Poľsko 4. októbra (E-kai) Sv. František je skutočným „gigantom“ svätosti, ktorý neprestáva fascinovať ľudí bez ohľadu na vek či vyznanie. Nazývajú ho aj „mystikom Vtelenia“ a „mystikom Kalvárie“. On bol na počiatku jednej z hlavných škôl spirituality v Cirkvi, ktorá sa rozvíja a prináša ovocie v mnohých rôznych oblastiach jej života. Meno František si prvýkrát v histórii pápežstva vybral Jorge Mario Bergoglio.

Chudák z Assisi

František – Giovanni Bernardone sa narodil v roku 1182 v Assisi v bohatej kupeckej rodine. V mladosti žil bezstarostným životom a spolu s priateľmi sa oddával zábave a sníval o tom, že sa stane rytierom. Za účasť na povstaní proti šľachte sa dostal do väzenia, z ktorého vyšiel poznačený chorobou. V záchvatoch horúčky často počul zvláštny hlas, ktorý ho fascinoval. Po návrate do Assisi sa v ňom začal postupný proces duchovného obrátenia.

Vtedy došlo k známym príbehom – k stretnutiu s malomocným, ktorého František po zoskočení z koňa pobozkal na znak pokoja a k posolstvu od Ukrižovaného v kostolíku sv. Damiána. Kristus na kríži trikrát ožil a povedal mu: „František, choď a oprav môj kostol, vidíš, že sa rúca“.

Františka fascinoval evanjeliový ideál chudoby, rozdal teda chudobným to, čo mal, aj časť otcovho majetku, čo viedlo k rodinnému konfliktu. V prítomnosti biskupa Assisi František symbolicky zahodil svoje oblečenie, čím dal najavo svoj úmysel vzdať sa dedičstva. Neskôr žil ako pustovník do roku 1208, keď po vypočutí fragmentu Matúšovho evanjelia – Ježišovej reči o vyslaní apoštolov – rozoznal povolanie k životu v chudobe a k zasväteniu života ohlasovaniu evanjelia.

Pritiahol k sebe mnohých priateľov, vrátane vážených obyvateľov umbrijských miest. V opustenej šope založili kláštor, kde spolu viedli život pokánia a odkiaľ odchádzali na misie. Bol mimoriadne fascinovaný tajomstvom Vtelenia Božieho Syna. Zaviedol zvyk pripravovať betlehem so živými zvieratami, ktoré adorujú Spasiteľa.

V roku 1209 sa František vybral do Ríma, aby predstavil pápežovi Inocentovi III. projekt novej formy kresťanského života. Pápež ho prijal a uvedomil si nadprirodzený pôvod františkánskeho hnutia. Jedna z legiend hovorí, že pápež mal predtým sen, v ktorom videl rúcajúcu sa Lateránsku baziliku sv. Jána. Chvejúcu sa budovu podopieral sv. František. A naozaj, evanjeliový radikalizmus sv. Františka a jeho rádu sa stal jedným z hlavných zdrojov obnovy cirkvi v 13. storočí. Regulu rehole menších bratov pápež ústne potvrdil okolo roku 1210 a písomne v roku 1223.

František a spolubratia

František a jeho čoraz početnejší spolubratia sa usadili v Porciunkule, čiže v kostole Matky Božej Anjelskej – na mieste, ktoré je sväté pre františkánsku spiritualitu. Vďaka mladej žene – Kláre z assiskej rodiny Offreducciovcov, ktorá v roku 1211 prijala obliečku z Františkových rúk, vznikla aj ženská vetva františkánskeho rádu – klarisky.

V roku 1221 založil sv. František tzv. tretí rád pre laikov. Terciári, žijúci v rodinách, praktizovali v rámci svojho stavu evanjeliové rady: čistotu, chudobu a poslušnosť.

V roku 1224, v čase, keď sa František 40 dní postil na vrchu Alverna, sa na jeho tele objavili stigmy, čiže rany na tých istých miestach, kde ich mal ukrižovaný Kristus. Bolo to prvý raz v dejinách cirkvi. František zomrel 3. októbra 1226 v Porciunkule. O dva roky neskôr ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého.

Sto rokov po úmrtí Františka vznikla knižka, ktorá v sebe spájala dovtedy ústne odovzdávané, stále živé príbehy z jeho života a legendy, ktoré vznikli počas tých rokov. Táto knižka, dodnes neobyčajne obľúbená (nielen medzi kresťanmi), sa nazýva „Kvietky sv. Františka“.

Nad hrobom sv. Františka v Assisi bola vybudovaná veľká bazilika k jeho úcte. Dodnes je cieľom nespočetných pútnikov, ktorí pri návšteve hrobu svätca môžu obdivovať aj scény z jeho života na freskách od Giotta.

Hlavné črty františkánskej spirituality

Podľa dlhoročného generálneho predstaveného františkánov o. Giacoma Biniho bola základnou vlastnosťou Františka sloboda a práve ona ho povzbudila k evanjeliovému radikalizmu. Preto jeho spiritualita inšpiruje nielen duchovných, je určená nielen mužom či nielen ženám, ale je rovnako pre chudobných ako aj bohatých.

Základy františkánskej spirituality tvorí duchovná a mystická skúsenosť sv. Františka a sv. Kláry. Charakterizuje ju prijatie a hlásanie evanjeliového posolstva, pokora a chudoba vnímané ako prostriedok pre nasledovanie Krista, nie ako cieľ, bratstvo vo vnútri spoločenstiev a všeobecné bratstvo, práca, radosť zo života a modlitba.

