Bratislava 1. októbra (TK KBS) Vydanie Enchiridionu Indulgentiarum (dokumentu o odpustkoch) nadobúda v slovenskom jazyku hlbokú prorockú hodnotu, uviedol na dnešnej medzinárodnej konferencii v Nitre Mauro kardinál Piacenza, bývalý prefekt Kongregácie pre klerikov, ktorý je súčasný hlavný pápežský penitenciár. Práve Apoštolská penitenciária vo Vatikáne schválila slovenský preklad dokumentu, ktorý vyjadruje učenie o odpustkoch a stanovuje normy pre ich používanie. Pri tejto príležitosti prinášame plné znenie príhovoru kardinála Maura Piacenzu.

Starobylý poklad, obnovená pastorácia / Prednáška kardinála Maura Piacenzu

Ctihodní spolubratia v episkopáte,

Som veľmi vďačný, že tu dnes môžem byť s vami pri predstavení slovenského prekladu knihy Enchiridion Indulgentiarum, ktorý promulgoval svätý Pavol VI. apoštolskou konštitúciou Indulgentiarum doctrina 1. januára 1967. Hneď na začiatku by som chcel vyjadriť úprimné a hlboké poďakovanie, a to svoje osobné i Svätej stolice, za prácu, ktorú vaša biskupská konferencia vykonala precízne, kompetentne a s pastoračnou láskou.

Niekto by sa mohol pozastaviť nad tým, aký význam má preklad po takom dlhom čase, ale všetci dobre poznáme vtedajšie pomery vo vašej krajine. Navyše, aj na hermeneutickej rovine prekladať a prijímať text po prvýkrát vždy znamená prijímať ho „ako nový“, a to tak v novosti samotného textu, ako aj s obnovenou pozornosťou, s akou sa naň máme pozerať.

Mohli by sme si tiež položiť otázku, aký význam má Enchiridion Indulgentiarum v dobe, ktorá sa vyznačuje čoraz rozšírenejším a dominantnejším sekularizmom, ktorý spôsobuje, že ľudia vo všeobecnosti, a niekedy dokonca aj naši veriaci, nie sú schopní pozdvihnúť svoj pohľad k nebu, všetci sa upínajú na pozemské veci, na pozemské potreby, ktoré hoci sú nevyhnutné, odvádzajú pozornosť od jediného potrebného, od toho, čo je skutočne nevyhnutné – od pohľadu na nebo a osobného vzťahu s Bohom.

Práve vo výrazne sekularizovanej dobe, akou je tá naša, nadobúda vydanie Enchiridion-u Indulgentiarum v slovenskom jazyku hlbokú prorockú hodnotu. V tomto krátkom texte je totiž obsiahnuté mimoriadne doktrinálne, historické, duchovné a pastoračné dedičstvo, ktoré si v žiadnom prípade nemôžeme dovoliť stratiť alebo zanedbať. Naopak, jeho znovuobjavenie a posilnenie sa zhoduje so samotnou činnosťou ohlasovania a spásy, ktorú Kristus zveril svojej Cirkvi.

1. Doktrinálny horizont

Ako sa uvádza v prvej norme Enchiridionu, „odpustky sú odpustením časného trestu pred Bohom za hriechy už odpustené z hľadiska viny, ktoré náležite disponovaný veriaci za istých a určených podmienok dosahuje pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia svojou mocou rozdáva a udeľuje poklad zadosťučinení Krista a svätých“.

Ako je zrejmé, sme v srdci tajomstva vykúpenia, v jadre diela vteleného Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych pre nás a pre našu spásu.

Pre pochopenie učenia o odpustkoch je mimoriadne dôležitý „časový rozmer“, na ktorý sa text odvoláva a ktorý pripomína skutočnosť, ktorá sa dnes často prehliada, a to štrukturálne historický rozmer kresťanstva. Mnohé redukovania katolíckej viery, ktoré máme pred očami, od moralistického redukovania po spiritualistické, od sociálneho redukovania po humanitárne, nás čoraz naliehavejšie vyzývajú k tomu, aby sme sa pozorne vyhýbali omylom a dokonca herézam, ktoré sa v minulosti ukázali ako zničujúce. Historický rozmer kresťanstva je prvým veľkým protiliekom na akúkoľvek gnosticizujúcu alebo vyslovene gnostickú tendenciu, ktorá v konečnom dôsledku ženie človeka k falošným samospasiteľným predstavám spojeným so subjektívnym poznaním.

