Bratislava 5. októbra (TK KBS) Pred 60 rokmi - 11. októbra 1962 - bol otvorený Druhý vatikánsky koncil (trval do 8. decembra 1965). Pri tejto príležitosti prinášame text, ktorý publikoval časopis Duchovný pastier.
Druhý vatikánsky koncil bol XXI. všeobecný ekumenický koncil Katolíckej cirkvi, ktorý zvolal pápež Ján XXIII., začal program tzv. aggiornamenta a dal podnet k reforme rímskokatolíckej liturgie (o. i. umožnil pri bohoslužbách používať národný jazyk), obnove východných katolíckych cirkví a formuloval vzťah Katolíckej cirkvi k iným kresťanských cirkvám a spoločenstvám a k nekresťanským náboženstvám. Prvá sessia koncilu trvala od 11. októbra 1962 do 8. decembra 1962.
Jednou z najvýznamnejších udalostí dvadsiateho storočia a najvýznamnejšou v histórii Katolíckej cirkvi dvadsiateho storočia bol Druhý vatikánsky koncil. Dodnes sa historici nevedia dohodnúť, napriek tomu, že jeho zvolávateľ Ján XXIII. ho jasne označil ako v poradí Druhý vatikánsky koncil, či je alebo nie je praktickým dokončením Prvého vatikánskeho koncilu. Nech je tak, alebo onak jedno je isté, že priniesol radikálnu zmenu do života Cirkvi v druhej polovici dvadsiateho storočia a prekračuje aj nové storočie a tisícročie. Kým Prvý vatikánsky koncil bol koncilom zaoberajúcim sa otázkami omylov moderného racionalizmu, otázkami disciplíny a vyústil do vyhlásenia dogmy o neomylnosti pápeža vo veciach viery a mravov, Druhý vatikánsky koncil je koncilom pastoračným, je koncilom, ktorý prijatím štyroch konštitúcii, deviatich dekrétov a troch deklarácii jasne dal najavo, aká bude orientácia Cirkvi v súčasnom svete, čo sú jej priority a akým spôsobom bude pokračovať v diele, ktoré jej zveril Ježiš Kristus. Naša vlasť a Cirkev v dobe prípravy Druhého vatikánskeho koncilu, jeho otvorenia, priebehu i ukončenia, ako aj nasledujúcich skoro dvadsaťpäť rokov bola pod nadvládou komunizmu. Preto mnohoráz nebolo možné o koncile informovať, písať, vydávať jeho dokumenty a rozoberať ich ako by to bolo nutné, aby sa mohli uviesť do života. S hrdosťou môžeme však konštatovať, že liturgická obnova, ktorá bola istým spôsobom „zreničkou oka“ koncilu sme u nás zvládali dobre, ba môžeme povedať, že mnohé liturgické knihy sme mali vytlačené v preklade do nášho materinského jazyka oveľa skôr, než mnohé iné veľké národy. Bola to zásluha vtedajších zanietencov okolo predsedov vtedajších liturgických komisií: biskupov Ambróza Lazíka a Jána Pásztora, ako aj spišského kapitulného vikára Jozefa Ligoša.
