Ružomberok 2. augusta (TK KBS) Inna Chernyšenko, ktorá prišla na Slovensko 9. marca plánuje odísť naspäť na Ukrajinu. Prišla z Buče, miesta označovaného ako masaker, či nová Srebrenica. Neľahké chvíle zažilo aj drobné žieňa, ktoré v náručí drží päťročnú dcéru. Býva neďaleko Ružomberka, v Ivachnovej spolu so sestrou, ktorá tiež prišla s maloletým dieťaťom. Neskôr sa podarilo z Buče odísť aj ich mame. Voľba miesta úteku bola jasná, sestrin manžel pracoval na Slovensku, preto podľa jej slov, vedeli kam idú. Napriek všetkému si želá, aby jej dcéra začala navštevovať škôlku, tanečný a dramatický krúžok už doma, na Ukrajine. Tie už teraz fungujú.
Strach vyjsť na ulicu
„V Buči sa nenachádzali ukrajinskí vojaci, iba ruskí. A tí ľudí strieľali. Úplne všade. Na uliciach, vo dvore,“ opisuje udalosti, ktoré sa jej vryli do pamäti. „Kedykoľvek, keď ľudia varili vonku jedlo, mohol prísť tank a zabiť ich,“ pridáva s tým, že aj preto sa báli vôbec na ulicu vychádzať. Odišli najprv ku krstným rodičom do mesta Irpiň, no zanedlho odišli i odtiaľ. Keďže Buču okupovali, nedostávala sa tam humanitárna pomoc. Rovnaká situácia bola i v meste Irpiň, do ktorého utiekli.
„Naši kamaráti z mesta Makariv nám navrhli, že je tam ticho a dá sa tam jazdiť, deti sa budú môcť hrať na ihrisku. Bolo však ťažké odísť, pretože do áut nasledujúce dni strieľali. Počas cesty mnohým autám došiel benzín a nebolo kde natankovať. Ľudia ich jednoducho nechali tak a išli pešo,“ opisuje zážitky po ceste.
Tank vedľa domu
Prvý deň v meste Makariv bol pokojný, no situácia sa zhoršila aj tam. „Stalo sa nám, že keď sme sa pozerali von oknom, videli sme tank. No netušili sme, či je ruský, alebo ukrajinský a začali sme panikáriť,“ priznáva, a musí urobiť pauzu, pretože hlas sa jej rozochveje.
„Našťastie, bol to ukrajinský, no vojaci nám povedali, že ak sa tank nachádza vedľa domu, môže prísť z druhej strany odpoveď,“ povzdychne si Inna s vysvetlením, že vojaci majú za úlohu svojich nepriateľov zabiť. V dome nakoniec nebola ani voda, ani svetlo. Zostali tam ešte tri dni. Na otázku, či sa nebojí vrátiť späť, odpovedá len strohým: „Bojím.“ Na chvíľu zmĺkne a dodá: „Náš dom ale stojí.“
To zistili, keď zavolali susedom. Ako tvrdí, po Ukrajine sa ani teraz nedá spoľahlivo telefonovať, a to ani cez internet, aj keď situácia už je o niečo lepšia. Susedia museli vyjsť na najvyššie poschodie, aby mohli telefonovať.
Keď počuli ukrajinčinu, pomáhali všetci
Bývalá kvetinárka tuší, že po návrate o jej profesiu nebude záujem, plánuje sa vzdelávať v oblasti grafického dizajnu, keďže jej veľkým hobby je maľovanie. Manžel je profesionálny vojak a už 10 rokov slúži v armáde. „Po príchode na Slovensko nám pomáhali všetci Slováci. Keď počuli ukrajinský jazyk, dávali deťom cukríky, hračky, bola to pre nás veľká podpora. Keďže vojna sa začala v zime, mali sme len zimné oblečenie. So všetkým, čo teraz máme, ja, sestra, naše deti, nám pomohla Slovenská katlícka charita charita,“ priznáva Inna. „Dokonca majiteľka domu, v ktorom teraz bývame, nám veľmi pomohla. Zaviezla nás na cudzineckú políciu v Ružomberku, kde sme vybavili všetky doklady,“ hovorí Inna.
Úskalia naoko pokojného života
No aj samotný život na Slovensku, hoci pre skúšanú ukrajinčanku naoko pokojný, má svoje pre a proti. Na jednej strane sa venuje svojmu koníčku, ktorým je maľovanie, či behanie, no priznáva i jazykovú bariéru. „Od začiatku bolo pre nás ťažké naučiť sa slovenčinu, preto sme deti nedávali do škôlky a do školy. Sme preto veľmi radi, že charita má priestor, kde sa môžu stretávať ukrajinské deti a môžu sa spolu hrať. Skúšali sme sa naučiť slovenčinu cez kurzy online, kde by učiteľom bol Ukrajinec. No do škôlky a školy idú už za mesiac a pol,“ strachuje sa Inna a s neskrývanou ľútosťou v hlase dodáva, že ona sa nikdy neplánovala presťahovať do zahraničia, chcela s rodinou zostať doma, na Ukrajine. Túži sa preto vrátiť späť, no už teraz vie, že to možno nebude navždy a bude musieť znova utekať.
