Vatikán 4. októbra (RV) Pri príležitosti 60. výročia otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu vyšla kniha „Ján XXIII. Druhý vatikánsky koncil pre svet”, ku ktorej napísal predslov pápež František.
Autormi publikácie „Giovanni XXIII. Il Vaticano II un Concilio per il mondo“ z talianskeho vydavateľstva Bolis sú teológ Ettore Malnati a esejista Marco Roncalli. Kniha je zhrnutím genézy a priebehu toho, čo pápež František vo svojom predslove nazýva „udalosťou milosti pre Cirkev a svet“, ktorej „plody sa ešte nevyčerpali“, a ktorá „ešte nebola plne pochopená, prežitá a uplatnená“. Predslov Svätého Otca prinášame v plnom znení.
Predslov pápeža Františka
Druhý vatikánsky ekumenický koncil, ktorý si veľmi želal sv. Ján XXIII. a ktorý doviedol do konca sv. Pavol VI., bol udalosťou milosti pre Cirkev a svet. Udalosťou, ktorej plody neboli vyčerpané.
Áno, môžeme povedať, že ostatný ekumenický koncil ešte nebol úplne pochopený, prežitý a aplikovaný. Sme na ceste a jednou podstatnou etapou tejto cesty je tá, ktorú prežívame so synodou, a ktorá od nás žiada vymaniť sa z logiky „vždy sa to robilo takto“, z uplatňovania tých istých starých schém, zo zužovania (redukcionizmu), ktoré končí tým, že chce všetko vždy zarámovať do toho, čo je už známe a čo sa praktizuje.
Kniha, ako je táto, ktorá nám pomáha znovu objaviť inšpiráciu koncilu a to, ako táto udalosť krok za krokom premenila život Cirkvi, je príležitosťou lepšie postupovať na synodálnej ceste, ktorá spočíva predovšetkým v počúvaní, zaangažovaní sa a schopnosti dať priestor vanutiu Ducha, nechajúc mu možnosť, aby nás viedol.
Z Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu sme získali veľa. Prehĺbili sme si napríklad dôležitosť Božieho ľudu, ústrednej kategórie v koncilových textoch, ktorá sa spomína najmenej stoosemdesiatštyrikrát, čo nám pomáha pochopiť skutočnosť, že Cirkev nie je elitou kňazov a zasvätených osôb, a že každý pokrstený je aktívnym subjektom evanjelizácie.
Nepochopili by sme koncil a ani súčasnú synodálnu cestu, ak by sme do centra všetkého nekládli evanjelizáciu. Sme hriešnici svedkovia Zmŕtvychvstalého a hlásame svetu – nie pre naše zásluhy ani schopnosti – Toho, ktorý porazil smrť, Toho, ktorý nás zachránil a ktorý nás naďalej zachraňuje tým, že nás znovu stavia na nohy s nekonečným milosrdenstvom. Veľké ekumenické zhromaždenie bolo inšpirované potrebou svedčiť a ohlasovať novými slovami udalosť Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania a jeho prítomnosť medzi nami. Vtedajší svet sa vzďaľoval od kresťanstva a prejavoval skôr ľahostajnosť ako odpor. Koncil sa zrodil z tejto snahy, z tejto otázky: Ako môžeme hovoriť o Ježišovi mužom a ženám dneška?
Odvtedy sme prešli dlhý úsek cesty, ktorá sa nezaobišla bez ťažkostí a sklamaní. Aj dnes riskujeme, že upadneme do pokušenia skľúčenosti a pesimizmu, keď upíname svoj pohľad na zlo, ktoré trápi svet, namiesto toho, aby sme sa na svet pozerali Ježišovými očami, čiže aby sme ho považovali za obilné pole, kde treba siať s trpezlivosťou a nádejou. Prejsť si nanovo históriu koncilu a najmä prežívať súčasnosť synody s otvoreným a slobodným srdcom, aby sme v tých, ktorých stretávame, dali zarezonovať Božej nehe a jeho blízkosti ku všetkým, je spôsob, akým sa učíme nestrácať odvahu a zanechať každé pokušenie spoliehania sa na seba samých, na našu zdatnosť a na naše stratégie, aby sme prenechali priestor Jemu.
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)
