Velehrad 17. októbra (TK KBS) V sobotu 15. októbra 2022 sa konala púť bohoslovcov z Česka a Slovenska na moravské pútnické miesto svätých Cyrila a Metoda na Velehrad.
Stretnutie sa začalo príchodom bohoslovcov na Velehrad a svätou omšou v Bazilike Nanebovzatia Panny Márie. Hlavným celebrantom svätej omše bol Mons. Jan Graubner, pražský arcibiskup. Homíliu predniesol vladyka Cyril Vasiľ SJ, ktorý v homílii povzbudil bohoslovcov k tomu, aby tak ako vierozvestci svätý Cyril a svätý Metod obhajovali svoju vieru a šírili ju všade tam, kam ich Pán Ježiš bude v kňazskej službe posielať, aby mohol Kristus vstúpiť skrze ruky kňazov do súčasného sveta, ktorý očakáva práve od kňazov pevnú vieru, ktorú budú verne ohlasovať.
-
K správe bolo vydané FOTO.
-
Plné znenie homílie vladyku Cyrila Vasiľa
V týchto týždňoch beží v slovenských kinách film o dvojici kresťanských aktivistov z obdobia komunizmu, o laikovi Silvestrovi Krčmérym a kňazovi Vladimírovi Juklovi. Film má názov “Slobodní”. Jeho názov je úmyselne paradoxný, pretože ide o ľudí, ktorí žili v čase neslobody, prenasledovania, ktorí strávili dlhé roky vo vyšetrovacej väzbe a následnom výkone trestu a boli aj ďalšie desaťročia pod prísnou kontrolou bezpečnosti. Napriek tomu všetkému si v každej životnej situácii zachovali vnútornú slobodu. Povestnou sa stala Krčméryho obhajobná reč pred komunistickým tribunálom v roku 1954 a jeho slová:
„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych.“
Krčméryho slová sú vlastne len dobovou aktualizáciou, či priamym uskutočnením Kristových slov z dnešného evanjelia: „Hovorím vám: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi. Ale kto mňa zaprie pred ľuďmi, bude zaprený pred Božími anjelmi. … Keď vás budú vodiť do synagóg, pred úrady a vrchnosti, nestarajte sa, ako a čím sa budete brániť alebo čo budete hovoriť, lebo Duch Svätý vás v tú hodinu poučí, čo treba hovoriť.“ (Lk 12, 8-9)
Dejiny cirkvi dosvedčujú pravdivosť Kristovej predpovede o tom, že jeho učeníci budú často stáť pred súdmi, ale i o tom, že Svätý Duch im v tejto situácii bude vždy nápomocný, že ich “poučí, čo treba hovoriť”.
Apoštol Pavol píše list Efezanom, z ktorého sme čítali pri dnešnej liturgii, práve z väzenia, ako ten, ktorý viackrát stál pred súdom svojich rodákov i pohanov a ktorého výrečnosť a múdrosť ich uvádzala do rozpakov. Po jeho obhajobnej reči pred kráľom Agrippom aj tento pohan musel uznať: „Bezmála by si ma presvedčil, aby som sa stal kresťanom.“ A Pavol: „Dal by Boh, aby si sa nielen ty, ale aby sa všetci títo, čo ma dnes počúvajú, stali v malom i veľkom takými, akým som ja, okrem týchto pút!“ Tu vstal kráľ aj vladár, Berenika a ostatní, čo s nimi sedeli, a keď odchádzali, hovorili medzi sebou: „Tento človek nerobí nič také, za čo by si zasluhoval smrť alebo putá.“
Nachádzame sa v tejto Velehradskej bazilike, ktorá nás prirodzene vedie k spomienke na našich apoštolov, na sv. Cyrila i Metoda. Aj oni sa ocitli pred súdmi - dokonca pred súdmi, ktoré voči nim viedli cirkevné vrchnosti. V Benátkach musel sv. Cyril hájiť právo Slovanov, ale i všetkých ostatných národov na to, aby mohli uctievať Boha vo svojom vlastnom jazyku: “Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? A či slnko nesvieti takisto na všetkých? Či rovnako nedýchame na vzduchu všetci? To sa vy nehanbíte uznávať iba tri jazyky a prikazovať, aby všetky ostatné kmene boli slepé a hluché?
