[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je nedeľa 25. 09. 2022   Meniny má Vladislav      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  september  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
2627282930  

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Páter Federico Lombardi oslávi 80. narodeniny a 50. výročie kňazstva
P:3, 23. 08. 2022 09:22, ZAH



Rím 23. augusta (E-kai) V pondelok 29. augusta sa dožije 80 rokov a 2. septembra 50 rokov kňazstva bývalý riaditeľ Vatikánskeho rozhlasu, Vatikánskeho televízneho centra a Tlačového strediska Svätej stolice Federico Lombardi. Bol v službách troch pápežov - Jána Pavla II., Benedikta XVI. a Františka. Aktuálne je riaditeľom vatikánskej Nadácie Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. Dňa 24. októbra 2017 mu bol udelený titul doctor honoris causa Univerzity kardinála Stefana Wyszyńského vo Varšave. S jubilantom sa rozprával taliansky katolícky denník „Avvenire”.

Sám seba považuje za „jednoduchého“ jezuitu. Najprv vyštudoval matematika, a to v roku 1969 na univerzite v Turíne. Narodil sa v Saluzze, malom savojskom mestečku v regióne Cuneo na severe Talianska. Je členom významnej piemontskej rodiny, ktorá má svoje korene v sociálnom katolicizme: jeho ujo Riccardo bol jezuita, dôverník Pia XII., známy vďaka svojim kázňam v 50-tych rokoch, nazývaný aj „Boží mikrofón“, jeho ujo Gabrio bol známym právnikom, jedným z hlavných účastníkov boja o referendum vo veci zrušenia zákona o rozvodoch v roku 1974; jeho babka Emma Vallauri bola zakladateľkou Ženského zväzu v rámci talianskej Katolíckej akcie.

- Avvenire: Ako veľmi Vaše povolanie ovplyvnila skutočnosť, že ste synovcom Riccarda Lombardiho?

O. Federico Lombardi: To, že som mal uja jezuitu, mi umožnilo lepšie spoznať tú rehoľu, pretože som poznal jeho štýl apoštolátu. Uja som vídal iba zriedka, pamätám si jeho známe cestovanie s prednáškami. Ale podobne ako v prípade Carla Mariu Martiniho [vynikajúci biblista, v rokoch 1979–2002 milánsky arcibiskup], tým, čo ma posunulo smerom k Spoločnosti Ježišovej, boli predovšetkým blízke stretnutia s pátrami z mojej školy, Sociálneho inštitútu v Turíne.

- Avvenire: V roku 1973 ste sa dostali medzi autorov „La Civiltà Cattolica”, a v roku 1977 ste sa tam stali zástupcom riaditeľa. Aké spomienky si z tých rokov odnášate?

– Bolo to obdobie plné nadšenia, ktoré trvalo asi 11 rokov, do roku 1984, a tiež obdobie obnovy v dôsledku koncilových záverov vďaka charizmatickému vedeniu Bartolomea Sorgeho: človeka vysokej kultúry, intenzívneho duchovného života, ktorý bol schopný tráviť veľa hodín pred svätostánkom. Spolu s ním som vzrušene prežíval moment, keď sme dňa 14. júna 1975 venovali pápežovi Pavlovi VI. trojtisíce číslo nášho časopisu. Dodnes si pamätám dojatého otca Sorgeho pred pápežom Montinim. A v istom zmysle sa mi dňa 24. februára 2017, keď súčasný šéfredaktor časopisu otec Antonio Spadaro venoval pápežovi Františkovi štvortisíce číslo nášho dvojtýždenníka, zdalo, že opäť prežívam tú istú bázeň a historický moment prežitý v roku 1975.

- Avvenire: V roku 1984 r. ste boli na čele talianskych jezuitov ako ich provinciál... Čo pre vás znamenala táto skúsenosť?

– Tie roky mi umožnili dôkladne spoznať realitu Spoločnosti Ježišovej v Taliansku – tvorilo ju vtedy približne 1200 rehoľníkov roztrúsených v 90 rehoľných domoch. Medzi najkrajšie zážitky patrilo navštevovanie misijných staníc našich pátrov v náročných oblastiach, medzi ktoré patril Madagaskar či Brazília. Ako provinciál som bol tým, kto navrhol otcovi Sorgemu po skúsenosti v La Civiltà Cattolica, aby sa vybral do Palerma a vdýchol nový život Inštitútu politickej formácie Pedra Arrupeho. Podľa mňa to bolo úspech.

