[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je nedeľa 25. 09. 2022   Meniny má Vladislav      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  september  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
2627282930  

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Kto sú kardináli? Od čias ranej Cirkvi spolupracovníci rímskeho biskupa
P:3, 08. 08. 2022 12:30, DOM



Foto: Jaroslav Fabian


Bratislava 8. augusta (TK KBS) Kto sú kardináli? Kde je pôvod tejto hodnosti? Aké postavenie v Cirkvi mali a majú? Prinášame text katolíckeho kňaza Daniela Diana.

_

História hodnosti kardinála sa takmer zhoduje so začiatkami rímskeho kresťanstva. Kardináli boli už vtedy najdôležitejšími spolupracovníkmi rímskeho biskupa. Túto históriu možno dobre sledovať už od 4. storočia.

Spočiatku boli kardináli poradcami a spolupracovníkmi pápeža v službe tzv. „tituli“ mesta Ríma, ako sa vtedy nazývala farnosť. Boli predstavenými „tituli cardinales“ najdôležitejších titulárnych chrámov alebo oporných bodov Cirkvi (cardo – oporný bod) vo Večnom meste.

Úloha a postavenie kardinálov sa formovali postupne. Pôvodne neboli výhradní voliči pápeža, rímskeho biskupa. Kto volil právoplatne rímskeho biskupa? Najdôležitejšie svedectvo máme od pápeža sv. Symmacha ( Sardínia – bol 51. pápež od 22. novembra 498 až do smrti † 19. júla 514, Rím). Do jeho zvolenia bol zvykom, že na voľbe nového pápeža participoval rímsky klérus v úzkej súčinnosti s ľudom mesta Ríma, ktorý voľbu schvaľoval. Pretože dochádzalo k nezrovnalostiam, ktoré Simmachus sám zažil, zvolal 1. marca 499 rímsku synodu, ktorá rozhodla, že pri voľbe pápeža víťazí, ten kto získa väčšinu hlasov. Nakoniec bol zástanca tézy, že pápež má menovať svojho nástupcu.

V stredoveku, so silnejúcou mocou svetských panovníkov, sa stalo zvykom, že voľba novej hlavy cirkvi musela byť potvrdená cisárom. Posledným takto „schváleným“ pápežom bol sv. Gregor III. (* ?, Sýria bol 90. pápež od 18. marca 731do † 28. novembra 741).

Lateránsky koncil v roku 769, ktorý zvolal pápež Štefan III. (* cca. 720, 94. pápež od 7. augusta 768 do † 24. januára 772), upravil pápežskú voľbu v tom zmysle, že odňal aktívne i pasívne volebné právo laikom a ustanovil, že za rímskeho biskupa môžu byť zvolení len riadne konsekrovaní klerici.

Nasledujúci pápeži si už nepýtali cisársky súhlas, iba informovali panovníkov o svojej voľbe.

Prvou významnou právnou normou upravujúcou pápežskú voľbu bola bula Mikuláša II. (* medzi 990 - 995, Mercury, Francúzsko. 155. pápež od 24. januára 1059 do † 27. júla 1061, Florencia.) In nomine Domini z 13. apríla 1059. Bula síce formálne nezrušila právo cisára schvaľovať voľbu, no učinila ju menej významnou. Zároveň v nej pápež vyhlásil simonickú (skorumpovanú) voľbu za neplatnú.

Od roku 1059 sú kardináli výluční voliči pápeža. Tu začína výsadné postavenie kardinálov ako voličov pápeža. Od 12. storočia sa menovali za kardinálov aj kňazi alebo biskupi, ktorí nepatrili priamo k rímskemu mestskému kléru.

Právo voliť pápeža však dostali len kardináli – biskupi. Voľba sa mala uskutočňovať v Ríme, no v prípade nevyhnutných okolností, kvôli zabezpečeniu jej pokojného priebehu, aj na inom mieste.