Ak spása nie je spojená s historickou udalosťou Kristovho vtelenia a smrti na kríži – a samozrejme s jeho zmŕtvychvstaním –, nie je to kresťanská spása! Z príliš mnohých strán jednohlasne zaznievajú trúby tohto sveta, aby sa viera v zmŕtvychvstalého Krista zredukovala na vágny deizmus, vyprázdnený od skutočnosti Vtelenia, moralistický, ale bez dôvodov autentickej morálky, a s nejasným terapeutickým nádychom, viažucim sa len na subjekt a vlastný „pocit“ posúdenia pravdy a dobra.

Ako pastieri Cirkvi vieme, aké smrteľné môže byť toto nebezpečenstvo pre naše duše a pre duše veriacich, ktorí sú nám zverení. Som si dobre vedomý, že prenasledovanie, ktoré ste vy a váš národ v ostatných desaťročiach zažili, vás urobilo menej náchylnými na tieto formy redukovania, ale som si tiež vedomý, že toto nebezpečenstvo sa rozšírilo a že vládcovia tohto sveta sú čoraz útočnejší a panovačnejší, a preto je potrebné a naliehavé stále opakovať, že Kristus je jediný Spasiteľ a že len v ňom je spása. Akákoľvek iná možnosť spásy, ak sa vôbec uskutoční, je možná len vďaka Kristovým zásluhám na kríži a nie bez sprostredkovania jeho tela, ktorým je Cirkev.

Náš Vykupiteľ, pravý Boh a pravý človek, dal celého seba samého, vylial svoju krv za spásu ľudstva. Tú krv, ktorej jediná kvapka mohla spasiť svet („Cuius una stilla salvum facere totum mundum“), náš Vykupiteľ vylial v prehojnej miere, ba úplne, v nadmiere milosrdenstva, ktoré si nikdy nebudeme môcť dostatočne uvedomiť, ani zaň byť dostatočne vďační.

A táto hojnosť milosrdenstva, neustále aktualizovaná a obnovovaná vo sviatosti zmierenia, má v Cirkvi svojho hlavného strážcu. Z tohto dôvodu Cirkev „svojou mocou“, teda používajúc apoštolskú moc, ktorú jej udelil sám Kristus, múdro a rozvážne čerpá z pokladu Božieho milosrdenstva nielen odpustenie hriechov spáchaných veriacimi po krste, ale aj odpustenie časných trestov s nimi spojených.

Radostné ohlasovanie odpustkov je teda len jedno: môžeme sa stať svätými a môžeme žiť sväto už v tomto pozemskom živote, a to tak, že budeme prijímať – kedykoľvek to potrebujeme – dar Božieho milosrdenstva a že budeme trvalo žiť v láskyplnom objatí Boha, ktorý nám vždy obnovuje svoje „áno“ aj prostredníctvom daru odpustkov.

V sekularizovanom prostredí, dokonca aj v jazyku, do ktorého sme ponorení, nie je ľahké hovoriť o odpustkoch alebo odpustení časných trestov. Domnievam sa však, že túto skutočnosť viery môžeme primerane predstaviť, ak ju interpretujeme vo vzťahovom kľúči. Tak ako má milovaná osoba vždy otvorené srdce voči milovanému a túži po ňom, tak je duša povolaná k neustálej napätej pozornosti voči svojmu Pánovi. Táto napätosť je živená, usmerňovaná a trvalo udržiavaná cirkevným darom odpustkov.

Predovšetkým čiastočné odpustky (ktoré by sme mohli nazvať aj „odpustky všedných dní“), ktoré môžeme získať niekoľkokrát počas dňa, prostredníctvom krátkej modlitby, kajúceho gesta, prečítaním verša z Písma, skutkom milosrdenstva, neustále udržiavajú naše srdce otvorené voči Bohu a náš pohľad obrátený k nebu.

A nie je vari povolanie k svätosti práve volaním k tomu, aby sme pozerali nahor, so srdcom zraneným, a preto otvoreným voči nášmu Pánovi a jeho Presvätej Matke, a nasmerovali každé gesto, každé slovo, každý dych k Jedinému potrebnému, k Pánovi a Spasiteľovi nášho života, Cirkvi a sveta?