„Myšlienka nového koncilu bola vo Vatikáne aktuálna už za pontifikátu pápežov Pia XI. a Pia XII. Pius XI. nosil v sebe myšlienku záverečného pokračovania Prvého vatikánskeho koncilu, ale tento projekt zavrhol pre ťažkosti s ním spojenými. Na podobných problémoch stroskotal aj zámer Pia XII., ktorý tiež po nástupe do úradu začal prípravné práce so spolupracovníkmi, ale vedelo sa o nich iba v úzkom kruhu vatikánskej diplomacie. Ján XXIII. o úmysloch svojich predchodcov vedel, ale „jeho koncil“ nemal objasňovať otázky vierouky a disciplíny, ale mal zdôrazniť svedectvo Cirkvi v modernom svete, mal to byť, ako ho sám pomenoval, koncil pastoračný, o praktickom živote Cirkvi. „V januári 1959 sa pápež nezvratne rozhodol. Niekoľkým málo dôverníkom už svoj úmysel odhalil. Na diskrétnosť sa nemohol spoliehať – zvlášť keď pápež mal problém s tým, aby ústa nehovorili, čím srdce pretekalo. Zvolal teda kardinálov prítomných v Ríme – počtom sedemnásť – na nedeľu 25. januára na poradu, ktorá sa mala konať v náväznosti na omšu v opátstve sv. Pavla za hradbami (San Paolo fuori le mura)“. (O. H. Pesch) Po bohoslužbách sa stretol s prítomnými kardinálmi v kapitulnej sieni benediktínskeho kláštora a vyjavil im svoj úmysel zvolať všeobecný cirkevný snem. Na prítomných to zapôsobilo ohromujúco, ale samotný pápež argumentoval, že je to myšlienka Ducha svätého. Podľa svedectva preláta doc. Františka Škodu, ktorý v tej dobe žil v Taliansku a ktorého som sa pýtal na jeho názor v tejto veci, on a všetky cirkevné kruhy sa so sympatiou pozerali a privítali pápežov podnet, ktorý mal svojich odporcov aj v kruhoch vatikánskej administratívy. Samotný pápež bol presvedčený o správnosti svojho nápadu, s ktorým, ešte ako patriarcha v Benátkach, vystúpil pred Piom XII. Koncilovú komisiu menoval Ján XXIII. a táto začala svoju prácu na Turice roku 1959 a oficiálnym dokladom bola encyklika Ad Petri cathedram, kde sa snažil špecifikovať úlohy šírenia katolíckej viery, ktorá tvorí základ obnovy kresťanského života a cirkevnej disciplíny. Tieto dva základy možno chápať ako stĺpy pápežského slova aggiornamento, ktoré sa spája práve s menom Jána XXIII. Práve o rok nato začalo svoju práce 10 koncilových kongregácií na čele s ústrednou, za spolupráce laických teológov. Pápež vytvoril Sekretariát pre zjednotenie kresťanov. Do čela postavil nemeckého jezuitu kardinála Augustína Beu, známeho biblistu. Koncil bol zvolaný apoštolskou konštitúciou Humanae salutis s termínom začiatku na 11. októbra 1962. V tento deň sa zišlo do vatikánskej baziliky sv. Petra 2850 koncilových otcov: 85 kardinálov, 8 patriarchov, 533 arcibiskupov, 2131 biskupov, 12 opátov, 14 prelátov nullius, 67 generálnych predstavených reholí a kongregácií, z ktorých iba jedna tretina pochádzala z Európy, 13 predstaviteľov nekatolíckych cirkví napr. brat Roger Schutz z Taizé. V príhovore na otvorení Ján XXIII. o. i. povedal: „Máme veľkú nádej, že Cirkev osvietená svetlom tohoto koncilu sa obohatí o duchovné poklady, načerpá z neho silu a novú schopnosť a s nádejou bude hľadieť do budúcnosti. Pochopiteľne vďaka modernizácii a múdrej organizácie vzájomnej spolupráce bude Cirkev tak pracovať, aby sa ľudia, rodiny a národy obracali k nebeským veciam.“ V rámci troch rokov prípravy koncilu vypracovali projekty koncilových dokumentov, ako aj pravidlá jeho konania, ktoré predvídali prácu v troch úrovniach: plenárne zasadania biskupov, kde sa mala hlasovať dvojtretinovou väčšinou, generálne kongregácie, ktoré mali charakter pracovných zasadaní, kde sa diskutovalo o koncilových textoch a dotvárala sa záverečná redakcia a zasadnutia koncilových komisií, kde sa pripravovali schémy dekrétov a zakomponovávali sa pripomienky koncilových otcov. Ako prvá bola na jednaní schéma o liturgii, ale po 16 dňoch bola preradená do kompetencie špeciálnej komisie. Schéma o prameňoch Božieho zjavenia