Od roku 1150 sa kardináli zhromažďujú v tzv. „sacrum collegium“, ktorému predsedá dekan, ktorý per se je od začiatku biskupom suburbikárnej diecézy Ostia. Je tu aj komorník, ktorý spravuje majetky.

Pápež Alexander III. (* asi 1105, Siena, Taliansko – 170. rímsky pápež od 7. septembra 1159 do † 30. augusta 1181, Civita Castellana), ktorý zvolal Tretí lateránsky koncil, ustanovil vo svojej konštitúcii Licet de vitanda discordia z 19. marca 1179, že na úspešné zvolenie pápeža je potrebná kvalifikovaná dvojtretinová väčšina voličov, pričom voľba už bola výlučne v kompetencii kardinálov, čo sú ustanovenia platné dodnes. Tento dokument však svojou nedokonalosťou umožnil dlhé obdobia sede vacante a časté intervencie svetských mocnárov do priebehu voľby. Uvedené nedokonalosti sa usiloval odstrániť blahoslavený Gregor X. ( * asi 1210, Piacenza, Taliansko – 184. pápež od 1. septembra 1271 do † 10. januára 1276, Arezzo), ktorý bulou Ubi periculum zo 7. júla 1274, potvrdil, že voľba je vyhradená iba kolégiu kardinálov, pričom pasívne volebné právo získal každý pokrstený katolík (dokonca aj laik). Rozhodol, že kardináli nesmú počas voľby udržiavať nijaké kontakty s okolitým svetom. Ak by sa nedohodli na mene pápeža po troch dňoch, mal im byť umenšený prídel stravy. Ak by ani po ôsmych dňoch nedospeli k dohode, ich denná dávka jedla sa mala zredukovať na chlieb, vodu a víno.

V priebehu nasledujúcich storočí došlo k viacerým viac alebo menej podstatným zmenám. Klement V. (* okolo 1264, Villandraut, Francúzsko – 195. pápež od 5. júna 1305 do † 20. apríla 1314, Roquemaure) v dokumente Ne Romani zo 6. decembra 1311 zdôraznil, že kardinálske kolégium počas interregna nenahrádza pápeža a hlavné exekutívne úlohy Cirkvi sú dočasne zverené camerlengovi a apoštolskému penitenciárovi. V priebehu času a najneskôr od 15. storočia bol kardinál dokonca viac ako biskup alebo arcibiskup, ba dokonca ako patriarcha (Bula „non mediocri“ pápeža Eugena IV. –* 1383, Benátky – 207. pápež od 3. marca 1431 do † 23. februára 1447, Rím). Dokonca aj kardináli-kňazi mali na synodách a konciloch hlasovacie právo.

Od 13. do 15. storočia nepresiahlo sväté kolégium kardinálov počet 30 členov. V konštitúcii In eligendis z 8. októbra 1562 Pius IV. (* 31. marec 1499, Miláno, Taliansko – 224. pápež od 25. decembra 1559 do † 9. decembra 1565, Rím) rozhodol, že voliť sa môže štyrmi spôsobmi: per acclamationem seu inspirationem (vyhlásením niektorého člena kardinálskeho zboru, že dostal nadprirodzené poznanie o tom, kto sa má stať pápežom), per compromissum (väčšina kardinálov poverila zvyšok, aby vykonala voľbu), per scrutinium (volia všetci až do dosiahnutia potrebnej väčšiny) a postúpením (hlasy sa postupujú tomu kandidátovi, ktorý získal najviac hlasov v predchádzajúcom kole).

Pius IV. taktiež potvrdil, že kardináli majú zakázané komunikovať počas voľby s kýmkoľvek nepovolaným. Pápež Sixtus V. (* 13. december 1521, Grottammare - 227.  pápež od 24. apríla 1585 do  † 27. augusta 1590, Rím) ustanovil počet kardinálov na 70: 6 kardináli-biskupi, 50 kardinálov-kňazov a 14 kardinálov-diakonov (konštitúcia Postquam verus z 3. decembra 1586).

