Prešov 7. októbra (TK KBS) V stredu 5. októbra sa na gréckokatolíckom arcibiskupskom úrade v Prešove stretli koordinátori eparchiálnych synodálnych tímov z Prešova, Košíc a Bratislavy, aby spoločne s biskupmi vladykom Cyrilom Vasiľom a vladykom Petrom Rusnákom rokovali o záveroch eparchiálnych synodálnych ciest. Stretnutie sa začalo v kaplnke modlitbou k Svätému Duchu a následne pokračovalo pracovnou časťou.
Ako prvý predniesol závery synody Bratislavskej eparchie Stanislav Gábor. Rozprával o dôležitosti farskej katechézy, ktorú má dopĺňať školská katechéza. Je dôležité pre veriaceho človeka, aby sa začlenil do farnosti a našiel si v nej svoje miesto, svoju úlohu. K tomu môže dopomôcť aj udeľovanie nižších svätení aktívnym laikom, ktorí sa zapájajú skrze službu do slávenia svätých liturgií. Jedná sa predovšetkým o službu čteca, kantora a svieconosiča, ale aj o udelenie vyššieho svätenia – stáleho diakonátu vhodným kandidátom. Taktiež je potrebné posilniť komunikáciu kňaza s farskou pastoračnou a ekonomickou radou. Uplatnenie aj miera pomoci laikov by mala byť väčšia a je dôležité, aby členovia týchto rád neplnili len akúsi submisívnu službu kňazovi. V Bratislavskej eparchii taktiež padol aj návrh vytvoriť akúsi pastoračnú radu laikov, ktorá by podobne ako kolégium konzultorov či presbyterská rada, pomáhala pri koordinovaní pastoračných aktivít a dotvárala aj celkový pohľad hierarchu na pôsobenie kňazov vo farnostiach.
Závery Košickej eparchiálnej synodálnej cesty prezentoval koordinátor Michal Hospodár. Rovnako aj v tejto eparchii vzišla požiadavka na primeranú formu katechézy dospelých, tá by mala vychádzať z liturgickej a spirituálnej bohatosti byzantskej tradície. V liturgickej oblasti je potrebné snažiť sa o správne a dôstojné slúženie. Čo však najviac rezonovalo medzi veriacimi a kňazmi, bola túžba stretávať sa. Niektorí kňazi možno vstupovali aj s určitým rešpektom do synodálneho procesu, niekde sa aj nepodarilo vytvoriť farské synodálne stretávanie sa, ale všeobecne hodnotia synodálnu cestu kladne. Konflikt na Ukrajine a následná humanitárna pomoc pre utečencov sa môže označiť aj ako synodálna cesta v praxi. Veriaci hľadali aj odpovede na otázky: Čo môžem dať Cirkvi? Čo nám vadí na Cirkvi? Niektorí skonštatovali, že negatívne zážitky s kňazom zostávajú trvalým zážitkom v človekovi.
Za Prešovskú archieparchiu vo svojom príspevku Mons. Ľubomír Petrík, podobne ako aj ďalší rečník Peter Tirpák sa zhodli, že je dôležité konať v Cirkvi vážny katechumenát, tak predkrstný ako aj pokrstný, taktiež dôraz sa má klásť na budovanie vzťahov, čo Mons. Petrík potvrdil aj citátmi z Katechizmu katolíckej cirkvi čl. 1231 a z dokumentu Lineamenta 13. synody biskupov o novej evanjelizácii. Mária Rajňáková, členka archieparchiálneho synodálneho tímu, zdôraznila potrebu dialógu medzi kňazom a veriacimi. Kňaz nemôže budovať farnosť sám, ale musí kooperovať s veriacimi a pripomenula tiež, že trvalý diakonát sa má prejavovať nielen v liturgickej službe, ale aj v rozmere charity. Marcel Mojzeš vyjadril názor, že synoda bola miestom stretávania a načúvania jeden tomu druhému, vzájomný dialóg je potrebný zvlášť v tejto pretechnizovanej dobe a po dozvukoch pandémie, potrebujú veriaci komunikovať s Cirkvou a Cirkev im má dať patričný priestor.