Ottavianiho kuriálnej komisie zožala neúspech u 2/3 otcov. Vtedy použil svoje právomoci pápež a uložil komisii vypracovať nový návrh. V schéme tretej išlo o masmédiá, jednalo sa iba krátko, pretože situácia v tejto sfére vo svete už vtedy bola značne diferencovaná, aby sa dali prijať jednotné smernice. V schéme štvrtej sa hovorilo o jednote s východnou Cirkvou. Mnohí očakávali na záver prvého zasadania koncilu definitívne dokumenty a smernice. Tieto však boli zredigované neskôr, azda aj preto, že všetci účastníci koncilu vedeli o nevyliečiteľnej chorobe Jána XXIII. Na zasadnutiach koncilu vládol duch slobody, otvorenej diskusie a kolegiality, preto pápež zasahoval do jednaní iba sporadicky, najmä v prípade sterilnej diskusie. Záležalo mu na čase. 29. novembra 1962 sa prejavili prvé znaky pápežovej choroby a 8. decembra 1962 sa skončilo prvé zasadanie koncilu. Na záver sa prihovoril účastníkom 25 minútovým prejavom, ale bolo vidieť, že je značne vyčerpaný. 12. decembra 1962 počas generálnej audiencie hovoril už o prípadnom dokončení koncilu svojím nástupcom. Pol roka pred smrťou bojoval udatne so zákernou chorobou, hoci navonok spôsob jeho práce, najmä pastorácia Ríma, sa nezmenil. Pápež na základe pozorovania života venoval od počiatku mimoriadnu pozornosť spoločenským otázkam, o ktorých hovoril v encyklikách a upozorňoval na nebezpečenstvo zneužitia politiky proti ľudským právam. Z jeho biografií, ktoré vo veľkej miere vychádzajú dodnes, vidieť s akou otvorenosťou prijímal predstaviteľov vtedajšieho znešváreného sveta, zmieroval ich. Záležalo mu na osudoch katolíkov za železnou oponou a aj účasť biskupov z bývalého východného bloku na Druhom vatikánskom koncile, bola prejavom ústretovosti pápeža voči vtedajšej vládnej garnitúre. Táto ústretovosť nebola prejavom slabosti, ale gestom na záchranu Cirkvi v komunistickom bloku. Autorom týchto postrehov nie je nikto iný ako kardinál Agostino Casaroli a sú obsiahnuté v jeho posmrtnej autobiografii Trýzeň trpělivosti – Komunistické země a Svatý stolec (1963 – 1989). Kostelní Vydří 2001. Koncil nebol výlučným dielom Jána XXIII. Ako často pápež komentoval: boli to pre Cirkev a svet nové Turíce.
Príprava a priebeh
„Najvyšší význam zo zhromaždenia pastierov Cirkvi v histórii majú koncily, ktoré dostali označenie ekumenické alebo všeobecné, čo znamená, že Katolícka cirkev bola na nich reprezentovaná vo svojom celku, v jednote s pápežom. Označenie „ekumenický“ (gréc. oikumenikos synodos = celosvetové zhromaždenie) znamená, že ide o zhromaždenie biskupov na najvyššej úrovni, na ktorom sa prerokúvajú otázky týkajúce sa Cirkvi v oblasti viery, mravov a pastoračných záležitostí. Koncil sa považuje za ekumenický, ak je legitímnym zhromaždením všetkých biskupov, ktorí sú členmi kolégia biskupov, zastupujúcich všeobecnú Cirkev zvolaných jedine pápežom, ktorému pripadá osobne alebo prostredníctvom iných mu predsedať, preložiť ho, prerušiť, alebo rozpustiť a schvaľovať jeho rozhodnutia. Katechizmus Katolíckej cirkvi podáva o tom podobné hodnotenie: „Kolégium biskupov vykonáva moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na ekumenickom koncile,“ a dodáva: „Koncil nie je nikdy ekumenický, ak ho taký nepotvrdil alebo aspoň neprijal Petrov nástupca.“ „...prípravné práce na ekumenické stretnutie pokračovali pomerne rýchlo. Patrili k tomu aj rozhodnutia, ktoré nesúviseli naoko s koncilom. Napríklad v roku 1959 na Veľký piatok počas slávnostnej liturgie pápež prikázal vypustiť zo známej modlitby za židov všeobecné obvinenie vyvoleného národa za smrť Ježiša Krista, zavedené v stredoveku. Úprava liturgie v tomto bode sa okamžite rozšírila na celú Cirkev a všeobecne sa interpretovala ako významný prejav zbližovania a výzvy na dialóg. K ďalším významným krokom bolo vymenovanie nových kardinálov v konzistóriu 14. decembra 1959 – 8 kardinálov a 28. marca 