[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je nedeľa 25. 09. 2022   Meniny má Vladislav      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  september  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
2627282930  

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Dobrovoľníci Charity Doneck: Dôstojnosť a nádej pre vysídlených ľudí
P:3, 19. 08. 2022 06:58, ZAH



Foto: SpC-Vatican


Ukrajina 19. augusta (RV) „Trhá to srdce, keď vidíme, ako ľudia po tridsiatich dňoch v útulkoch prvýkrát s plačom jedia chlieb, prvýkrát sa sprchujú teplou vodou.“ Takúto skúsenosť má Mila Leonovová, komunikačná manažérka Charity v regióne Doneck. Pre vatikánske médiá priniesla svedectvo práce dobrovoľníkov, ku ktorým stále viac pribúdajú odborníci.

Dobrovoľníci Charity Doneck, ktorá sa presunula z Donbasu niekoľko sto kilometrov na západ do mesta Dnipro, v súčasnosti neúnavne zaisťujú potreby tisícov ľudí utekajúcich z regiónov zasiahnutých ruskými vojenskými silami, najmä z Charkova, Luhanska a Donecka. Dobrovoľníčka Mila Leonovová v rozhovore s redaktorkou Vatikánskeho rozhlasu Svitlanou Duchovyčovou vysvetľuje:

„Dnipro sa stalo akýmsi centrom pre prijímanie vysídlencov. Od začiatku rozsiahlej vojny prišlo do regiónu približne 300 000 utečencov a viac ako 100 000 do samotného mesta. A toto sú oficiálne čísla, myslím, že skutočné sú dvakrát vyššie.

Ako prví prišli ľudia s väčšími finančnými možnosťami. Druhá vlna boli tí, ktorí zaváhali a pred príchodom do Dnipra strávili asi mesiac v pivniciach pod bombardovaním. Prichádzajú k nám v hrozných podmienkach.

Máme tu útulok, kde utečencov hostíme jeden až päť dní, počas ktorých im poskytujeme prvú pomoc, možnosť oddýchnuť si a rozhodnúť sa, čo chcú robiť. Pomáhame im tiež získať späť časť ich duchovnej sily, aby mohli napredovať.“

Komunikačná manažérka z doneckej Charity ďalej dodáva, že v posledných týždňoch prichádzajú ľudia nad 70 rokov, ktorí sú krehkí, dezorientovaní, s ťažkosťou socializovať sa, a mnohí nemali vlastne ani nemali „vôľu odísť“, tak ich doviezli dobrovoľníci. Aj pre samotnú Milu bolo rozhodnutie zostať pomáhať ľuďom ťažké, pretože má päťročného syna, a boli vystrašení z výbuchov.

Ani teraz Dnipro nie je úplne bezpečné mesto: takmer každý deň sa ozývajú sirény, ruské rakety pravidelne zasahujú priemyselné podniky aj civilné budovy. Avšak charitný tím slúži naďalej potrebám núdznych, ktorých za 6 mesiacov bolo viac ako 60 000, spomína ďalej Mila:

„Na začiatku k nám každý deň prichádzalo toľko ľudí, že prišli o štvrtej ráno a stáli v rade, ktorý bol veľmi dlhý. A my sme nemohli pomôcť všetkým. Preto sme okamžite pozvali krízových špecialistov, aby nám pomohli vyriešiť problémy, ktoré vznikli v dlhých radoch, a znížiť napätie, aby sa každý necítil ako „vysídlenec“, ale jednoducho ako človek, ktorý prišiel požiadať o pomoc a dostal ju. To je pre nás veľmi dôležité: nielen dať niečo materiálne, ale aj pomôcť im znovu získať vieru a nádej.“

Svoje svedectvo o úteku z mesta priniesla i charitná dobrovoľníčka Oksana Akčebašová, koordinátorka projektu „Ľudská dôstojnosť“, ktorá pracovala v nárazníkových zónach od roku 2014:

„Pred 24. februárom pre mňa nebezpečné situácie neboli novinkou: keď sme chceli ísť do nárazníkových zón, museli sme mať na sebe nepriestrelné vesty a prilby, niekoľkokrát sa stalo, že strieľali zblízka.

Aj keď sme v noci z 22. na 23. februára počuli tanky prechádzať popod našu budovu, stále som nechcela veriť, že rozsah vojny bude taký veľký. Preto sme sa najprv rozhodli zostať.

V polovici marca nebol plyn, elektrina ani voda. Spali sme oblečení. Bol to môj najmladší syn, kto nás prinútil odísť: v jednom momente, keď počul výstrely, zbledol ako vosk a neprestal plakať. Vzali sme si pár vecí a odišli z domu. Cesty, ktoré viedli do mesta, boli zamínované, takže sme so synom a mojím otcom išli po bočnej cestičke pešo a manžel v aute musel ísť cez cintorín. Už si ani presne nepamätám, ako sa to všetko stalo, ale vďaka Bohu sme sa odtiaľ dostali. (...)

Dúfame, že všetko čoskoro skončí, že nastane mier a my sa vrátime domov a znovu obnovíme naše mestá.“



( TK KBS, RV mh; ml ) 20220819003   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Pápež František v Kazachstane

Pápež František v Kanade

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23