Kazachstan 15. septembra (RV) V plnom znení prinášame príhovor pápeža Františka pri záverečnom zasadnutí VII. kongresu predstaviteľov svetových a tradičných náboženstiev v hlavnom meste Kazachstanu Nur-Sultan 15. septembra 2022.
Drahí bratia a sestry!
Kráčali sme spoločne. Ďakujeme vám, že ste prišli z rôznych kútov sveta a priniesli ste sem bohatstvo vašich vierovyznaní a kultúr. Ďakujem vám, že ste intenzívne prežívali tieto dni zdieľania, práce a angažovanosti v znamení dialógu, o to vzácnejšieho v týchto ťažkých
časoch, na ktoré okrem pandémie dolieha aj nezmyselné vojnové šialenstvo. Je tu príliš veľa nenávisti a rozdelenia, príliš veľa nedostatku dialógu a pochopenia druhého: toto je v globalizovanom svete ešte nebezpečnejšie a škandalóznejšie. Nemôžeme napredovať, ak sme súčasne spojení aj separovaní, vzájomne prepojení i rozdelení prílišnými nerovnosťami. Ďakujem vám preto za vaše úsilie o mier a jednotu. Ďakujem miestnym úradom, ktoré nás hostili a s veľkou starostlivosťou pripravili a zorganizovali tento kongres, i priateľskému a odvážnemu obyvateľstvu Kazachstanu, ktoré dokáže prijať iné kultúry, zachovávajúc si svoju vznešenú históriu a vzácne tradície. Kiop raqmet! Baľšoje spasiba! Veľká vďaka!
Moja návšteva, ktorá sa práve blíži ku koncu, má motto Poslovia mieru a jednoty. Je v množnom čísle, pretože ide o spoločnú cestu. A tento siedmy kongres, ktorý nám Najvyšší udelil milosť prežiť, znamenal dôležitú etapu. Od svojho vzniku v roku 2003 si toto podujatie vzalo za vzor Deň modlitieb za svetový mier, ktorý zvolal Ján Pavol II. v roku 2002 v Assisi, aby potvrdil pozitívny prínos náboženských tradícií k dialógu a svornosti medzi národmi. Po udalostiach z 11. septembra 2001 bolo potrebné reagovať, a to spoločne, na vznetlivú atmosféru, ku ktorej chcelo podnecovať teroristické násilie a hrozilo, že sa z náboženstva urobí faktor konfliktu. Ale terorizmus pseudonáboženského razenia, extrémizmus, radikalizmus a nacionalizmus zahalený do rúška posvätnosti, ešte stále vyvolávajú strachy a obavy ohľadom náboženstva. Preto bolo v týchto dňoch prozreteľné stretnúť sa a potvrdiť jeho pravú a neodňateľnú podstatu.
V tejto súvislosti Vyhlásenie nášho kongresu potvrdzuje, že extrémizmus, radikalizmus, terorizmus a akékoľvek iné podnecovanie k nenávisti, nepriateľstvu, násiliu a vojne, bez ohľadu na ich motiváciu alebo cieľ, nemajú nič spoločné s autentickým duchom náboženstva a musia byť čo najrozhodnejšie odmietnuté (porov. č. 5): odsúdené, bez „ak“ a bez „ale“. Okrem toho sme sa na základe skutočnosti, že Všemohúci stvoril všetkých ľudí rovných, bez ohľadu na ich náboženskú, etnickú alebo sociálnu príslušnosť, zhodli na tom, že vzájomný rešpekt a porozumenie treba v náboženskom vyučovaní považovať za niečo základné a neodmysliteľné (porov. č. 13).