Povedzte mi, či robíte Boha bezmocným, že to nemôže dať, alebo závistlivým, že to nechce?" Cirkvi na Západe trvalo potom ešte ďalších 1100 rokov, aby túto elementárnu pravdu pochopila a prijala za svoju. My podľa ich vzoru sme dnes povolaní aby sme ohlasovali evanjelium dnešnou rečou - a to nielen v tom zmysle, že sa budeme modliť český, alebo slovenský, ale aby sme dokázali večné pravdy evanjelia vyslovovať tak, aby im rozumel dnešný človek.
Sv. Metod zasa stál pred franským súdom, aby hájil právo na našu cirkevnoprávnu a teda v konečnom dôsledku aj národnú a politickú nezávislosť. Tým, ktorí mu vraveli: "V našej oblasti učíš!" odpovedal:
"Vskutku, keby som vedel, že je vaša, vyhýbal by som sa jej, lenže ona je svätého Petra. A podľa pravdy, ak vy pre nevraživosť a lakomstvo prestupujete cez staré hranice v protiklade s kánonmi, robiac prekážky Božiemu učeniu, majte sa na pozore, aby ste si, chcejúc prebiť železnú horu kosteným temenom, nevyliali svoj mozog." Odpovedali mu nahnevane: "Zle obídeš!" On odvetil: "Ja hovorím pravdu pred cisármi a nehanbím sa. Vy si však len svojvoľne počínajte proti mne. Lebo nie som lepší ako tí, čo po mnohých mukách dali život, pretože hovorili pravdu." A tak Metod skončil v okovách väzenia a viaceré slovanské národy, ako napríklad aj Slováci, ale aj Slovinci, či Ukrajinci, či Macedónci potom čakali na zrealizovanie svoje národnej i cirkevnej autonómie viac ako tisícročie. Dnes žijeme v stále rýchlejšie sa globalizujúcom svete. A pri všetkých pozitívach tejto široko sa rozvíjajúcej jednoty národov sme ale súčasne vyzývaní, aby sme si chránili a rozvíjali aj špecifickú národnú identitu, aby sme nedbali na súd, posudzovania i odsudzovania tých, ktorí v mene idey jednej veľkej identity celého ľudstva nie sú ochotní rešpektovať aj osobitosti národných kultúr i morálnych kritérií, ktoré sa kresťanskými koreňmi týchto národov spájajú.
A takto by sme mohli pokračovať prechádzajúce dejinami.
A cez celé dejiny Cirkvi sa opakuje táto pôvodná a trvalá skúsenosť, ktorú opísal už apoštol Pavol slovami listu Korinťanom: “Zdá sa mi, že nám, apoštolom, Boh pridelil posledné miesto, ako odsúdeným na smrť, lebo sme sa stali divadlom pre svet, anjelov i ľudí. …… Stali sme sa akoby smeťami sveta, vyvrheľmi pre všetkých až doteraz. ( 1 Kor 4, 9-13)
Stali sme sa divadlom … Čo to znamená? Máme byť hercami? Hráme sa na niečo? Očakávame potlesk publika? Toto asi nie je Pavlov koncept. Divadlom prvých kresťanov bola aréna cirkusu, kde bývali predhodení šelmám. A publikum, diváci, tí predsa neboli na ich strane, ale na strane útočiacich dravcov.
Toto musí vedieť každý z nás kresťanov, s tým musí počítať každý kto sa k svojej viere bude hlásiť verejne, o to viac s tým musí počítať ktokoľvek z vás, ktorí ste sa rozhodli nasledovať Krista v jeho službe Božiemu ľudu.
