Vatikán 3. augusta (RV) Všetci sme schopní slov, ale je potrebné ich aj uskutočniť, vykonať inkulturáciu. Pápež ukázal, ako sa to robí. - Takto hodnotí apoštolskú cestu pápeža Františka do Kanady páter Federico Lombardi SJ. Člen autorského tímu časopisu La Civiltà Cattolica a bývalý riaditeľ Tlačovej kancelárie Svätej stolice v rozhovore pre Vatican News hovorí o súdržnosti a jednotiacej niti kajúcej púte. Pápežov prejav adresovaný Inuitom označuje za majstrovské dielo inkulturácie.

K hlavným etapám 37. apoštolskej cesty, k jej usporiadaniu, štýlu, obsahu i nádejam sa vyjadril páter Federico Lombardi SJ v rozhovore s Antonellou Palermovou z Vatican News v nedeľu 31. júla, deň po návrate pápeža do Ríma.

- Aké celkové zhodnotenie by ste mohli vyjadriť na konci tejto kajúcej púte pápeža Františka?

Zdá sa mi, že cesta skutočne dosiahla svoje ciele, že bola pripravená veľmi súdržne a jednotne. Nebola rozptýlená, mala veľmi presnú vodiacu niť, dobre pripravenú. Pápež urobil všetko, čo mal urobiť, ak sa to tak dá povedať, keď sa vydal na miesta tejto obrovskej krajiny s vôľou spolupracovať s pôvodnými národmi a s celou kanadskou spoločnosťou, aby prispel k tomuto zmiereniu a vybudoval istý súlad, aby sa mohlo hľadieť do budúcnosti aj na základe nových vzťahov, plne rešpektujúcich dôstojnosť a hodnoty každej zo zložiek, ktoré sa stali súčasťou formovania tejto krajiny.

Pápež dokázal zapojiť aj celé spoločenstvo kanadskej cirkvi. Zdá sa mi, že naozaj prešiel ozajstnú cestu: cestu kajúceho uznania chýb, ktoré je vždy východiskom pre každé skutočné stretnutie s druhými a s Bohom. A dokázal priviesť túto cestu k nádeji: nezostal uzavretý v uznaní hriechu, ale urobil svoj krok k zaangažovaniu sa, prežívanému nielen voluntaristicky, ale aj kresťansky, s veľkou dôverou v silu Pánovho zmŕtvychvstania a ohlasovania evanjelia.

Pápež dokázal svoje prejavy pretkať spomienkou na evanjelizáciu Kanady: pomyslime na postavu sv. Františka de Laval, ktorého sám pred pár rokmi kanonizoval, a na celú kresťanskú tradíciu, ktorú priniesli veľkí misionári prvej epochy a ktorá sa skonkretizovala v postave sv. Anny. Dotkol sa tak srdca tradičnej nábožnosti, ľudovej, ale pevne zakotvenej v Cirkvi. Skrátka, kajúca cesta, ktorá sa týka zneužívania či nedostatku úcty k pôvodným obyvateľom a veľmi bolestnej záležitosti rezidenčných škôl, bola pretkaná niťou nádeje, ktorú priniesla práve viera v Krista, skutočné ohlasovanie evanjelia.

A dosiahlo to až k súčasnosti kanadskej spoločnosti. Boli tu veľmi explicitné odkazy na tému sekularizácie kanadskej spoločnosti, ktorá viedla aj k oslabeniu schopnosti pozitívne a s dôverou čeliť spomenutému fenoménu. Stalo sa tak pripomenutím angažovanosti významných kanadských autorov z posledného obdobia: Taylora, jedného z najväčších znalcov sekularizácie a veľkého katolíka, a Lonergana, jedného z najväčších teológov minulého storočia, ktorý sa hlboko zamýšľal nad vzťahom medzi ohlasovaním viery a dnešnou kultúrou. Znamená to teda, že Kanada má v dejinách evanjelizácie staršie i moderné odkazy, ktoré môžu byť zdrojom odpovedí na dnešné problémy alebo výzvy.

- Pápež František povedal, že Cirkev nie je ideou, ktorú treba vštepiť, ale pohostinným domovom zmierenia. A varoval, že postoj, ktorý živil diskriminácie, „len ťažko vymiera, dokonca aj z náboženského hľadiska“...