Kazachstan, ktorý sa nachádza v srdci veľkého a rozhodujúceho ázijského kontinentu, bol pre nás prirodzeným miestom stretnutia. Jeho vlajka nám pripomínala potrebu zachovať zdravý vzťah medzi politikou a náboženstvom. Totiž tak zlatý orol na zástave pripomína pozemskú autoritu a odkazuje na staroveké ríše, modré pozadie evokuje farbu oblohy, transcendenciu. Existuje teda zdravé prepojenie medzi politikou a transcendenciou, zdravá koexistencia, ktorá má udržiavať tieto sféry odlišné. Odlíšené, nie pomiešané alebo separované. „Nie“ zmiešavaniu, pre dobro človeka, ktorý potrebuje ako orol slobodné nebo, aby mohol lietať, slobodný priestor otvorený nekonečnu, ktorý nebude obmedzovaný pozemskou mocou. Ide o transcendenciu, ktorá na druhej strane nesmie podľahnúť pokušeniu premeniť sa na moc, inak by sa nebo zrútilo na zem, božské nadpozemské by bolo uväznené v pozemskom teraz, láska k blížnemu by bola vecou straníckych rozhodnutí. Teda „nie“ zmiešavaniu. Ale taktiež „nie“ separácii medzi politikou a transcendenciou, pretože najvyššie ľudské ašpirácie nemožno vylúčiť z verejného života a vymedziť do súkromnej sféry. Preto nech je vždy a všade chránený ten, kto chce legitímnym spôsobom vyjadriť svoje krédo. Koľko ľudí je však aj dnes prenasledovaných a diskriminovaných pre svoju vieru! Dôrazne sme vyzvali vlády a kompetentné medzinárodné organizácie, aby pomáhali náboženským skupinám a etnickým komunitám, ktoré utrpeli porušovanie svojich ľudských práv a základných slobôd a násilie zo strany extrémistov a teroristov, a to aj v dôsledku vojen a vojenských konfliktov (pozri č. 6). Predovšetkým sa musíme usilovať o to, aby náboženská sloboda nebola abstraktným pojmom, ale konkrétnym právom. Chráňme pre všetkých právo na náboženstvo, na nádej, na krásu: na Nebo. Pretože nielen Kazachstan, ako hlása jeho hymna, je „zlatým slnkom na oblohe“, ale každý človek: každý muž a každá žena vo svojej neopakovateľnej jedinečnosti, ak sú v kontakte s tým, čo je božie, môžu na zemi vyžarovať zvláštne svetlo.
Preto Katolícka cirkev, ktorá sa nikdy neunaví hlásať nedotknuteľnú dôstojnosť každého človeka, stvoreného „na Boží obraz“ (porov. Gn 1,26), verí aj v jednotu ľudskej rodiny. Verí, že „všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudstvo obývalo povrch zeme“ (II. vatikánsky koncil, Deklarácia Nostra aetate, 1). Preto sa Svätá stolica od začiatku tohto kongresu, najmä prostredníctvom Dikastéria pre medzináboženský dialóg, na ňom aktívne zúčastňuje. A chce v tom pokračovať: cesta medzináboženského dialógu je spoločnou cestou mieru a pre mier, a ako taká je potrebná a nezvrátiteľná. Medzináboženský dialóg už nie je len príležitosťou. Nie. Je naliehavou a nenahraditeľnou službou ľudstvu na chválu a slávu Stvoriteľa všetkých.
Bratia a sestry, keď premýšľam o tejto spoločnej ceste, pýtam sa sám seba: v čom je náš styčný bod, bod konvergencie? Ján Pavol II. - ktorý práve pred dvadsaťjeden rokmi navštívil Kazachstan - povedal, že „všetky cesty Cirkvi vedú k človekovi“ a že človek je „cestou Cirkvi“ (Encyklika Redemptor hominis, 14). Dnes by som chcel povedať, že človek je tiež cestou všetkých náboženstiev. Áno, konkrétny človek, oslabený pandémiou, vyčerpaný vojnou, zranený ľahostajnosťou! Človek, krehké a úžasné stvorenie, ktoré „bez Stvoriteľa zaniká“ (II. vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 36) a nemôže existovať bez druhých! Pred prijatím dôležitých rozhodnutí sa zamerajme na dobro človeka, a nie na strategické a hospodárske ciele, národné, energetické a vojenské záujmy. Ak chceme robiť skutočne veľké rozhodnutia, obráťme sa na deti, mladých ľudí a ich budúcnosť, starších ľudí a ich múdrosť, na bežných ľudí a ich skutočné potreby. A my pozdvihujeme hlas, aby sme kričali, že ľudská osoba sa nezužuje na to, čo vyprodukuje a zarobí; že ju treba prijať a nikdy nie vyraďovať; že rodina, v kazašskom jazyku „hniezdo duše a lásky“, je prirodzeným a nenahraditeľným prostredím, ktoré treba chrániť a podporovať, aby muži a ženy zajtrajška mohli rásť a dozrievať.