Gregor XV.  (* 9. január 1554, Bologna. 234. pápež od 9. februára 1621do † 8. júla 1623, Rím), promulgoval dve normy venované konkláve: Aeterni Patris Filius (15. 11. 1621) obmedzujúcu tzv. Ius Exclusivae, teda právo veta niektorých európskych panovníkov počas voľby prostredníctvom nimi poverených kardinálov, a dokument Decet Romanum Pontificem (12. 3. 1622), kodifikujúci niektoré procedúry počas konkláve. Klement XII. (* 7. apríl 1652 – 246 pápež od 12. júla 1730 do † 6. februára 1740) v konštitúcii Apostolatus officium zo 4. októbra 1732 upravil spravovanie Cirkvi počas sede vacante kardinálmi a odsúdil (ale nezrušil) Ius Exclusivae. Vydal tiež dekrét (vo forme tzv. chirografu – ručne písaného latinského listu) Avendo noi (24. 12. 1732) týkajúci sa finančných výdavkov počas konkláve. Pius VI. (* 25. december 1717, Cesena, Taliansko – 250. pápež od 15. február 1775 do † 29. augusta 1799, Valence, Francúzsko) vydal dva špeciálne dokumenty týkajúce sa interregna a konkláve: Christi Ecclesiae regendae (30. 12. 1797) a Quum nos superiore anno (13. 11. 1798). V druhom z nich rozhodol, že pápežská voľba je platná aj vtedy, keď je voličské teleso veľmi malé. V 19. storočí došlo k dvom zásadnejším modifikáciám noriem venovaných konkláve. Prvou bola bula blahoslaveného Pia IX. (* 25. december 1717, Cesena, Taliansko – 250. pápež od 15. február 1775 do † 29. augusta 1799, Valence, Francúzsko) In hac sublimi z 23. augusta 1871, ktorou zakazuje svetské zásahy do priebehu pápežskej voľby, no neruší Ius Exclusivae.

Významná je konštitúcia Leva XIII.  (* 2. august 1810, Carpineto Romano – 256. pápež od 20. februára 1878 do  † 20. júla 1903, Rím) Predecessores nostri (24.5.1882) upravujúcou konanie konkláve za mimoriadnych okolností. Ako sa ukázalo neskôr nie dobré rozhodnutie bl. Pia IX., nezrušenie Ius Exclusivae lebo po smrti Leva XIII. právo veta bolo uplatnené zo strany krakovského kardinála Jána Puzynu . Puzyna v mene rakúsko-uhorskej vlády vylučoval Mariana kardinála Rampollu z možnosti byť zvolený a aj napriek formálnym protestom Rampollu i celého kardinálskeho kolégia. Rampola sa nakoniec vzdal kandidatúry. Zvolený bol kardinál Giuseppe Sarto, ktorý prijal meno Pius X. (* 2. jún 1835, Riese, Taliansko – 257. pápež od 4. augusta 1903 do † 20. augusta 1914, Apoštolský palác, Vatikán), ten následne zrušil právo tzv. právo exkluzívy, ktoré dávalo predtým katolíckym suverénom právo vylúčiť niekoho ako kandidáta na pápežský stolec. K definitívnemu zákazu Ius Exclusivae došlo prostredníctvom konštitúcie Commissum nobis sv. Pia X. z 20. januára 1904. Išlo teda o posledný prípad jeho uplatnenia v dejinách.