Stali sme sa akoby smeťami sveta, vyvrheľmi pre všetkých až doteraz. Možno neskončíte v divadelnej aréne pred levmi, ale už komunisti používali obľúbený slovný zvrat, že náboženstvo “skončí na smetisku dejín” - teda tam, kde patria “smeti”. A keby niekto chcel vedieť ako to je cítiť sa ako “vyvrheľ”, tak sa napríklad môže začať venovať politike a súčasne sa hlásiť k tomu, že je veriaci, že verí v Krista, v jeho prikázania, v jeho Cirkev. Možno - tak trochu paradoxne - tu v Česku to už až taký problém nie je, ale na takom Slovensku si takého odvážlivca podajú mienkotvorné médiá kvôli tomu pri každej príležitosti a stane sa hromozvodom po ktorom sa spolu s najhrubšími urážkami bude spúšťať ventilácia za každý komplex a frustráciu, ktorú spoločnosť prežíva. A takýto človek môže byť poslancom, ministrom, alebo premiérom a nevyhne sa paušálnemu odsudzovaniu, jednoducho kvôli faktu, že je veriaci, nehovoriac už o takom splnomocnencovi pre ochranu slobody vierovyznania alebo presvedčenia, ktorý je už z princípu vnímaný ako inkvizičný triedny nepriateľ a ktorý by preto mal byť zničený.
A dokonca aj hlava štátu napríklad novému ministrovi, nehľadiac na jeho neoddiskutovateľnú odbornosť manažéra v oblasti školstva, predsa už pri štarte pripomenie akoby istý handicap, a síce to že je konzervatívne orientovaný a teda že “každé vaše (jeho) slovo bude pod drobnohľadom verejnej mienky.” Neviem či je naozaj nevyhnutné, politicky korektné a elegantné, v príhovore pri menovaní použiť formuláciu: “Vymenovaním za ministra však prestávate byť manažér jednej siete škôl s jasne vyhraneným svetonázorom. Stávate sa verejným činiteľom, od ktorého budú mať rôzne segmenty spoločnosti veľké očakávania a to najväčšie očakávanie, ktoré musíte žiadať od seba, je zostať vecný a férový.” Prečo je katolík automaticky napomínaný, aby bol “vecný a férový?!” Nepodsúva sa tu zo strany najvyššieho ústavného činiteľa a hlavy štátu predstava, či predsudok, že katolíci sú z princípu, automaticky “nevecní, abstraktní, neféroví podrazáci”! Zvláštne, že takáto potreba “drobnohľadu verejnej mienky” sa nepociťovala a nepripomínala v prípade menovania niekoho, kto je liberálne orientovaný a ktorý okrem toho prichádzal z úplne iného profesijného sektora značne vzdialeného školstvu, a že ani žiadnemu inému ministrovi doteraz nebolo už pri jeho menovaní pripomínané, že má zostať “vecný a férový”, akoby to nebol automatický predpoklad práce pre každého politika. Možno to niekto bude považovať za útlocitnú precitlivenosť, ale už raz darmo, stále ešte žijú ľudia, ktorí si pamätajú časy nie tak dávne, keď sa od pracovníkov v školstve vyžadovalo vyhlásenie, že sú “vyrovnaní s náboženskou otázkou”. Trochu to pripomína to, čo hovorila stará westernová hláška z filmu Limonádový Joe: “Podepište! … To už tady jednou bylo! … No a je to tady zas!”
Bežne každý politik vyhlasuje, že ide do politiky, aby pracoval na spoločnom dobre, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia … od katolíckych politikov, od čias Kennedyho, sa očakáva, že pri každej príležitosti pripomenú a zdôraznia, že ich presvedčenie a svedomie ich nebude nijako ovplyvňovať a nebude sa odrážať na ich práci. Fajn … a čie presvedčenie, vedomie a svedomie sa teda má odrážať v ich pracovnom živote a pri ich rozhodovaniach, keď nie ich vlastné?
Ale nezabiehajme do politiky, hoci aj tá je vecou verejnou a týka sa aj veriacich kresťanov, a vráťme sa k vám, milí bohoslovci. Pripusťme, že vy, v porovnaní s verejnými činiteľmi máte aj v tomto svete predsa len nejakú výhodu, pretože sa od vás neočakáva, že na vás a na vašom konaní sa nijako nebude odzrkadľovať to, že ste veriaci - práve naopak … všetci to od vás očakávajú.