Určite. S veľkou pokorou a konkrétnosťou si musíme uvedomiť, že ide o príhovory, princípy, postoje, ktoré treba neustále oživovať, pretože sú neustále spochybňované, zabúdané. Nikdy si nesmieme namýšľať, že sme raz a navždy zmenili srdce človeka a priviedli ho na úroveň prekonávajúcu každý hriech a každú chybu. Kráčanie pápeža, rovnako ako kráčanie Cirkvi a nás všetkých, ktorí sa snažíme nasledovať tento Pánov príklad, sa musí vždy znova a znova obnovovať, treba si pravdivo priznať urobené chyby a usilovať sa zahojiť rany, ktoré naďalej dávajú o sebe vedieť.

V tejto súvislosti bola veľmi silnou téma príhovoru pri jazere sv. Anny o vodách, ktoré liečia. Aj v našich dejinách sa stretávame so zlom, ktoré sa neustále objavuje a pred ktorým musíme byť varovaní, aby sme vytrvalo prekonávali jeho dôsledky a prejavy. Myslím, že pápež nám odovzdal posolstvo odvahy, dôvery a nádeje, ale tiež, že sa nemáme nazdávať, že sme problémy definitívne vyriešili. Kedy sa nám definitívne podarí vybudovať mier vo svete? Vždy je tu pokušenie rozdelenia, nenávisti, vojny a sebectva, a musíme tomu neustále čeliť. Téma úcty k druhým, nepovažovať sa za nadradených, nás teda musí vždy sprevádzať.

Je to niečo, čo kanadská spoločnosť v týchto rokoch veľmi prežíva. Kauza rezidenčných škôl je bodom, ktorý sa dotýka prehodnotenia svedomia ohľadom úcty k odlišnej kultúre a ohľadom formy výchovy, ktorá by nemala byť negáciou, ale skôr otvorenosťou a docenením.

- Ako by sme teda vo svetle toho, čo pápež povedal a urobil počas týchto dní v Kanade, a povedala by som, že aj vo svetle apoštolskej konštitúcie Praedicate evangelium, mali nanovo zamerať koncept inkulturácie viery?

Táto téma sprevádza Cirkev od Druhého vatikánskeho koncilu veľmi kontinuálne a týka sa všetkých kultúr sveta: platí pre Latinskú Ameriku, Áziu, Afriku. Samozrejme, na ceste do Kanady sme to zažili v súvislosti s autochtónnymi kultúrami a ich hodnotami. Posledný príhovor k Inuitom bol podľa môjho názoru skutočným majstrovským dielom inkulturačného úsilia, pretože pápež sa výslovne odvolal na hlavný nedávny dokument o hodnotách inuitskej kultúry, ktoré treba zachovať vo vzťahu k spoločnosti a meniacemu sa svetu. A odvolával sa na hodnoty evanjelia. Urobil vlastne pretkanie medzi ohlasovaním evanjelia a tradičnými hodnotami, ktoré súčasný svet spochybňoval. Urobil to špecificky pre inuitskú kultúru.

Považujem to za niečo impozantné. Všetci sme schopní hovoriť o inkulturácii všeobecne, opakujeme to každý deň, ale potom ju treba konať, a konať ju znamená naozaj vážne sa zaoberať tým, čo v každodennom živote daná kultúra znamená, ako sa prejavuje. A ako môže ohlasovanie evanjelia ešte viac valorizovať to, čo v tejto kultúre je, očisťujúc to eventuálne od prvkov, ktoré môžu a musia byť prekonané, priviesť ju k ďalšiemu dozrievaniu a aj k vzájomnému podeleniu sa vo vzťahu s inými kultúrami.

V spoločnosti, akou je napríklad Kanada, ktorá je veľmi bohatá na národy, ktoré prichádzajú s imigráciou, a ktoré sa zlievajú do neuveriteľnej pestrosti, ísť až do dôsledkov a snažiť sa uchopiť nejakú hodnotu, dať ju do vzťahu s evanjeliom a podeliť sa o ňu tak, aby sa ukázal jej význam v súčasnom kontexte – napríklad z hľadiska environmentálnej výchovy alebo zachovania vzťahových hodnôt v rodine alebo medzi generáciami – tak to je veľká práca, ktorú treba vykonať.

Povedal by som, že pápež nám tu dal konkrétny príklad. Potom to treba denne prehlbovať aj zo strany kanadskej cirkvi a všetkých ľudí, ktorí žijú v kanadskej spoločnosti, ku ktorým sa pápež priblížil svojou účasťou, blízkosťou a srdečnosťou, ktorá na všetkých zapôsobila a ktorá je skutočne jeho veľkým darom.