Ak sa na chvíľu zastavíme a zamyslíme, tak spolu s údivom nad dielom stvorenia a vykúpenia nám bude jasné, že odpustky sú plne zaradené do rámca vykúpenia, pričom sa zvýrazňuje aspekt posväcovania. V tomto zmysle si odpustky určite zachovávajú hodnotu odčinenia, ale vždy je vhodné zdôrazniť aj ich vzťahovú a duchovnú hodnotu, a tak podporiť osobnú cestu posväcovania.

Posledným doktrinálnym prvkom odpustkov, ktorý by som vám rád zdôraznil, je ich hlboký cirkevný a časovo prierezový rozmer. Odpustky sú v skutočnosti darom, ktorý Cirkev dáva čerpajúc z nesmierneho pokladu Božieho milosrdenstva. Preto vzbudzujú v srdci veriaceho vďačnosť dieťaťa voči Matke, ktorá sa stará o každú jeho potrebu. Zároveň posilňujú communio sanctorum, spoločenstvo svätých, a to aj preto, že sa vzťahujú i na našich zosnulých bratov a sestry, ktorí sú ešte na ceste očisťovania k úplnému oblažujúcemu videniu. V tomto zmysle odpustky prekračujú a temer prerážajú časopriestorové hranice našej pozemskej existencie a sú akoby anticipáciou vzkrieseného života, ktorý sme už prijali vo svätom krste a ktorý si – príliš často – dostatočne neuvedomujeme.

Je teda zrejmé, že katechéza o odpustkoch môže – a snáď aj musí – mať ďalší cieľ, a tým je zaiste ohlasovanie Krista, jeho diela spásy, Cirkvi ako jeho viditeľného tela, sviatostí a najmä Eucharistie ako aktualizácie Kristovho diela, vzkriesenia tela a večného života, bez ktorých prakticky nie je možné hovoriť o odpustkoch.

Napriek tomu záujem a nábožnosť ľudí môže často naznačovať aj opačnú cestu, a to, že vychádzajúc z primeraného vysvetlenia zbožnej odpustkovej praxe, je možné zvestovať veľkosť tajomstva vykúpenia a s ním aj posvätenia.

2. Historický horizont

Z historického hľadiska je nevyhnutné, aby sme sa – keď hovoríme o odpustkoch – vyhli dvojakému redukcionizmu: tomu, ktorý by nechcel vidieť hranice a niekedy dokonca zneužívanie, ku ktorému v dejinách dochádzalo, a opačnému, ktorý by démonizoval ich používanie a želal si ich zánik.

Obe pozície nezodpovedajú historickej realite, ani teologickej podstate odpustkov.

Hoci toto nie je miesto na podrobnú analýzu dejín odpustkov v Cirkvi, môžeme predsa len povedať, že Cirkev si postupne uvedomovala rozsiahlosť pokladu Božieho milosrdenstva a z toho vyplývajúcu moc čerpať z neho v prospech veriacich. Ak prenasledovaní kresťania už od 1. storočia ustavične vznášali modlitby za svojich zosnulých bratov, na samotné odpustky, ktoré sú „dcérami“ redemptiones používaných od 8. storočia tými istými írskymi mníšskymi kruhmi, ktorým vlastne vďačíme za ušnú spoveď, si musíme počkať až do 11. storočia.

Niet pochýb o tom, že „speňaženie“ odpustkov, t. j. premena pokánia za hriechy na peňažné dary, sa v priebehu storočí určite stretlo s veľmi vážnymi zneužitiami, ktoré Svätá stolica vždy výslovne odsúdila a ktoré nikdy nepredstavovali autentického ducha odpustkov. Napriek tomu je potrebné si uvedomiť, že aj ochota prispievať na potreby Cirkvi prostredníctvom finančných darov a investovať v tomto zmysle obrovské prostriedky poukazovala na existenciu kultúrneho, spoločenského a náboženského kontextu, v ktorom najvyšším horizontom bola večná spása, pre ktorú bolo možné obetovať aj značné pozemské bohatstvo. Už len táto skutočnosť, ktorá určite nemá za cieľ ospravedlniť mnohé zneužitia spáchané v dejinách, v porovnaní so súčasnou situáciou v našich spoločnostiach, stačí na pochopenie radikálneho obratu horizontu.