Keby som mal opäť citovať staršiu českú kinematografiu, tak mi prichádza na um scéna z komédie Bíla pani, v ktorej komunistický funkcionár informuje farára, že mestečkom sa šíria reči o zjavovaní sa Bielej panej na hrade. Keď prestrašený farár z čias reálneho socializmu hneď ústretovo sľubuje, že v najbližšej kázni ľudí usmerní, aby tomu neverili, tak popletený komunistický funkcionár mu práve naopak prikazuje aby prišiel na zámok urobiť nejaké požehnanie, aby tam to zjavovanie sa Bielej pani prestalo. Na prekvapenú otázku farára, že či aj funkcionár verí týmto babským báchorkám, komunista odpovedá, že on osobne nie, ale napriek tomu žiada farára o požehnanie, pretože … “vy jaksi máte v popise práce veriť v existenciu nadprirodzených duchovných javov … tak si vezmite svoje nádobíčko a poďte na zámok”.
Ale vážne… Milí bohoslovci. Pripravujete sa na kňazskú službu. V súvislosti s ňou majú všetci veľké očakávania. Vaši budúci veriaci, ale aj vy sami. V prvom rade od Vás veľa očakáva sám Kristus. Chce sa vkladať do vašich rúk, chce konať vašimi rukami. Vaše požehnanie, vaše vkladanie rúk na chorého, na krstenca, na birmovanca, na novomanželov na hlavu toho, kto sa skláňa k požehnaniu, bude vkladaním Jeho rúk, sprostredkovávaním Jeho požehnania. Kristus vás chce premeniť. Chce aby ste sa stále viac s ním stotožňovali.
Kristus chce hovoriť vašimi ústami… a to nielen pri čítaní slov jeho evanjelia, ale aj v rôznych iných životných situáciách, a to aj vtedy, ak nespadajú pod ctihodné, stáročiami overené formuly sviatostí a svätenín, ale aj keď sa budete prihovárať deťom na hodine náboženstva, keď sa budete rozprávať s ich rodičmi, keď sa prihovoríte starenke pred obchodom, mužom vracajúcim sa zo smeny, keď budete jednať s úradníkmi.
Kristus má hovoriť vašimi ústami aj vtedy, keď sa na vás obrátia možno aj provokačne a výsmešne tí, pre ktorých je už samotná vaša existencia provokáciou a stelesnením tmárstva, hlúposti, keď si niektorí budú považovať za česť a povinnosť obrazne, alebo možno aj doslovne napľuť vám do tváre za všetky skutočné i imaginárne hriechy Cirkvi a jej duchovenstva, od čias inkvizície a križiackych výprav, pápeža Borgiu, pobelohorského “Temna” a prezidenta Tisa, až po dnes odhaľované zločiny pedofílie v kňazských radoch. Ale sliny nenávisti môžete očakávať nielen za hriechy našich predchodcov, alebo za naše skutočné hriechy, ale aj za to, že budete chcieť ostať verní Kristovi a jeho učeniu, napríklad aj za podporu tzv. tradičnej rodiny, aj za pomoc migrantom, aj za obranu života pred legalizovaných potratmi…
Je to Kristus, ktorý chce a má hovoriť vašimi ústami aj vtedy ak by ste chceli reagovať na posmešné a vulgárne komentáre krčmových hrdinov, možno vtedy, keď budeme mať náhodou to šťastie ako ja, bývať vo vedľajšom vchode pri pivárni, alebo aj keby ste chceli odpovedať na zoznam nespisovných vybraných slov, ktoré sa ako pomyje na vás vylejú z balkóna, ak náhodou usporiadate ružencový sprievod v okolí chrámu, teda keď opatrne vytiahnete päty z rezervácie, do ktorej by nás spolu s inými exotickými tvormi mnohí najradšej chceli zahnať, či udržať. Ako Kristus máme vedieť odpovedať, ale máme vedieť aj mlčať ako Kristus. Áno, ako Kristus, ktorého sa pripravujete reprezentovať, ako skutoční kresťania, podľa odporúčania sv. Pavla:
… keď nás preklínajú, my žehnáme, keď nás prenasledujú, my to znášame, keď nás potupujú, my sa modlíme…(1 Kor 4,13)
Nič takého nás teda nesmie prekvapiť, pretože ide o naplnenie Pánových slov: “Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. Spomeňte si na slovo, ktoré som vám povedal: Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás; ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše. Ale to všetko vám budú robiť pre moje meno, lebo nepoznajú toho, ktorý ma poslal.” (Jn 15, 18-21)
Niekto by možno povedal, že perspektíva ľudských súdov, vysmievania, zastrašovania nie je asi najlepšou reklamnou metódou na získanie nových kňazských povolaní a na udržanie a rozvinutie už existujúcich. Avšak Kristus tým, ktorých pozýva ísť za ním nemaľuje budúcnosť v ružových farbách - na druhej strane ale môže nielen sľúbiť ale aj garantovať to, čo nemôže zaručiť nikto iný okrem neho. Môže sľúbiť večnosť, radosť, úplné uspokojenie najhlbších bytostných túžob a očakávaní, môže nám garantovať, že budeme blažení. Jeho učeník Peter, ten, ktorému dal moc kľúčov od nebeského kráľovstva nás v Kristovom mene povzbudzuje i vyzýva slovami: (1 Pt 3, 14) “… ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím, aby sa tí, čo tupia váš dobrý život v Kristovi, zahanbili práve v tom, z čoho vás osočujú. Lebo je lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé.