Rozsiahlou apoštolskou konštitúciou Vacante Apostolica Sede (25.12.1904) ten istý pontifik zrušil všetky predchádzajúce normy okrem svojej vlastnej konštitúcie Commissum nobis a Predecessores nostri svojho predchodcu. Potvrdil, že na úspešné zvolenie je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov všetkých kardinálov, s vylúčením vlastného hlasu kandidáta. Aby sa skrátil čas medzivládia, Pius X. nariadil konanie dvoch volebných kôl dopoludnia a dvoch popoludní. Právo voliť pápeža získali aj tí kardináli, ktorí ešte neboli kreovaní, ale ich menovanie bolo už verejne ohlásené. Zrušená bola voľba postúpením, vďaka čomu zostali v platnosti len tri spôsoby voľby. Pius XI. (* 31. máj 1857, Desio, Lombardsko-benátske kráľovstvo – bol 259. pápež  od 6. februára 1922 do † 10. február 1939, Apoštolský palác, Vatikán) vydal dve normy venované konkláve, ktoré doplnili konštitúciu Vacante Apostolica Sede. Boli nimi motu proprio Cum Proxime (1.3.1922) a apoštolská konštitúcia Quae divinitus (25.3.1935). Prvá norma predĺžila čas začiatku konkláve na 15 dní od smrti alebo rezignácie pápeža, pričom za mimoriadnych okolností mohol byť tento čas natiahnutý až na 18 dní. Každý z kardinálov dostal právo na dvoch asistentov či už z radov laikov alebo klerikov. Pius XI. ustanovil, aby kardináli denne slávili Eucharistiu a ten kardinál, ktorý by nebol schopný sa tohto slávenia zúčastniť, mal prijať Oltárnu sviatosť počas zvyčajnej omše. Dôvodom predĺženia času začatia konkláve bola osobná skúsenosť Pia XI. Konkláve vo februári 1922, z ktorého sám vzišiel, sa nemohli zúčastniť traja americkí kardináli: William Henry O'Connell z Bostonu, Denis Dougherty z Philadelphie a Louis-Nazaire Bégin z Québec City. Dôvod bol prostý: cesta loďou z USA trvala príliš dlho.

Prvý zo spomínaných kardinálov z tej istej príčiny nestihol ani konkláve v r. 1914, a preto podal Piovi XI. oficiálny protest proti krátkej dobe od začiatku interregna do začatia konkláve. Pápež sťažnosti vyhovel a v spomínanej norme Cum Proxime túto dobu predĺžil. Druhá z uvedených noriem, konštitúcia Quae divinitus, mierne upravovala 23. a 24. článok konštitúcie Vacante Apostolica Sede. Pius XII. (* 2. marec 1876 Rím – 260. pápež od 2. marca 1939 do † 9. október 1958, Castel Gandolfo) konštitúciou Vacantis Apostolicae Sedis z 25. decembra 1945 ustanovil, že na zvolenie pápeža je potrebná väčšina dvoch tretín plus jeden hlas. Zároveň zakázal, aby boli počas konkláve v Sixtínskej kaplnke prítomné akékoľvek zariadenia slúžiace na zvukový alebo obrazový záznam a reprodukciu jeho priebehu. Na tajnom konzistóriu 15. decembra 1958 ukončil pápež sv. Ján XXIII. (* 25. november 1881, Sotto il Monte, Taliansko – 261. rímsky pápež od 28. októbra 1958 do † 3. jún 1963, Vatikán). Zrušil obmedzenie stanoveného počtu kardinálov 70 a 15. apríla 1962 vydal motu proprio Cum gravissima, ktorým stanovil, že všetci kardináli budú mať hodnosť biskupa. Svätý Ján XXIII. modifikoval 5. septembra 1962 svojím motu proprio Summi Pontificis electio hranicu požadovanej kvalifikovanej väčšiny. Rozhodol, že na zvolenie pápeža je potrebná väčšina dvoch tretín plus jeden hlas len vtedy, ak počet kardinálov nie je deliteľný troma.