Neupadnime teda do redukcionistického omylu, keď v mene nesprávne chápaného ekumenizmu s reformovanými spoločenstvami unáhlene zavrhneme otázku odpustkov. V skutočnosti vieme, že v týchto kruhoch sa nielenže zrušili odpustky, ale neuveriteľne sa zredukovala a oklieštila samotná sviatostná činnosť Cirkvi, ktorú Kristus obdaril mocou prinášať spásu, ktorú získal, nehovoriac o úlohe Tradície a Magistéria, ktoré boli potlačené princípom sola Scriptura.

Tridentský koncil potvrdil, že „používanie odpustkov treba [v Cirkvi] zachovať, pretože sú pre kresťanský ľud mimoriadne spasiteľné a schválené autoritou posvätných koncilov, pričom odsudzuje tých, ktorí tvrdia, že odpustky sú zbytočné, a popierajú moc Cirkvi udeľovať ich“ (Dekrét o odpustkoch, Denzinger 1835). Druhý vatikánsky koncil urobil to isté a požiadal najvyššiu autoritu Cirkvi, aby ucelene a stručne prepracovala a zjednodušila náuku o odpustkoch, čo viedlo k vyhláseniu apoštolskej konštitúcie Indulgentiarum doctrina Svätého Otca Pavla VI. dňa 1. januára 1967. Enchiridion Indulgentiarum je priamou ozvenou a pastoračným prekladom tejto apoštolskej konštitúcie.

3. Duchovný a pastoračný horizont

Som presvedčený, že pastieri Cirkvi, či už biskupi alebo kňazi, okrem toho, že poznajú autentickú históriu odpustkov, aby mohli rozumne a pokojne reagovať na prípadné námietky, s ktorými sa môžu stretnúť, môžu a musia sa primerane oboznámiť s apoštolskou konštitúciu Svätého Otca Pavla VI., ako aj s textom Enchiridionu, aby ho aspoň spomenuli vo svojich kázňach a katechézach a predovšetkým ho rozumne využili v dialógu pri sviatostnej spovedi alebo duchovnom vedení.

Na dôležitej ceste, ktorá vedie od nedokonalej ľútosti (lat. attritione) k dokonalej ľútosti (lat. contritione), od nedokonalej ľútosti (bolesti) nad hriechmi k vedomiu, že [hriechy] urážajú Pána Boha, môže zohrať zásadnú úlohu pozorný a uvážlivý spovedník, ktorý dokáže ukázať skutočnú priepasť, ktorú hriech vytvára medzi veriacim a Bohom, a zároveň to, ako Božie milosrdenstvo dokáže túto priepasť zadarmo a neustále preklenúť. Aj tu je potrebná neustála vyváženosť, pretože radosť z odpustenia je priamo úmerná jasnému, niekedy znechutenému, ba dokonca krutému uvedomeniu si závažnosti spáchaného hriechu. Ani z doktrinálneho, ani z pastoračného hľadiska sa nemožno domnievať, že omyl pri posúdení hriešnych skutkov a ich jasné nepomenovanie môže priniesť nejaké pozitívne ovocie. Nie je milosrdenstvom klamať o hriechu, a ešte menej je milosrdenstvom nechať veriacich v stave hriechu kvôli ustráchanosti spovedníka, ktorý sa bojí hovoriť s veriacim ako autoritatívny a zároveň láskavý otec i ako starostlivý lekár: toto je neha, toto je pastoračná láska! Vždy verní pravde a vždy s nekonečným pochopením, jemnosťou a prijatím. Je potrebné vedieť, ako harmonicky spojiť tieto aspekty, ako ich nachádzame v Ježišovi, a to až po hrdinstvo, keď vieme odčiniť hriech za samotného kajúcnika.

Len nepochopené milosrdenstvo, zbavené kresťanského realizmu, sa môže zrieknuť veľmi vážnej úlohy sudcu a lekára, ktorú Kristus zveril apoštolom a ich nástupcom. Využívajúc všetky prostriedky bratského dialógu, opravdivého duchovného otcovstva a pomáhajúc veriacim vnímať nekonečnú Božiu dobrotu a Pánovu neustálu ochotu zničiť ohňom svojho milosrdenstva každý hriech, má jednotlivý kňaz vážnu povinnosť napomínať veriacich o vážnosti ich stavu, a ak by to neurobil, sám by sa za to zodpovedal pred Bohom.