Pre všetky ľudské bytosti sú veľké múdrosti a náboženstvá povolané svedčiť o existencii spoločného duchovného a morálneho dedičstva, spočívajúceho na dvoch oporných bodoch: transcendencii a bratstve. Transcendencia, to, čo nás presahuje, klaňanie sa. Je krásne, že každý deň sa milióny a milióny mužov a žien rôznych vekových kategórií, kultúr a spoločenských pomerov zhromažďujú na modlitbách na nespočetných miestach, kde sa konajú bohoslužby. Je to skrytá sila, ktorá udržiava svet v chode. A potom bratstvo, ten druhý, blízkosť: lebo nemôže vyznávať pravú oddanosť Stvoriteľovi ten, kto nemiluje jeho stvorenia. V tomto duchu sa nesie aj Vyhlásenie nášho kongresu, v ktorom by som na záver chcel zdôrazniť tri slová.
Prvé je syntézou všetkého, vyjadrením vrúcneho volania, snom a cieľom našej cesty: mier! Beybitşilik, mir! Mier je naliehavý, pretože akýkoľvek vojenský konflikt alebo vypuknutie napätia a konfrontácie dnes môže mať len zhubný „dominový efekt“ a vážne ohroziť systém medzinárodných vzťahov (porov. č. 4). Mier však „nie je len absenciou vojny, ani ho nemožno zužovať len na stabilizáciu rovnováhy protichodných síl; nie je výsledkom despotickej nadvlády“, ale je „dielom spravodlivosti“ (Gaudium et spes, 78). Vychádza teda z bratstva, rastie prostredníctvom boja proti nespravodlivosti a nerovnosti a buduje sa natiahnutím ruky k druhým. My, ktorí veríme v Stvoriteľa všetkého, musíme stáť na čele šírenia mierového spolunažívania. Musíme o tom svedčiť, hlásať to, prosiť o to. Deklarácia preto vyzýva svetových lídrov, aby zastavili konflikty a krviprelievanie všade na svete a aby sa vzdali agresívnej a deštruktívnej rétoriky (pozri č. 7). Prosíme vás v mene Boha a v záujme ľudstva: zasaďte sa o mier, nie o zbrojenie! Iba ak budete slúžiť mieru, vaše meno zostane v dejinách veľké.
Ak chýba pokoj, je to preto, že chýba pozornosť, neha, schopnosť vytvárať život. A o to sa treba usilovať podstatným zapojením – a je to druhé slovo – žien. Pretože žena dáva svetu opateru a život: je cestou k pokoju. Preto sme obhajovali potrebu chrániť jej dôstojnosť a zlepšiť jej spoločenské postavenie ako rovnocenného člena rodiny a spoločnosti (porov. č. 23). Ženám treba tiež zveriť viac úloh a zodpovednosti. Koľkým smrtiacim rozhodnutiam by sme sa vyhli, keby boli ženy v centre rozhodovania! Snažme sa, aby boli viac rešpektované, uznávané a zapojené.
A napokon tretie slovo: mladí ľudia. Oni sú poslami mieru a jednoty dneška a zajtrajška. Práve oni viac ako iní vzývajú pokoj a úctu k spoločnému domu stvorenia. Naopak logika nadvlády a vykorisťovania, hromadenie zdrojov, nacionalizmy, vojny a zóny vplyvu vykresľujú ten starý svet, ktorý mladí ľudia odmietajú, svet uzavretý ich snom a nádejam. Podobne aj strnulé a dusivé religiozity nepatria do budúcnosti, ale do minulosti. S ohľadom na nové generácie tu bol potvrdený význam vzdelávania, ktoré posilňuje vzájomné prijatie a úctivé spolunažívanie medzi náboženstvami a kultúrami (porov. č. 21). Dávajme mladým ľuďom do rúk príležitosti na vzdelávanie, nie zbrane na ničenie! A počúvajme ich. Počúvajme ich bez strachu, že sa nás budú pýtať. Predovšetkým budujme svet s ohľadom na nich!
Bratia a sestry, obyvatelia Kazachstanu, otvorení budúcnosti a svedkovia toľkého utrpenia v minulosti, nám svojou mimoriadnou mnohonáboženskosťou a mnohokultúrnosťou ponúkajú príklad budúcnosti. Vyzývajú nás, aby sme ju budovali bez zabúdania na transcendenciu a bratstvo, na uctievanie Najvyššieho a na prijatie druhého. Takto kráčajme vpred, kráčajme spolu po zemi ako deti neba, tkáči nádeje a remeselníci svornosti, poslovia pokoja a jednoty! Ďakujem.
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News / Cyril Janšičin)
