlišovanie má naratívny prístup: nezastavuje sa pri presnej činnosti, ale zasadzuje ju do kontextu: odkiaľ pochádza táto myšlienka? To, čo teraz cítim, odkiaľ to pochádza? Kam ma vedie to, na čo teraz myslím? Kedy som sa s tým už v minulosti stretol? Je to niečo nové, čo prichádza teraz, alebo som sa s tým už stretol? Prečo je to naliehavejšie než iné myšlienky? Čo mi tým chce život povedať?

Vyrozprávanie udalostí nášho života nám tiež umožňuje zachytiť dôležité odtiene a detaily, ktoré sa môžu ukázať ako cenné pomôcky, ktoré nám doteraz ostávali skryté. Napríklad nejaké čítanie, služba, stretnutie, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť nepodstatné, nám neskôr dodajú vnútorný pokoj, prinesú radosť zo života a vnuknú ďalšie dobré iniciatívy. Je nevyhnutné sa zastaviť a uvedomiť si to. Zastaviť sa znamená uznať: je to dôležité pre rozlišovanie, je to práca na zbieraní tých vzácnych a skrytých perál, ktoré Pán rozptýlil na našej pôde.

Dobro je vždy skryté, pretože je ostýchavé a ukrýva sa: dobro je skryté. Je nehlučné, vyžaduje si pomalé a neustále kopanie do hĺbky. Pretože Boží štýl je diskrétny: Boh rád koná skryto, nenápadne, nevnucuje sa. Je ako vzduch, ktorý dýchame, nevidíme ho, no udržiava nás pri živote, a uvedomíme si ho, až keď nám chýba.

Návyk spätne si prechádzať svoj život vychováva pohľad, zaostruje ho, umožňuje nám všímať si malé zázraky, ktoré pre nás dobrý Boh robí každý deň. Keď sme pozorní, všimneme si ďalšie možné smery, ktoré posilňujú naše vnútorné gusto, pokoj a tvorivosť. Predovšetkým nás to oslobodzuje od toxických stereotypov. Múdro sa hovorí, že človek, ktorý nepozná svoju minulosť, je odsúdený na jej opakovanie. Je to zaujímavé: ak nepoznáme vykonanú cestu, svoju minulosť, vždy ju opakujeme, chodíme do kruhu. Človek, ktorý kráča v kruhu, nikdy nejde vpred, nemá žiadnu cestu, je ako pes, ktorý si hryzie vlastný chvost, neustále sa opakuje.

Môžeme si položiť otázku: Rozpovedal som ja niekedy niekomu svoj život?  Toto je pekná skúsenosť zaľúbených párov, ktorí keď berú vzťah vážne, rozprávajú si svoj životný príbeh... Je to jedna z najkrajších a najintímnejších foriem komunikácie: vyrozprávať svoj život. Umožňuje nám objavovať dovtedy nepoznané, drobné a jednoduché veci, no ako hovorí evanjelium, práve z malých vecí sa rodia tie veľké (porov. Lk 16,10).

Životy svätých sú tiež cennou pomôckou na rozpoznávanie Božieho štýlu vo vlastnom živote: umožňujú nám zoznámiť sa s jeho spôsobom konania. Niektoré činy svätých sú pre nás výzvou, ukazujú nám nové významy a nové možnosti. To sa stalo napríklad svätému Ignácovi z Loyoly. Keď opisuje zásadný objav svojho života, pridáva dôležité upresnenie: «Z vlastnej skúsenosti som totiž vedel, že z prvých myšlienok som bol smutný, z druhých zasa veselý. Takto postupne som začal rozpoznávať rôznych duchov, ktorí mnou hýbali» (Autobiografia, č. 8). Treba poznať, čo sa deje v našom vnútri, vedieť o tom, byť pozorní.

Rozlišovanie je naratívnym čítaním pekných i temných momentov, útech a neútech, ktoré zažívame v priebehu nášho života. V rozlišovaní nám naše srdce hovorí o Bohu, a my sa musíme naučiť rozumieť jeho reči.

Položme si na konci dňa napríklad otázku: čo sa dnes udialo v mojom srdci? Niektorí si myslia, že toto spytovanie svedomia znamená robiť vyúčtovanie z hriechov, ktoré si spravil – robíme ich mnoho –, ale je to aj pýtať sa: „Čo sa odohralo v mojom vnútri, mal som radosť? Čo mi tú radosť prinieslo? Bol som smutný? Čo mi prinieslo smútok? A tak sa naučiť rozlišovať, čo sa v nás deje.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News)