Zdá sa mi, že do tohto horizontu autentického otcovstva a evanjeliovej parresie možno zaradiť aj liečivú úlohu odpustkov. Tá na jednej strane poukazuje na ťarchu hriechu, ktorý, aj keď je odpustený, nesie so sebou trest, ktorý musí byť odčinený, napravený, pre celkovú spásu človeka. Na druhej strane ukazuje veľkosť, šírku a hĺbku Božieho milosrdenstva, ktoré v túžbe, aby boli všetci ľudia spasení, disponuje objektívne mimoriadnou možnosťou vidieť už počas pozemského života rozviazané putá trestu za hriechy.

V tejto súvislosti sa ukazuje naliehavosť primeranej formácie pastierov Cirkvi; nielen akademickej formácie, o ktorej by sa už dalo veľa hovoriť, ale tiež a predovšetkým duchovnej a pastoračnej formácie. A ak sa aj tento pojem – „pastoračný“ – vo veľkom zneužíva a pripisuje sa mu každá možná neodôvodnená subjektívna tvorivosť v mene údajnej, ale neúčinnej blízkosti k ľuďom, sme čoraz viac presvedčení, že všetko, čo je pastoračné, nemôže neodkazovať na jediného Dobrého pastiera, Pána Ježiša Krista, a preto je povinnosťou biskupov starať sa o autentickú pastoračnú formáciu svojich kňazov. Je však aj povinnosťou každého kňaza starať sa o svoju vlastnú neustálu ľudskú, duchovnú a pastoračnú formáciu, aby predovšetkým stretnutie s veriacimi kajúcnikmi bolo opravdivou „slávnosťou viery“ a Božieho milosrdenstva bez toho, aby spásonosné Kristovo dielo [kňaz] nikdy nezatienil vlastnými obmedzeniami, na ktorých zodpovedne a primerane nepracoval. Takáto formácia by mala zodpovedať oduševnenému procesu „pripodobňovania sa Kristovi“.

Pozornosť k učeniu o odpustkoch udržiava vysokú duchovnosť kňaza, ktorý vie, že každý deň, najmä vykonávaním jemu zverenej služby, môže získať úplné odpustky pre seba alebo pre zosnulého veriaceho a mnohokrát denne môže získať čiastočné odpustky jednoducho tým, že využije jednotlivé príležitosti a stanoví si správny úmysel Božej slávy a spásy duší. Stačí si napríklad pomyslieť, že odpustky sú spojené s katechézou, dávanou alebo prijímanou, s nábožným recitovaním modlitieb Magnifikat, Sub tuum praesidium alebo dokonca len s prežehnaním sa vykonaným s obnovenou láskou. Koľkokrát počas dňa kňaz urobí znamenie kríža, od chvíle, keď ráno otvorí oči, ešte pred tým, ako vstane z postele, až pokým ich večer nezavrie a celú svoju existenciu zverí Božiemu milosrdenstvu modlitbou Nunc dimittis.

Ak bude kvalita duchovného života kňazov, a to aj prostredníctvom poznania, dôverného oboznámenia sa a používania odpustkov, vysoká, bude z toho mať úžitok aj svätý Boží ľud.

Samotné podmienky stanovené na získanie odpustkov sú šťastlivou pastoračnou a duchovnou cestou, po ktorej máme neustále kráčať ako posvätní služobníci, tak aj ako veriaci laici. Podmienky vyspovedať sa, prijať sväté prijímanie, recitovať Vyznanie viery a modlitbu na úmysel najvyššieho veľkňaza spolu predstavujú opravdivú duchovnú cestu, ktorá je schopná, ak sa správne dodržiava, prejsť od nepriateľstva s Bohom k plnému spoločenstvu s ním, od priepasti hriechu, dokonca smrteľného, k požehnanému objatiu Božieho milosrdenstva.