- Avvenire: V roku 1990 ste sa naozaj stali „človekom komunikácie Svätej stolice“: boli ste totiž delegovaný svojimi predstavenými do Vatikánskeho rozhlasu, najprv ako programový riaditeľ (1990-2005), potom ako generálny riaditeľ (2005-2016) a napokon ste sa postavili na čelo Vatikánskeho televízneho centra CTV (2001-2013). Ako by ste zhrnuli to obdobie?

– Bolo to snáď jedno z najplodnejších období v mojej práci v službách Svätej stolice. To, že bol jezuita z La Civiltà Cattolica „odvelený” do Vatikánskeho rozhlasu, nebolo ničím novým. Predo mnou sa to stalo dvom vynikajúcim spolubratom, Giacomovi Marteganimu a Robertovi Tuccimu, ktorý sa neskôr stal kardinálom. Z tohto obdobia mi zostal kontakt so všetkými pracovníkmi, často polyglotmi, povedomie o rôznych jazykových vydaniach rozhlasových programov, a tiež možnosť zúčastňovať sa apoštolských ciest v polovici pontifikátu Jána Pavla II.: túto úlohu som plnil na striedačku so svojím vtedajším predstaveným, otcom Pasqualem Borgomeom.

- Avvenire: Úplne inou skúsenosťou bolo Vatikánske televízne centrum, kde ste pozorne sledovali posledné roky pontifikátu Jána Pavla II.

– Bola pre mňa česť byť riaditeľom Vatikánskeho televízne centra v tom historickom momente, v roku 2005, pretože sme vďaka výnimočným filmovým záberom mohli naživo priblížiť širokej verejnosti utrpenie, agóniu a smrť svätého pápeža akým bol Karol Wojtyła. Bola to temer verejná manifestácia Svätého otca, ktorou chcel ukázať svetu nielen svoje utrpenie, ale tiež dôveru v Pána.

- Avvenire: Dňa 11. júla 2006 ste boli nominovaný na riaditeľa Tlačového strediska Svätej stolice. Túto pozíciu ste plnili do roku 2016 po boku pápeža Bergoglia.

– Dodnes nedokážem vysvetliť, prečo si vybrali mňa, a to zvlášť preto, že som prevzal štafetu po tak autoritatívnej osobe, akou bol Joaquín Navarro-Valls. Ľudia si často myslia, že riaditeľ Tlačového úradu je „hovorcom“ pápeža, ale nie je to tak. Médiám z celého sveta netreba len ukázať, kým je rímsky biskup, ale v tejto pozícii treba často vysvetliť aj iné podrobnosti, a to napríklad o tom, ako v skutočnosti funguje komplikovaná mašinéria rímskej kúrie... Pre mňa bol rok 2006 v skutočnosti takmer novým začiatkom: musel som sa naučiť, ako byť „hovorcom“.

- Avvenire: Veľmi výnimočný vzťah ste mali s pápežom Benediktom XVI. – prečo?

– V istom zmysle som ho sprevádzal takmer počas celého pontifikátu, od roku 2006 až do odstúpenia zo svätopeterskej služby vo februári 2013. Za fasádou istej nesmelosti, súvisiacej z vedeckého pozadia, je pápež Ratzinger nielen sympatickým človekom, ale navyše tiež tým, kto ma vždy upokojoval. Popísal by som ho ako pápeža teológa s veľmi výraznými myšlienkami. Jeho zrieknutie sa Petrovho úradu nebolo pre mňa nečakaným prekvapením. Už v roku 2010, v slávnej knihe-rozhovore „Svetlo sveta“ s Petrom Seewaldom, Benedikt naznačil možnosť svojho odstúpenia najmä zo zdravotných dôvodov a kvôli tomu, že nedokáže naplno plniť úlohu nástupcu sv. Petra. Po ceste do Libanonu v septembri 2012, vykonanej vo veku 85 rokov vynikajúcim spôsobom, si uvedomoval, že jeho sily a energia zoslabli. Všetkých zasiahol pokoj a odstup, ktoré sprevádzali jeho odstúpenie.

- Avvenire: S pápežom ste zvykli hovoriť po nemecky alebo po taliansky.