Pápež sv. Pavol VI. (* 26. september 1897 Concesio, Taliansko – 262. pápež  od 21. júna 1963 do † 6. august 1978, Castel Gandolfo) v motu proprio Ad Purpuratorum Patrum z 11. februára 1965 určil, aby do kolégia kardinálov patrili aj východní patriarchovia. Apoštolskou konštitúciou Regimini Ecclesiae universae (15.8.1967) významne reorganizoval usporiadanie Rímskej kúrie, a ktorá v čl. 61, § 3 a čl. 118 upravuje aj niektoré detaily voľby Najvyššieho veľkňaza. V motu proprio Ingravescentem aetatem z 21. novembra 1970 stanovil, aby kardináli, ktorí presiahli 80. rok života, už neboli členmi dikastérií Rímskej cirkvi ani trvalých inštitúcií Svätej stolice a aby sa už nezúčastňovali voľby pápeža. V tajnom konzistóriu 5. novembra 1973 pápež Pavol VI. určil počet kardinálov - voličov pápeža na 120. Tretím a najdôležitejším dokumentom bola apoštolská konštitúcia Romano Pontifici eligendo z 1. októbra 1975, ktorá podrobne upravila pohrebné obrady za zosnulého pápeža, stav sede vacante i samotnú voľbu v konkláve, pričom potvrdila tri zaužívané spôsoby.

Pápež sv. Ján Pavol II. ( * 18. máj 1920, Wadowice pri Krakove – 264.  pápež od 16. októbra 1978 do  † 2. apríl 2005, Vatikán), to znovu potvrdil v apoštolskej konštitúcii Universi Dominici gregis z 22. februára 1996. a spomedzi volebných metód ponechal iba metódu per scrutinium, teda osobné hlasovanie každého kardinála – voliča s využitím hlasovacích lístkov. 11. júna 2007 túto konštitúciu modifikoval po prvýkrát v motu proprio De aliquibus mutationibus in normis de electione Romani Pontificis Benedikt XVI. (* 16. apríl 1927, Marktl am Inn, Bavorsko, Nemecko) Pápežský úrad zastával od 19. apríla 2005 do 28. februára 2013. Bol 265. pápežom Katolíckej cirkvi, prvým nemeckým pápežom od roku 1523 (po Hadriánovi VI.) a prvým pápežom od roku 1294 (po Celestínovi V.), ktorý dobrovoľne abdikoval) nariadil, že po viacerých neúspešných hlasovaniach sa môže pristúpiť ku opatreniu, kde sa nový pápež bude vyberať už len z tých dvoch kardinálov, ktorí pri poslednom hlasovaní získali najviac hlasov. Títo však už nedisponujú aktívnym hlasom. Zároveň zdôraznil, že na platnosť voľby treba vždy 2/3 hlasov voličov, na rozdiel od nariadenia Jána Pavla II., ktorý po uvedených neúspešných kolách povoľoval absolútnu väčšinu. Druhou modifikáciou, ktorú vykonal emeritný pontifik, je motu proprio Normas nonnullas, ktoré podpísal v deň výročia promulgácie apoštolskej konštitúcie Jána Pavla II. Universi Dominici gregis (UDG) - 22. februára na sviatok Katedry sv. Petra, apoštola. Obsahuje viacero menších úprav spomínanej konštitúcie, ale aj pár zásadnejších zmien. Medzi ne patrí možnosť začať konkláve skôr než po 15 dňoch ako to predpisuje UDG, hoci už v čl. 37 tejto konštitúcie Ján Pavol II. uvádza: „...avšak ponechávam na kardinálske kolégium, aby posunulo začiatok voľby o niekoľko dní, ak jestvujú závažné dôvody“. Benedikt XVI. k tomu dodáva, že najneskôr 20 dní od uprázdnenia stolca musia kardináli - voliči začať voľbu. Pápež ďalej zdôrazňuje potrebu zachovávania najvyššej miery tajnosti a ustanovuje, aby nik bezdôvodne nepristupoval ku kardinálom - voličom presúvajúcim sa medzi Domom sv. Marty, kde sú ubytovaní, a miestom voľby. Všetky ostatné osoby, ktorých prítomnosť je nevyhnutná pre plynulý priebeh konkláve (napr. sekretári a technickí pracovníci) sú povinné zložiť predpísanú prísahu na evanjeliá a zaviazať sa k mlčanlivosti ohľadom čohokoľvek, čo sa týka voľby. Toto tajomstvo z nich môže sňať len novozvolený pápež alebo jeho nástupcovia. V opačnom prípade hrozí týmto osobám trest exkomunikácie latae sententiae, teda vylúčenie z Cirkvi vykonaním samotného skutku prezradenia tajomstva. Z uvedených dokumentov vidieť ako sa v dejinách vyvíjalo postavenie a úloha kardinálov. Pripomenúť treba, že udelenie kardinálskej hodnosti je samostatným a dobrovoľným rozhodnutím pápeža.