Sviatostná spoveď totiž prináša odpustenie všetkých hriechov, smrteľných i všedných, spáchaných od poslednej spovede, a vyžaduje od kajúcnika skutočnú ľútosť nad nimi, či už nedokonalú alebo dokonalú, ktorá je nevyhnutným predpokladom platného rozhrešenia, spolu s predsavzatím viac nehrešiť, založeným na nenahraditeľnej hodnote osobnej slobody. Ak nám svätý Ján Mária Vianney pripomína, že „Boh nám odpúšťa, aj keď vie, že znova zhrešíme“, základnú úlohu –

práve kvôli úcte k nevýslovnému daru slobody, ktorý nám Boh dal – treba vidieť v aktuálnom predsavzatí nepokračovať v páchaní hriechov, ktoré človek v spovedi vyzná. Ozvena tejto základnej dispozície zaznieva aj v požiadavke, ktorá je typická pre získanie úplných odpustkov, a to „odpútanie sa od akejkoľvek náklonnosti k hriechu, aj všednému“.

Táto posledná podmienka sa zdá byť jednou z najťažšie dosiahnuteľných, pretože pretrvávanie takejto radikálnej odpútanosti sa nezdá byť okamžite možné a jednoducho osobne zhodnotené. Musí sa však zakladať na osobnom akte vôle: ak sa veriaci naozaj chce odpútať od akejkoľvek náklonnosti k hriechu, v skutočnosti už sa tak stalo.

Druhá podmienka – prijatie sviatostného prijímania – podmieňuje skúsenosť odpustkov najvyšším spoločenstvom, ktoré možno mať s naším Pánom počas pozemského života: eucharistickým spoločenstvom, ktoré je zároveň fyzickým spoločenstvom. Len sám Boh vie, aký mimoriadny účinok môže mať na ľudskú dušu, náležite pripravenú a adekvátne vyspovedanú a rozhrešenú, zbožné prijatie Eucharistického prijímania, prostredníctvom ktorého sa sám vtelený, zomretý a zmŕtvychvstalý Boh vo svojom pravom tele, krvi, duši a božstve spája so svojím stvorením, dáva mu svoju vlastnú podobu, čiže ho pretvára na  Krista. Keďže Otec vo svojich stvoreniach rozpoznáva obraz Syna, je jasné, že postupné pripodobňovanie sa Kristovi, ktoré je určené predovšetkým sviatostným spojením s ním a ktoré sa uskutočňuje a prejavuje životom prežívaným v znamení vernosti jeho Slovu, je rozhodujúcou podmienkou plného spoločenstva s Bohom, ktoré nazývame večným životom a rajom.

Modlitba Vyznania viery následne zakotvuje odpustky v objektívnom vyznaní viery Cirkvi. V našich časoch príliš veľa morálnych a doktrinálnych odchýlok zahmlieva a zatieňuje tvár Kristovej nevesty! Pevné a pokorné vyznanie nicejsko-carihradskej viery s vedomím – najmä pre nás posvätných služobníkov – jej vážnosti a cesty, ktorú Cirkev prešla v prvých storočiach, aby k nej dospela, sa stáva podmienkou na získanie daru odpustkov. Akoby sa tým chcelo povedať, že nemožno oddeľovať správnu náuku (ortodoxiu) od správnej praxe (ortopraxe), a to ani v prospech náuky (ortodoxie), ako sa to niekedy môže stať, a už vôbec nie v prospech domnelej praxe (ortopraxe), akoby určitý spôsob konania kresťana mohol ospravedlniť alebo „zakryť“ nedostatky či slabé stránky viery.

Tento druhý aspekt otázky sa dnes zdá byť obzvlášť rizikový, najmä v kontexte, v ktorom by nás vážna sekularizácia, do ktorej sme ponorení, mohla tlačiť k tomu, aby sme chceli alebo museli ospravedlniť svoju existenciu ako Cirkev a ako pastieri v závislosti od domnelej spoločenskej účinnosti našej existencie a nášho konania.

Nie je to tak! Takto to nemôže byť! A nikdy to tak nebude!

Sme kňazi, aby sme dali svetu večný život! Cirkev existuje preto, aby ľuďom ohlasovala spásu v Ježišovi Kristovi a udeľovala im ju prostredníctvom slávenia sviatostí. Všetko ostatné, hoci je to pekné a určite aj užitočné, je len dôsledkom, rozšírením Božieho kráľovstva, ktoré z viery pramení.

Je to prinajmenšom originálny, ak nie utopický postoj tých, ktorí by chceli dosiahnuť univerzálne bratstvo, či svetový mier alebo globálnu vládu bez ohľadu na jediného Pána času a dejín: Ježiša z Nazareta.

