Vatikán 10. októbra (RV) Prinášame v plnom znení homíliu pápeža Františka pri kanonizácii biskupa Jána Krstiteľa Scalabriniho a saleziána koadjútora Artemida Zattiho, ktorej predsedal v nedeľu 9. októbra 2022 dopoludnia na Námestí sv. Petra s liturgickým formulárom 28. cezročnej nedele.
Za bohatej účasti veriacich z Talianska i rozličných častí sveta predsedal Svätý Otec František kanonizačnému obradu a prihovoril sa v homílii. Celebrovaním pri oltári poveril prefekta Dikastéria pre kauzy svätých kardinála Marcella Semerara, koncelebrovali generálni predstavení scalabriniánov a saleziánov páter Leonir Mario Chiarello a don Ángel Fernández Artime, 35 kardinálov, 50 biskupov a vyše dve stovky kňazov.
Na záver sa pápež František prihovoril pred modlitbou Anjel Pána. Po udelení apoštolského požehnania prišiel veriacich pozdraviť zblízka na papamobile.
Fotogaléria FB
Homília Svätého Otca
Kým je Ježiš na ceste, prichádza mu v ústrety desať malomocných so zvolaním „Zmiluj sa nad nami“ (Lk 17,13). Všetci desiati sú uzdravení, ale len jeden z nich sa vráti, aby Ježišovi poďakoval. Je to Samaritán, čo bolo pre Židov niečo ako heretik. Na začiatku kráčajú spolu, ale potom sa na rozdiel od ostatných vyznačí práve Samaritán, ktorý sa vracia a „chváli Boha veľkým hlasom“ (v. 15). Zastavme sa pri týchto dvoch aspektoch, ktoré môžeme vyčítať z dnešného evanjelia: spoločne kráčať a ďakovať.
Predovšetkým spoločne kráčať. Na začiatku príbehu sa nerozlišuje medzi Samaritánom a ostatnými deviatimi. Hovorí sa jednoducho o desiatich malomocných, ktorí tvoria skupinu a bez rozdelenia išli za Ježišom. Malomocenstvo, ako vieme, nebolo len fyzickou ranou - ktorú sa aj dnes musíme snažiť odstrániť - ale aj „sociálnou chorobou“, pretože v tom čase sa pre strach z nákazy museli malomocní zdržiavať mimo spoločenstva (porov. Lv 13,46). Nemohli teda vstupovať do obytných oblastí, boli držaní v odstupe, odsunutí na okraj spoločenského a dokonca aj náboženského života. Izolovaní. Keď spoločne kráčajú, títo malomocní vyjadrujú svoj výkrik proti spoločnosti, ktorá ich vylučuje. A dobre si všimnime: Samaritán, hoci je považovaný za heretika, čiže „cudzinca“, tvorí skupinu spolu s ostatnými. Bratia a sestry, spoločná choroba a krehkosť búra bariéry a prekonáva každé vylúčenie.
Je to krásny obraz aj pre nás: keď sme k sebe úprimní, uvedomíme si, že všetci sme chorí v srdci, že všetci sme hriešnici, všetci potrebujeme Otcovo milosrdenstvo. A potom sa prestaneme deliť podľa zásluh, funkcií, ktoré zastávame, alebo nejakého iného vonkajšieho aspektu života, a padajú tak vnútorné múry, padajú predsudky. Takto konečne znovu objavujeme, že sme bratia. Aj Sýrčan Náman, ako nám to pripomenulo prvé čítanie, hoci bol bohatý a mocný, na to, aby sa uzdravil, musel urobiť niečo prosté: ponoriť sa do rieky, v ktorej sa kúpavali všetci ostatní.
Ponajprv si musel vyzliecť svoj pancier, svoje šaty (porov. 2 Kr 5): ako dobre nám padne, keď si vyzlečieme svoju vonkajšiu výzbroj, svoje obranné panciere, a poriadne sa vykúpeme v pokore, pamätajúc, že všetci sme vo vnútri krehkí, všetci potrebujeme uzdravenie, všetci sme bratia. Pamätajme na toto: kresťanská viera od nás vždy žiada, aby sme kráčali spolu s druhými, nikdy nie osamelo; vždy nás vyzýva, aby sme vyšli zo seba smerom k Bohu a k bratom a sestrám, nikdy sa neuzatvárali do seba; vždy od nás žiada, aby sme uznali, že potrebujeme uzdravenie a odpustenie, a aby sme zdieľali slabosti ľudí okolo nás a necítili sa nadradenými.
Bratia a sestry, overme si, či sme vo svojom živote, vo svojich rodinách, na miestach, kde pracujeme a kde sa denne pohybujeme, schopní kráčať spolu s druhými, či ich vieme počúvať, či vieme prekonávať pokušenie zabarikádovať sa vo svojom sebectve a myslieť len na svoje potreby. Ale kráčať spoločne - teda byť „synodálni“ - je aj povolaním Cirkvi. Pýtajme sa sami seba, nakoľko sme ako spoločenstvá naozaj otvorení a inkluzívni voči všetkým; ako dokážeme spolupracovať, kňazi a laici, v službe evanjeliu; či máme ústretový postoj - nielen slovami, ale aj konkrétnymi gestami - voči tým, ktorí sú vzdialení, a voči všetkým, ktorí sa na nás obracajú a cítia sa nehodní kvôli svojej problémovej životnej ceste. Dávame im cítiť, že sú súčasťou komunity, alebo ich vylučujeme? Bojím sa, keď vidím kresťanské spoločenstvá, ktoré rozdeľujú svet na dobrých a zlých, na svätých a hriešnikov: takto to končí pri tom, že sa cítime lepší od ostatných a odstrkujeme mnohých, ktorých chce Boh objať. Prosím, vždy ľudí začleňujme, vždy ich začleňujme do Cirkvi, ako aj do spoločnosti, ktorá je stále poznačená mnohými nerovnosťami a marginalizáciou.