Nebojme sa teda žiadneho ľudského súdu, ani súdu povrchnosti a nenávisti voči Kristovmu učeniu, ani súdu nenávisti, ktorá sa zákonite prelieva aj na tých, ktorí sa tohto učenia pridŕžajú. “Čo teda na to povieme? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko?! Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás? Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: „Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.“ Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. “ (Rim 8, 31-38)
Majme ale bázeň, tento spasiteľný strach pred Božím súdom. Preto sa už teraz slovami našej liturgie sv. Jána Zlatoústeho modlíme: “aby sme dali dobrú odpoveď na prísnom Kristovom súde”. A v očakávaní tohto súdu, pred ktorý sa postavíme všetci na konci našich dní, na tejto najdôležitejšej križovatke nášho večného života, môžeme už teraz sami pred sebou pred svojim svedomím konať každodenne spasiteľný súd nad sebou samými, nad našimi myšlienkami, slovami a skutkami, nad našim konaním, alebo zanedbávaním dobra. Kto nám pri tomto súde bude, obhajcom, žalobcom, porotou i radcom a nakoniec i sudcom? Je to Božie slovo, slová svätého Písma, keďže ako hovorí opäť sv. Pavol: “Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať.” (Hebr 4, 12-15)
Takže, milí bratia: Nestrácajme odvahu. Nestrácajme ju zoči-voči našim vlastným slabostiam, a už vôbec nie zoči-voči vonkajším prekážkam. S Božou bázňou ale aj dôverov v jeho moc, stávame sa denne pred súd nášho svedomia, a nebojme sa ľudských súdov. Pretože on nám sľúbil: Keď vás budú vodiť do synagóg, pred úrady a vrchnosti, nestarajte sa, ako a čím sa budete brániť alebo čo budete hovoriť, lebo Duch Svätý vás v tú hodinu poučí, čo treba hovoriť.
A tak ako dal pred sedemdesiatimi rokmi odvahu a múdrosť generácii kresťanov prenasledovaných komunistickým režimom, tak ako dal múdrosť apoštolov Pavlovi pred súdom pohanského vládcu, ako dal múdrosť odpovede sv. Cyrilovi a Metodovi pred súdom nežičlivých spolubratov, tak veríme, že nikdy neopustí ani nás. A preto mi dovoľte zakončiť prianím, opäť slovami apoštola Pavla z dnešného čítania: “
Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dá Ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali.
Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z jeho povolania, aké bohatstvo slávy je z jeho dedičstva vo svätých, a aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia jeho mocnej sily, ktorú dokázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a v nebi posadil po svojej pravici nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom.
Zdroj: TSKE
-
Po svätej omši nasledovala prednáška v Slovanskom sále na Velehrade týkajúcej sa unionizmu cyrilometodskej tradície. Prednášajúcim bol doc. Jaroslav Šebek. Stretnutie ukončili akatistom k presvätej Bohorodičke v bazilike a bohoslovci sa následne presunuli do farností, kde boli ubytovaní v jednotlivých rodinách, informoval Dávid Makáň, bohoslovec Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre.
Bohoslovci z Košíc napríklad zavítali do obce Vacenovice. V nedeľu poslúžili na dvoch svätých omšiach Kostole Božského Srdca Ježišovho vo Vacenoviciach, počas ktorých farníkom predstavili seminár," uviedol jeden z bohoslovcov Dávid Černiga.
K správe bolo vydané FOTO.