1960 – kreoval 10 ďalších. Bolo to prvýkrát v histórii Cirkvi, že boli vymenovaní kardináli aj z mimoeurópskych diecéz. ...5. júna 1960 vydaním Motu proprio Superno Dei nutu sa začali skutočné prípravy koncilu, ktoré potrvali dva roky, čo je pomerne krátke obdobie. Vytvorilo sa 11 komisií: centrálna, ktorá mala na starosti koordinovanie a schvaľovanie vypracovaných schém, jej predsedom bol štátny tajomník; dogmatická na čele s Ottavianim, pre biskupov a správu diecéz; pre disciplínu duchovenstva; pre sviatosti; pre liturgiu; semináre, rehoľníkov, Východné cirkvi, misie, laický apoštolát; sekretariát pre jednotu kresťanov. Sekretárom centrálnej komisie bol Pericle Felici, neskôr sekretár koncilu. Komisie v podstate kopírovali štruktúru Rímskej kúrie, až na dve výnimky: celkom nové boli komisia pre apoštolát laikov a sekretariát kresťanov. No celok od samého začiatku predstavoval obraz veľmi odlišný od príprav Prvého vatikánskeho koncilu v r. 1868–1869. Komisie boli oveľa početnejšie, zahŕňali rozsiahle, rozmanité oblasti s oveľa otvorenejšími horizontmi, ako to bolo za čias Pia IX. Sekretariát pre jednotu získal čoskoro rovnaké postavenie ako ostatné komisie a zohral prvoradú úlohu. Členmi komisie boli väčšinou biskupi, no mali pri sebe poradcov- teológov. Nájdeme medzi týmito odborníkmi aj ľudí, na ktorých sa v minulosti hľadelo s nedôverou, ktorí boli odstránení z katolíckych univerzít a ich publikácie sa prísne sledovali. Boli to napríklad Z. Congar, J. Daniélou, de Lubac, Murray, K. Rahner. Zmena pozícií prebiehala neľahko, ale účinne. Ďalší z uvedeného radu sa postupne pridávali k prvým. Podľa Pápežskej ročenky komisie na konci koncilu združovali takmer 400 členov, ku ktorým treba pridať ešte vyšší počet znalcov a expertov. Dve tretiny boli Európania. Na Vianoce 1961– konkrétne 21. decembra, koncil bol oficiálne zvolaný na nasledujúci rok. Rozhodol o tom pápež osobne, navzdory tlaku kardinálov J. Fringsa a J. Döpfnera, podľa ktorých bolo treba pripravovať zhromaždenie dlhšie a dôkladnejšie, a chceli ho posunúť na rok 1963. Ján XXIII., ktorého informoval sekretár Mons. Felici, odpovedal, že odklad nepovažuje za vhodný. Neskoršie udalosti potvrdili správnosť jeho rozhodnutia. Keby bol pápež zomrel pred začatím zasadnutia, nevieme, či by sa bol vôbec koncil otvoril. Vo februári 1962 sa dátum otvorenia stanovil na 11. október. V auguste 1962, dva mesiace pred otvorením, sa podpísala koncilová úprava, publikovaná neskôr. Zhromaždenie viedla predsednícka rada, menovaná pápežom a zložená z desiatich kardinálov. Už existujúce komisie predkladali koncilu schémy dekrétu, prípadne ich pozmeňovali, so zreteľom na pripomienky. Z 24 členov dve tretiny boli zvolené koncilom, jedna tretina a predseda boli vymenovaní pápežom. K členom s hlasovacím právom sa priradili „experti“, vymenovaní pápežom. Od novembra 1961 predovšetkým vďaka úsiliu kardinála A. Beu sa diskutovalo o tom, či pozvať ako pozorovateľov niekoľko zástupcov cirkví odlúčených od Ríma. Po predbežnom riešení tejto otázky sa začali kontakty s anglikánskymi cirkvami, s nemeckými, škótskymi a východnými. Bula na Vianoce 1961 oznamovala, že nemálo kresťanských komunít prisľúbilo poslať do Ríma svojich zástupcov, aby mohli zblízka sledovať práce koncilu. Nariadenie pokladalo túto otázku za vyriešenú a priznalo odlúčeným kresťanským cirkvám právo poslať „pozorovateľov“ na verejné zasadnutia a na generálne kongregácie (čiže bežné zasadnutia) bez hlasovacieho práva. Po zdĺhavých ťažkostiach a rozporoch medzi Moskvou a Carihradom na začiatku koncilu bolo prítomných 48 pozorovateľov, na konci ich počet presahoval sto, čo je relatívne vysoké číslo (najmä ak si uvedomíme, že táto kategória úplne absentovala na Prvom vatikánskom koncile a predstavíme si polemiky, ktoré vypukli medzi Svätou stolicou a odlúčenými cirkvami pre stáročné rozpory).