Pápež Benedikt XVI. vo svojej katechéze o sv. Františkovi v roku 2010 upriamil pozornosť na to, že „bol skutočne živou ikonou Krista“. To bol v skutočnosti jeho ideál: byť ako Ježiš, rozjímať o evanjeliovom Kristovi, veľmi ho milovať, nasledovať ho v čnostiach. Chcel najmä udeliť základnú hodnotu vnútornej i vonkajšej chudobe a učiť o nej svojich duchovných synov “, zdôrazňoval pápež.

Pre kresťanov žijúcich v 21. storočí je sv. František stále inšpiráciou smerom k „starostlivosti o vnútornú chudobu, o vzrastanie v dôvere Bohu, aby bol prepojený umiernený životný štýl s udržaním odstupu voči materiálnym dobrám“.

Benedikt XVI. pripomína, že láska ku Kristovi sa u sv. Františka vyjadrovala mimoriadnym spôsobom v adorácii Najsvätejšej sviatosti a v eucharistii. „František vždy preukazoval veľkú úctu kňazom a odporúčal, aby im bola preukazovaná aj vtedy, keď jej osobne boli málo hodní. Zdôvodňoval to skutočnosťou, že im bol daný dar konsekrovania Eucharistie“. On sám nikdy neprijal kňazské svätenie, lebo sa ho necítil hodný.

Vo františkánskej spiritualite je dôsledkom lásky ku Kristovi láska k ľuďom a tiež ku všetkým stvoreniam. Práve odtiaľ pochádza pocit všeobecného bratstva a láska ku stvorenstvu, ktoré nadchli Chudáka z Assisi k slávnej Piesni brata Slnka. „František nám pripomína, že v stvorenstve sa ukazuje múdrosť a žičlivosť Stvoriteľa. Naplánoval prírodu ako jazyk, ktorým k nám hovorí, v ktorom je skutočnosť priehľadná a my môžeme hovoriť o Bohu s Bohom“, vysvetľuje v katechéze pápež Benedikt XVI. Vďaka svojej jednoduchosti, pokore, viere, láske ku Kristovi, dobrote ku každému mužovi a každej žene bol radostný v každej situácii.

V roku 1979 r. bol sv. František z Assisi pápežom Jánom Pavlom II. vyhlásený za patróna ekológov a ekológie. Bola to odpoveď na žiadosť vedeckého prostredia, členov parlamentov, združení na ochranu prírody a ekológov. Ako zdôrazňuje p. Bogdan Kocańda OFMConv, sv. František nebol infantilným milovníkom prírody, ale tajomstvo jeho lásky ku stvorenému svetu je v správnej hierarchii hodnôt Boh-človek-svet.

Duchovní nasledovníci

Odhaduje sa, že v priebehu storočí Cirkev vyhlásila 120 svätých a 240 blahoslavených z františkánskej rodiny, vrátane 190 mučeníkov. Patrí medzi nich aj Poliak sv. Maximilián Mária Kolbe, ktorý dal svoj život namiesto iného väzňa v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau.

K najznámejším predstaviteľom františkánskej duchovnej školy patrí o. i. sv. Anton Paduánsky, vynikajúci kazateľ a teológ, učiteľ Cirkvi, ktorý zomrel v roku 1231. Od 13. storočia je považovaný za pôvodcu zázrakov a orodovníka pri stratených veciach. Koncom 19. storočia vznikol v Toulouse zvyk almužny pre chudobných, čiže tzv. „chlieb sv. Antona“.

Najväčším františkánskym mysliteľom a teológom spirituality bol sv. Bonaventúra, ktorý zomrel v roku 1274. Upresnil pojem troch ciest duchovného rozvoja: očisťujúcej, posväcujúcej a zjednocujúcej. Kvôli zásluhám v prospech rehole – kodifikoval dovtedajšie františkánske pravidlá – bol nazvaný „druhým zakladateľom“.

Po smrti zakladateľa sa totiž medzi františkánmi objavili spory o smer rozvoja rehole. Regula sv. Františka, svojim obsahom dosť všeobecná, umožňovala rôzne interpretácie. Takzvaní „horlivci“ prijali regulu i testament doslovne, bez pápežských dišpenzov. Boli proti štúdiám a kláštorom pri univerzitách. Iní, neskôr nazvaní „konventuálnymi“, uznali, že v rozvíjajúcej sa reholi nie je možné udržať chudobu podľa doslovného zmyslu prvej reguly. Tretia skupina sa zas v rámci rehole snažila o zosúladenie oboch týchto smerov.

V 16. storočí sa z františkánskej rodiny osamostatnila rehoľa menších bratov kapucínov, ktorá smeruje k prísnejšiemu dodržiavaniu regule zakladateľa. Cieľom kapucínov je svedčiť chudobným životom v bratskom spoločenstve, pri obetavej práci medzi duchovne aj materiálne chudobnými. Do tejto rehole patril jeden z najväčších mystikov – sv. páter Pio a blahoslavený Honorat Koźmiński, zakladateľ viac ako 20 nových rehoľných zhromaždení v 19. storočí.

Aktuálne patrí do troch františkánskych reholí – menších bratov, konventuálov a kapucínov – na celom svete viac ako 30 000 mužov, žijúcich podľa reguly sv. Františka. Keďže bola regula dosť všeobecná a umožňovala rôzne interpretácie, došlo v reholi k rozdeleniu a vytvoreniu autonómnych skupín. V dôsledku vznikli počas ôsmych storočí tri nezávislé odnože. Každá z nich má vlastnú organizáciu a právnu štruktúru, na čele každej je generálny (najvyšší) predstavený. Všetci považujú sv. Františka za svojho zakladateľa a používajú tú istú regulu z roku 1223.

Na celom svete dnes funguje 109 františkánskych provincií a 14 závislých a 8 autonómnych kustódií, napr. kustódia vo Svätej zemi (Zdroj: E-kai / Preložil: Marián Hamada)