Na záver stretnutia vystúpili so svojimi príspevkami biskupi. Vladyka Cyril Vasiľ SJ povedal, že synoda je pozvaním pre veriacich, aby si v plnosti uvedomili, že sú Cirkvou a majú v nej svoje miesto. Farnosti by nemali fungovať zaužívaným spôsobom spred niekoľkých desiatok rokov, kedy kňaz konal duchovnú službu a veriaci sa zúčastňovali na obradoch, prípadne ich miesto bolo pri vykonávaní určitých udržiavacích prácach pri chráme či na farskom dvore. Cirkev sa musí postarať aj o tých, ktorý z rôznych príčin sa dostali na okraj spoločnosti, ale taktiež aj o tých, ktorých viera niekde v minulosti zastagnovala či zostali vo farnostiach nepovšimnutí. Vladyka Cyril taktiež vyzdvihol dôležitý element kňazských rodín, do ktorých ak zahrnieme aj ich blízkych či vzdialenejších príbuzných tvoria pomerne slušnú skupinu veriacich, ktorí môžu šíriť evanjelium práve tým, ktorí sú niekde na okraji.
Vladyka Peter hovoril, že svet, spoločnosť a Cirkev sa nachádza akoby na križovatke. Pripomenul Kristove slová o rozdaní majetku a nasledovaní. Toto musí urobiť Cirkev a veriaci v nej, opustiť svoje istoty a vykročiť s odvahou. Synodálna cesta má naučiť ľudí počúvať, čo a kam ju chce Boží Duch viesť. A pripomenul aj slová pápeža Františka, aby kresťania nepodľahli frustrácii či sklamaniu.
V úplnom závere sa prítomní koordinátori dohodli, že závery synodálnej cesty za Gréckokatolícku cirkev odprezentuje na pripravovanom študijnom programe, ktorý bude predchádzať plenárnemu zasadaniu KBS v dňoch 9. a 10. októbra Marcel Mojzeš. Na študijnom programe záverov synody bude prítomný aj podsekretár synody biskupov Mons. Luis Marín de San Martín.
Slovo vladyku Petra Rusnáka na metropolitnom zasadaní koordinátorov synodálnej cesty Gréckokatolíckej cirkvi
Bratia a sestry.
Svet, spoločnosť i my sa nachádzame, akoby na križovatke. Nájsť správnu cestu znamená, hľadať ju podľa evanjelia, podľa Kristových slov a ducha.
Choď rozdaj svoj majetok, potom príď a nasleduj ma, sú Kristove slová. To môže znamenať jediné: opusť svoje istoty. Prijmi to ako oslobodenie a vykroč s odvahou. Synodalita je cestou a súčasne i hľadaním tejto cesty. Centrom nášho rozhodovania na tejto križovatke dejín musí byť Božie sebadarovanie v osobe, živote i v učení Ježiša Krista. Tajomstvo kríža i vzkriesenia musí pokračovať i v dejinách cirkvi. Krízy cirkvi sa tak stanú účasťou na Kristovom kríži, utrpení a smrti. V našich krízach totiž vždy niečo zomiera a musíme prejsť akoby nocou opustenosti. Naše osobné obrátenie, ale aj pravá reforma cirkvi je potom naopak pokračujúcim vzkriesením. Vzkriesenie nie jen nejaký lacný happyend, ale radikálna zmena presahujúca naše predstavy a očakávania, ktorá má byť ustavične prítomná v živote, ako jednotlivca tak aj cirkvi.
Synodálna cesta má nás viesť k tomu, aby sme pozorne načúvali čo Duch hovorí cirkvám. A takýto proces v sebe zahŕňa prehĺbenie duchovného života, komunikácie s Bohom i komunikácie navzájom. Z paschálneho tajomstva potom môže klíčiť sila svedectva jednotlivca i spoločenstva.
Keď dnes uvažujeme o ceste, o viere, musíme mať na pamäti jej hĺbkovú dimenziu – t. j. tajomstvo prítomnosti Boha v srdci každého človeka, o ktorom často hovorí pápež František. Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení. Môže sa nám zdať akoby dnes opak bol pravdou. Veľmi rýchlo totiž rastie počet ľudí, ktorých sociológia nazýva „nones“, pretože na otázku, aká je vaša náboženská afiliácia odpovedajú: žiadna. Úloha cirkvi do značnej miery spočíva na tom, ako budeme schopní komunikovať s touto skupinou „nones“, najmä s duchovne hľadajúcimi i s ľuďmi inak veriacimi či neveriacimi. Pápež často povzbudzuje, aby sme ako kresťania nepodľahli frustrácii a sklamaniu. Katolícka cirkev už na Koncile ponúkla dialóg. A to nielen ostatným kresťanským cirkvám a náboženstvám, ale celému svetu. Ale aj komunikácie vzájomne na úrovni teologickej, náboženskej. Vidíme, že zoči-voči radikálne sa meniacej spoločnosti je cirkev postavená pred úplne nové úlohy a výzvy. A na tieto výzvy chce odpovedať snaha o synodálnu obnovu. Hor sa dom Jakubov, kráčajme vo svetle Pánovom.
Informoval Michal Pavlišinovič