Schémy dekrétov prezentovali jeden alebo dvaja prekladatelia. Prednášajúci mal k dispozícii najviac desať minút (opatrenie bolo potrebné vzhľadom na veľký počet účastníkov). Texty mohli byť schválené len dvojtretinovou väčšinou. Rokovacím jazykom bola latinčina, ale účastníci z Východu častejšie používali francúzštinu). Jeden sekretár pre mimoriadne otázky skúmal prípadné problémy. 6. septembra Mons. P. Felici bol menovaný za sekretára koncilu. Funkciu vykonával veľmi dôsledne. Koncil mal aj zo strany najbližších pápežových spolupracovníkov–kardinálov nie veľmi optimistickú budúcnosť. Za viacerých možno citovať janovského arcibiskupa kardinála Siri, ktorý bol takmer v r. 1978 zvolený za pápeža, na adresu pripravovaného koncilu povedal: „Cirkev bude potrebovať päťdesiat rokov, aby sa spamätala z nerozumného konania Jána XXIII.“ Tí, ktorí koncil prijali, napr. samotný sekretár Mons. Felici, ako aj mnohí talianski biskupi sa nazdávali, že zhromaždenie rýchlo schváli všetky pripravené schémy a že všetko sa čoskoro skončí. P. Felici na jednom stretnutí v Passe della Mendola (Bolzano) v auguste 1960 otvorene, hoci v dôvernom kruhu, povedal, že ak Štvrtý lateránsky koncil trval niekoľko dní a Tridentský 18 rokov, Druhý vatikánsky koncil by mohol ísť strednou cestou a o tri mesiace, na Vianoce, by sa mohol skončiť. Aj Ján XXIII., aspoň spočiatku, mal rovnakú nádej. Na 22. augusta 1962 plánoval blahorečenie pápeža Pia IX. (čo naznačovalo krátke a pokojné zasadnutie, ktoré by umožnilo odbočiť aj na iné témy). No už v deň otvorenia, na svojom familiárnom rozhovore s veriacimi Ríma z pracovne svojho okna prejavil v tomto smere neistotu: „Koncil sa začal, a nevieme, kedy sa skončí. Keby sa nám nepodarilo ukončiť ho pred Vianocami, lebo do tohto dátumu asi nestihneme povedať všetko a rozobrať jednotlivé témy, potom bude potrebné ďalšie stretnutie...“ Ale ráno 11. októbra nielen Bazilika sv. Petra, ale celý svet sa mohol kochať prostredníctvom televízie obrazom, nikdy predtým nevídaným za štyristo rokov histórie Michelangelovho chrámu. Od vatikánskej bronzovej brány sa dlhý sprievod biskupov s mitrami a v pluviáloch pohol smerom k sv. Petrovi. Pápež, tiež s mitrou, zostúpil z nosidiel a pokračoval pešo. Po krátkych otváracích obradoch, po evanjeliu spievanom v latinčine, gréčtine, staroslovienčine a arabčine nasledoval pápežov príhovor.
Príhovor mal široký záber, bol optimistický, univerzálny. Postupnosť ekumenických koncilov potvrdzuje vitalitu Katolíckej cirkvi, bohatstvo jej tradície, východnej i západnej, kontinuitu jej Učiteľského úradu, ktorý si dnes „uvedomuje odchýlky, požiadavky a šance modernej doby“. Pápež odmieta pesimistický pohľad tých, čo s nostalgiou hľadia do minulosti, s neprekonateľnou nedôverou voči súčasnosti. Nesúhlasí s „prorokmi neblahej budúcnosti, ktorí predpovedajú čoraz nepriaznivejšie udalosti veštiace koniec sveta“, a poukazuje na väčšiu slobodu Cirkvi v porovnaní s minulosťou (nezabúdajúc na ťažké podmienky vo východnej Európe). Zhromaždenie by vraj malo nielen odovzdať čistú, celistvú a trvalú náuku, ale „urobiť krok dopredu k šíreniu náuky a formovaniu vedomia“. Odsúdenie chýb treba urobiť pozitívnym, nie negatívnym spôsobom, a zdá sa, že diskrétna výzva k jednote nie je len iniciatívou Ríma, ale odpoveďou na túžby kresťanov. Prejav sa končil neobvyklou rozochvenou vrelosťou a dojatie sa zjavne prenieslo aj na hlásateľa, ktorý v televízii simultánne čítal taliansky text pápežovho latinského prejavu: „Ešte sa len brieždi, ale už úsvit nového dňa napĺňa naše srdce lahodnosťou... Kiežby vaša námaha a práca, ku ktorej sa upierajú nádeje celého sveta, hojne naplnila spoločné túžby...