Poslední pápeži od pontifikátu Jána Pavla II. udeľujú kardinálsku hodnosť aj ako ocenenie zásluh významným biskupom, kňazom alebo teológom. Pritom nebiskupi vymenovaní za kardinálov nemusia prijať biskupské svätenie – napr. Prof. Tomáš Josef kardinál Špidlík (* 17. december 1919, Boskovice –† 16. apríl 2010, Rím)  český katolícky teológ, kňaz, jezuita  Bol považovaný za odborníka na kresťanský Východ a jeho spiritualitu. Je zvykom, že pri menovaní nových kardinálov si meno (niekedy aj mená) pápež ponechá pre seba a nezverejní ho. Takémuto kardinálovi hovoria, že je tajný alebo utajený; lat. In pectore. Ten, koho meno nebolo zverejnené a pápež si ho ponechal v srdci, nemá zatiaľ žiadne práva a povinnosti kardinálov. Keď sa však jeho meno zverejní, väčšinou pri ďalšom menovaní nových kardinálov, nadobúda všetky práva a povinnosti kardinála. Jeho menovanie sa datuje od toho dňa ako si pápež jeho meno ponechal v tajnosti.

Z pontifikátu sv. Pavla VI. takto boli kardinálmi in pectore litoměřický biskup Štepán Trochta a po ňom apoštolský administrátor pražský, neskôr arcibiskup a primas český František Tomášek.

Kolégium kardinálov sa člení na tri rády: biskupský, kňazský, diakonský. Kardinál biskup; sem patrí 6 kardinálov. Týmto kardinálom pápež udelil titul niektorej z prímestských cirkví. Kardinál kňaz; najpočetnejšia skupina kardinálov. Títo dostávajú za svoj titul niektorý z chrámov, ktoré sa nachádzajú v Ríme. Títo kardináli zastávajú svoje posty vo svojich diecézach, či arcidiecézach. Kardinál diakon; sem patria novovymenovaní kardináli, ktorí budú zastávať niektorú z funkcií v Rímskej kúrii.

Po desiatich rokoch im môže pápež udeliť titul kardinála kňaza. Kardinál, prechádzajúci na základe opcie z diakonského rádu do kňazského rádu, dostáva miesto pred všetkými tými kardinálmi kňazmi, ktorí boli po ňom prijatí za kardinálov.

Z kardinálov, ktorým bola udelená niektorá z prímestských cirkví (kardináli biskupi) a jedine tí volia spomedzi seba dekana a vicedekana posvätného kolégia kardinálov. Dekan je na čele kardinálskeho zboru, ale ani on a ani vicedekan nemajú žiadnu riadiacu moc nad ostatnými kardinálmi. Kardinál dekan je prvý medzi rovnými (Primus inter pares). Prednáša príhovor v mene celého kardinálskeho zboru pred rímskym veľkňazom; napríklad pri príležitosti nejakého výročia, ktorého sa pápež dožíva. Voľbu dekana a vicedekana odobruje samotný pápež. Terajším dekanom kardinálskeho zboru je Jeho Eminencia, Giovanni Battista kardinál Re.

Úloha kardinálov je aj dnes veľmi významná, pápež ich často menuje svojim legátom, takým bol napr. u nás v roku 2005 na Treťom celoslovenskom eucharistickom kongrese Jozef kardinál Tomko, ktorého si Pán povolal do večnosti 8. augusta 2022.

Spracoval: Daniel Dian



( TK KBS, dd; ml ) 20220808025   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Pápež František v Kazachstane

Pápež František v Kanade

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23