Vždy začleňovať. A dnes, v deň, keď sa Scalabrini stal svätým, by som chcel myslieť na migrantov. Vylúčenie migrantov je škandalózne. Ba viac, vylúčenie migrantov je trestné, pretože ich to necháva zomierať pred našimi očami. A tak dnes máme Stredozemné more, ktoré je najväčším cintorínom na svete. Vylúčenie migrantov je ohavné, hriešne a zločinné. Neotvoriť dvere tomu, kto je v núdzi... „Nie, my ich nevylučujeme: posielame ich preč“ - do lágrov, kde sú vykorisťovaní a predávaní ako otroci. Bratia a sestry, dnes myslime na našich migrantov, na tých, ktorí zomierajú. A tých, ktorí môžu vstúpiť, prijímame ako bratov, alebo ich využívame? Nechávam to len ako otázku...
Druhým aspektom je ďakovať. V skupine desiatich malomocných je len jeden, ktorý keď zbadal, že je uzdravený, sa vracia, aby chválil Boha a prejavil Ježišovi vďačnosť. Ostatní deviati sú uzdravení, ale potom si idú svojou cestou a zabúdajú na toho, kto ich uzdravil. To je zabudnúť na tie milosti, ktoré nám Boh dáva. Na druhej strane Samaritán robí z daru, ktorý dostal, začiatok novej cesty: vracia sa k tomu, kto ho uzdravil, ide spoznať Ježiša zblízka, začína s ním vzťah. Jeho postoj vďačnosti teda nie je jednoduchým gestom zdvorilosti, ale začiatkom cesty vďačnosti: padá Kristovi k nohám (porov. Lk 17,16), to znamená, že robí gesto adorácie: uznáva, že Ježiš je Pán a že on je dôležitejší ako to prijaté uzdravenie.
A toto, bratia a sestry, je veľká lekcia aj pre nás, ktorí denne prijímame Božie dary, ale často si ideme svojou cestou a zabúdame pestovať živý, skutočný vzťah s Bohom. Je to škaredá duchovná choroba: brať všetko ako samozrejmosť, aj vieru, aj náš vzťah s Bohom, až sa z nás stávajú kresťania, ktorí už nevedia žasnúť, ktorí už nevedia povedať „ďakujem“, ktorí neprejavujú vďačnosť, ktorí nevedia vidieť Pánove zázraky. „Kresťania ako voda z ruží,“ ako vravievala jedna pani, ktorú som poznal. A takto si nakoniec myslíme, že všetko, čo denne dostávame, je samozrejmé a zaslúžené. Vďačnosť, schopnosť povedať „ďakujem“, nás však vedie k potvrdeniu prítomnosti Boha-lásky. A tiež k uznaniu dôležitosti druhých, k prekonaniu nespokojnosti a ľahostajnosti, ktoré nám špatia srdcia.
Vedieť sa poďakovať je zásadne dôležité. Každý deň sa poďakovať Pánovi, každý deň sa vedieť poďakovať jeden druhému: v rodine, za tie drobnosti, ktoré dostávame neraz bez toho, aby sme sa pýtali, odkiaľ pochádzajú; na miestach, ktoré denne navštevujeme, za mnohé služby, ktoré využívame, a za ľudí, ktorí nás podporujú. V našich kresťanských spoločenstvách: za Božiu lásku, ktorú prežívame cez blízkosť bratov a sestier, ktorí sa často v tichosti modlia, obetujú, trpia, kráčajú s nami. Prosím, nezabudnime na toto kľúčové slovo: ďakujem! Nezabudnime na potrebu cítiť a vysloviť „ďakujem“!
Dvaja dnes kanonizovaní svätci nám pripomínajú, aké dôležité je kráčať spolu a vedieť ďakovať. Biskup Scalabrini, ktorý založil dve kongregácie pre starostlivosť o migrantov, mužskú a ženskú, tvrdil, že v spoločnom kráčaní tých, ktorí emigrujú, netreba vidieť len problémy, ale aj plán Božej prozreteľnosti. Ako povedal, „práve vďaka migráciám vynúteným prenasledovaniami, Cirkev prekonala hranice Jeruzalema a Izraela a stala sa «katolíckou»; vďaka dnešným migráciám bude Cirkev nástrojom pokoja a spoločenstva medzi národmi“ (Emigrácia talianskych robotníkov, Ferrara 1899).
Práve teraz, predovšetkým tu v Európe, existuje migrácia, ktorá nás veľmi trápi a núti nás otvoriť srdcia: migrácia Ukrajincov utekajúcich pred vojnou. Nezabúdajme dnes na sužovanú Ukrajinu.
Scalabrini hľadel ďalej, hľadel dopredu, na svet a Cirkev bez bariér, bez cudzincov. Brat salezián Artemide Zatti bol zase, so svojím bicyklom, živým príkladom vďačnosti: vyliečený z tuberkulózy zasvätil celý svoj život tomu, aby robil radosť iným, aby sa s láskou a nehou staral o chorých. Hovorí sa, že ho videli, ako nesie na pleciach mŕtve telo jedného zo svojich pacientov. Plný vďačnosti za to, čo dostal, chcel vyjadriť svoje „ďakujem“ tým, že sa starostlivo ujímal rán iných.
Dva vzory. Modlime sa, aby nám títo naši svätí bratia pomáhali spoločne kráčať, bez múrov rozdelenia, a aby sme si pestovali túto ušľachtilosť ducha, tak milú Bohu, ktorou je vďačnosť.
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)