“ ...Optimizmus, dobrota, jednoduchosť človeka, ktorý bol predovšetkým pastierom, otvárali novú epochu. Fakty potom potvrdili alebo vyvrátili nádeje pápeža Jána, ktoré v ten večer vyslovil pred Rimanmi, ukážuc na mesiac, ktorý vyšiel. Vyzval ich, aby doma svoje deti „pohladili od pápeža“ a pozdravom vítal nadchádzajúce dni. Pri prípravách Druhého vatikánskeho koncilu si treba všimnúť, že Tridentský koncil po svojom začatí v decembri 1545 nemal ani 30 prítomných biskupov. Do Ríma 8. decembra 1869 na Prvý vatikánsky koncil prišlo vyše 700 účastníkov, z toho okolo 400 z Európy, vyše päťdesiat z Východu, okolo štyridsať z USA, asi tridsať z Latinskej Ameriky a asi sto z misií v Afrike a Ázii. Na koncile chýbali však portugalskí biskupi, okrem výnimiek, pre dávne nacionalistické tradície, a všetci biskupi Ruska a tzv. Poľského kráľovstva, pre politické motívy. Jedenásteho októbra 1962 sa na úvodnom zasadnutí zúčastnilo 2 540 koncilových Otcov.
Na koncile chýbali všetci albánski, litovskí a rumunskí biskupi, viacerí česko-slovenskí a maďarskí, ako aj čínski. Menšinu predstavovala „stará talianska garda“ (A. Ottaviani, E. Ruffini, G. Siri... a určitý počet biskupov ako Mons. Carli, z miniatúrnej diecézy Segni, ktorý bojoval až do konca ako zarytý odporca vyhlásení o náboženskej slobode a o Židoch, skupinka Španielov (medzi inými kardinál Larraona, prefekt obradov, a Mons. Morcillo González, toho času biskup Zaragozy, potom Madridu, priaznivo naklonený Francovmu režimu), niektorí účastníci z Latinskej Ameriky, čelní predstavitelia prestížnych teologických škôl, najmä v Španielsku. Od Francúzov sa odtrhol prirodzene M. Lefebvre, až do roku 1962 biskup v Dakare; odstúpil, keď krajina dosiahla samostatnosť a bol vymenovaný za biskupa v malej francúzskej diecéze Tulle, potom bol generálnym predstaveným svojej kongregácie. Väčšinu tvorila početná skupina zo strednej a severnej Európy, ku ktorej patrili kardináli J. Frings, J. Döpfner, B. Alfrink, L. J. Suenens, A. Liénart, A. Bea. Treba k nim priradiť v začiatkoch aj G. B. Montiniho, P. E. Légera, patriarchu Maxima IV., afro-ázijských biskupov, veľkú časť latinsko-amerických biskupov a väčšinu severoamerických biskupov... ...22. októbra začala diskusia o liturgii, ktorá sa predĺžila až do polovice novembra. Navrhovaná schéma zdôrazňovala aktívnu účasť veriacich na liturgii, určité zavedenie národných jazykov, reformu liturgických kníh, znovuzavedenie podávania Eucharistie pod obojím. Okamžite vzplanula diskusia medzi „tradicionalistami“ a „progresívnymi“. V prospech navrhovanej schémy sa vyslovili Taliani G. Lercaro (od svojich prvých rokov kňazstva popredný predstaviteľ liturgického hnutia v Taliansku), milánsky arcibiskup Montini, Nemci a Francúzi. Proti schéme sa postavil kardinál A. Ottaviani a žiadal, so súhlasom E. Ruffiniho a F. Spelmana, aby schéma bola prepracovaná teologickou komisiou, teda pod jeho vedením. A tak 14. novembra bolo schválené prepracovanie textu na základe pripomienok. Vážnejšia bola diskusia o schéme De fontibus revelationis, ktorá bola sčasti prácou jezuitu S. Trompa z Gregoriánskej univerzity. Narazili na seba dve koncepcie. Tradicionalisti bránili tézu rozšírenú po Tridente o jasnom rozlišovaní medzi Písmom a Tradíciou aj