Vyznanie viery implicitne alebo explicitne vkladá cestu k odpustkom do dvetisícročnej viery Cirkvi a chráni veriacich pred možnými odchýlkami alebo neustálymi oslabeniami, ktorým autentické vyznanie viery môže vždy podliehať.

Napokon modlitba na úmysel najvyššieho veľkňaza pripomína dvojaký aspekt. Prvý sa vzťahuje na autoritu Petra, ktorý jediný má moc hojne čerpať z pokladu Božieho milosrdenstva a udeľovať veriacim, ktorých utvrdzuje vo viere, dar odpustkov. Pripomíname teda, že princíp nástupníctva celého apoštolského kolégia má kolegiálny charakter, zatiaľ čo princíp nástupníctva rímskeho biskupa má osobný charakter. Peter miluje a zjednocuje, má za úlohu utvrdiť vo viere celú univerzálnu Cirkev a zaručiť jej jednotu, ktorá nie je uniformitou, ale je predovšetkým jednotou v tej istej viere, viere v Krista, jediného Spasiteľa.

Druhý aspekt, ktorý by sme možno mohli definovať ako „zdola“, sa týka duše jednotlivých veriacich kajúcnikov, ktorí sa usilujú o odpustky: sú povolaní otvoriť sa daru hierarchického spoločenstva s vedomím, že v Cirkvi existuje poriadok ustanovený samotným Kristom, ktorý nikto nikdy nemôže zmeniť; že samotná moc Cirkvi je obmedzená tým, čo jej Kristus zveril a povedal, a [Cirkev] nikdy nemôže ísť proti slovu svojho Pána: môže doňho hlbšie preniknúť, môže hlbšie pochopiť jeho dôvody a perspektívy, môže ho vykladať in hodiernis adiunctis [v dnešných podmienkach], ale Cirkev nikdy nemôže ísť proti tomu, čo jej výslovne povedal Kristus, čo tvrdí Sväté písmo v Novom zákone a výslovne v evanjeliách a čo vždy učila božská Tradícia.

V tomto zmysle je modlitba na úmysel Svätého Otca úkonom dôvery, ktorý sa vyžaduje od veriacich voči Petrovmu nástupcovi, ktorého úmyslom však nemôže byť nič iné ako šírenie evanjelia, jednota Cirkvi a pro felici statu Sanctae Romanae Ecclesiae.

V skratke by sme mohli povedať, že v skutočnosti existuje len jedna podmienka na získanie úplných odpustkov, ktorú možno rozpoznať v spoločenstve: vo sviatostnom spoločenstve prostredníctvom pokánia a Eucharistie; v spoločenstve jednej viery prostredníctvom vyznania viery; v hierarchickom spoločenstve prostredníctvom modlitby za osobu a na úmysel rímskeho pápeža.

V tejto chvíli by sa mohlo zdať, že získanie odpustkov je skôr vyvrcholením náročnej cesty askézy, než zadarmo daným darom vychádzajúcim z Božieho milosrdenstva. Nie je to tak. Jednoducho nežná Dobrota Boha, ktorý dáva všetko zadarmo, žiada a rešpektuje nesmelé áno človeka, nesmelé prijatie našej zranenej slobody, ale stále schopnej otvoriť sa nekonečnému horizontu Lásky, ktorá sa stala viditeľnou v Ježišovi Kristovi, ktorý sa stal telom v lone Panny Márie.

Jej, Regina sanctorum omnium [Kráľovnej všetkých svätých], teda zverujeme šírenie Enchiridion-u Indulgentiarum preloženého do slovenského jazyka, aby prenikol do myslí a sŕdc pastierov a veriacich, otvorených pre dar Božieho milosrdenstva a povolaných – tiež a predovšetkým v našej dobe – k vznešenému a jedinečnému daru svätosti.

Ak pri listovaní Enchiridionu očami mysle uprieme svoju pozornosť na skutočnosť spoločenstva svätých, ktoré živí náuku o odpustkoch, cíťme sa povzbudení ísť po stopách svätých, prežívať radosť tých, ktorí dôverujú Bohu, pretože jedinou skutočnou príčinou smútku a nešťastia človeka je život ďaleko od Neho.

Naučme všetkých byť šťastnými!

_
Preložil: Stanislav Gábor 

___
K správe bolo vydané FOTO.