– Tu tiež vidno veľkú cnosť Ratzingera: pokoru. V rozhovoroch so mnou zvyčajne hovoril po taliansky, nie po nemecky. Napokon, on sa vyjadroval naším jazykom dokonalejšie ako ja tým jeho. Iba pri mimoriadnych príležitostiach, keď sme rozprávali s jeho osobným sekretárom, dnes arcibiskupom, Georgom Gänsweinom, radšej hovoril vo svojom rodnom jazyku. A na konci týchto trojstranných rozhovorov prejavil citlivosť tým, že všetko zopakoval aj po taliansky. A ja som na to zo žartu reagoval: „Svätý otče, nemusíte mi to prekladať, rozumiem Váš jazyk, veď som ho toľko rokov študoval... ”.

- Avvenire: Kedy ste ostatný raz stretli pápeža-seniora?

– 7. mája, keď som ho informoval o novinkách súvisiacich s jeho Cenou a Nadáciou. Hovorí pošepky a pomáha mu v tom jeho sekretár arcibiskup Georg Gänswein. Stále má podivuhodne jasnú myseľ. Na svoj vek má vynikajúcu pamäť a schopnosť prepájania faktov. Vidno to na kvalite jeho otázok i odpovedí. Aký dojem som mal z toho ostatného stretnutia? Ideu človeka, ktorý napriek svojej slabosti odovzdáva pokojného ducha, a to, nazdávam sa, vďaka intenzívnemu životu modlitby. Vždy sa lúči krásnym úsmevom a cíti sa byť pripravený na stretnutie s Pánom.

- Avvenire: V roku 2013 ste sa stali hovorcom pápeža Františka, svojho spolubrata a prvého pápeža-jezuitu. Aké spomienky máte na tie tri roky?

– Po prvý raz som stretol svojho spolubrata Jorgeho Maria Bergoglia v roku 1983 počas XXXIII. Generálnej kongregácie jezuitov v Ríme, počas ktorej bol za generálneho predstaveného Spoločnosti Ježišovej vybraný Peter Hans Kolvenbach, človek s veľkou asketickou disciplínou, ale to stretnutie bolo formálne. Naozaj osobne som ho spoznal po jeho voľbe za pápeža v roku 2013. To, že som s ním mohol byť na začiatku a potom pri snáď najviac programovej etape jeho pontifikátu, považujem za milosť: sprevádzal som ho počas prvých apoštolských ciest a zažil som spontánnosť a empatiu, akú venuje každému človeku, ktorého stretáva a ku ktorému sa približuje. To, čo ma s ním spája, je jazyk ignaciánskej spirituality a poznanie a uskutočňovanie duchovných cvičení. Slová ako rozlišovanie či jeho idea ohlasovania a vnášania evanjelia v dnešnom svete a v znakoch času patria do typického slovníka nás jezuitov. Najkrajšími darmi v tých troch rokoch strávených po boku dnešného pápeža boli spoznanie jeho slobody ducha (stačí si spomenúť na jeho spontánne gestá, napríklad telefonáty) a závan čerstvosti, ktorý priniesol do cirkvi aj do sveta.

- Avvenire: Ako trávite zvyšok svojich dní na prahu 80. narodenín?

– Žijem ako jednoduchý kňaz a ako predstavený jezuitského spoločenstva La Civiltà Cattolica. Ak môžem, píšem niekoľko článkov do časopisu, často o živote cirkvi. Tak, ako to robil už zosnulý a najdlhšie úradujúci šéfredaktor časopisu páter GianPaolo Salvini, kým mohol. Teraz sa mi podarilo uskutočniť svoj dávny sen: patrím medzi redaktorov positio v beatifikačnom procese jezuitu a pre mňa veľmi vzácneho človeka dialógu s Čínou, Mattea Ricciho z Maceraty (1552-1610). Prežívam svoju službu s nádejou a vierou, hľadiac bez nostalgie na úctyhodnú minulosť svojej rehole, trochu tak, ako to zvykol robiť v poslednej fáze svojho života kardinál Martini, vždy s dôverou v budúcnosť cirkvi, a tiež tých, ktorí prídu po mne.

Zdroj: E-kai / Preložil: Marián Hamada



( TK KBS, ekai, mha; ml ) 20220823022   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Pápež František v Kazachstane

Pápež František v Kanade

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23