preto, aby sa predišlo nebezpečenstvu infiltrácie príliš modernej exegézy do katolíckeho učenia. Podľa iných (medzi nimi Frings, Dőpfner, Kőnig, Alfrink, Bea, Suenens...) táto línia sťaží sotva začatý dialóg s odlúčenými bratmi a bude radikalizovať legitímny, nie však jediný možný výklad Tridentu. Tradícia nepredstavuje prameň, ktorý je odlišný od Písma: zjavenie je obsiahnuté v Biblii, ktorú vysvetľuje Cirkev. Takto Písmo a Tradícia tvoria jediný prameň. Vzhľadom na ťažkosti dosiahnuť zhodu medzi obama stranami 20. novembra sa hlasovalo o tom, či prerušiť diskusiu. Z 2 209 bolo za 1 368, 822 proti. Väčšina potrebná na schválenie prerušenia diskusie (čiže odmietnutie schémy) bola 1 473. Podľa zákona sa malo pokračovať v diskusii. Vznikla nezvyčajná, nepredpokladaná situácia: zákon ukladal preskúmať ešte jednu schému, ktorú väčšina (ak nie dve tretiny, určite viac ako polovica – aby sme boli presní, dve tretiny bez 105) odmietala. Rozhodujúce bolo vystúpenie pápeža Jána, ktorý svojou autoritou prekonal neúnosnú situáciu, dal stiahnuť schému a zveril jej prepracovanie zmiešanej komisii, v ktorej boli v rovnakom pomere zastúpené obe tendencie a ktorú viedol Ottaviani, ale aj Bea. Pápež si uvedomoval realitu, súhlasil s nevyhnutným pokračovaním koncilu v druhom období (už tušil, že on ho osobne neprežije) a nechal, aby sa nové pohľady slobodne rozvíjali. Ôsmeho decembra sa uzavrelo prvé obdobie koncilu bez toho, že by sa niektorá z predložených schém schválila. Išlo o čas „zaúčania“, v ktorom sa konfrontovali rôzne názory, naplno sa ukázala opravdivá sloboda koncilu, odmietli sa prípravné schémy, alebo sa odmietla ich základná inšpirácia, alebo sa nariadila revízia niektorých bodov. Celkový výsledok bol pozitívny. Episkopát sa cítil byť aktérom koncilu, zodpovedným za svoje rozhodnutia, i keď sa vždy predkladali pápežovi na schválenie... Na prvé zasadanie, ktoré trvalo od 11. 10. do 8. 12. 1962 prišiel do Ríma zo Slovenska nitriansky administrátor biskup Eduard Nécsey spolu s biskupom, apoštolským administrátorom trnavským, Ambrózom Lazíkom. Z ČSSR sa zúčastnil na koncile aj biskup František Tomášek, vtedy administrátor farnosti v Moravskej Huzovej, a Eduard Oliva, kapitulný vikár v Litoměřiciach. Za odborných poradcov boli určení: Anton Stehlík, kapitulný vikár pražský, Jozef Beneš, vyšehradský kanonik, Ján Merel, dekan teologickej fakulty, a Peter Franta, kancelár BÚ v Brne. Do prípravnej práce koncilu a samotného priebehu jednotlivých zasadnutí sa aktívne zapájali mnohí Slováci pôsobiaci v zahraničí. Medzi koncilových Otcov patril aj americký biskup slovenského pôvodu Andrej Grutka. Za odborných poradcov si vybral Mons. Jozefa Tomku a Mons. Štefana Náhalku. Medzi odborníkmi koncilu pôsobili aj Mons. Pavol Hnilica, o ktorom bolo zverejnené 18. júna 1964, že je biskupom vysväteným na Slovensku. Preto na treťom zasadnutí sa zúčastňoval už ako koncilový Otec a jeho miesto odborného poradcu prebral Xaver Čík, z rehole tešiteľov. Službu odborníka koncilu zastával aj P. Daniel Faltin, OFM. Mons. Jozef Zlatňanský, dnes biskup, pracoval počas celého koncilu aktívne na Sekretariáte komisie pre náuku viery. Prvé zasadnutie trvalo 57 dní, malo 36 generálnych zasadnutí. Nebol zverejnený ani jeden koncilový dokument. Naši biskupi priniesli od pápeža Jána XXIII. posolstvo, v ktorom vyslovil „otcovskú blahosklonnosť“ voči Československu, „osobitne milovaným dietkam Katolíckej cirkvi.“
Zdroj: Duchovný pastier
