Kanada 26. júla (RV) Čítanie gest a slov pápeža Františka v prvý deň jeho cesty do Kanady a jeho stretnutí s domorodcami.
Andrea Tornielli
Bol to prvý bod cesty: už v prvých slovách, ktoré pápež František vyslovil na kanadskej pôde, je obsiahnuté jadro jeho posolstva a dôvody, ktoré ho sem priviedli, napriek jeho stále zjavným problémom s chôdzou. Po tichej modlitbe na cintoríne domorodého obyvateľstva Maskwacisu v kostole Sedembolestnej Panny Márie sa pápež prihovoril v areáli Bear Park Pow-Wow pred delegáciou indiánskych náčelníkov pochádzajúcich z celej krajiny.
„Som tu,“ – uviedol – „pretože prvým krokom tejto kajúcej púte medzi vás je obnoviť svoju prosbu o odpustenie a povedať vám zo srdca, že som hlboko zarmútený: prosím o odpustenie za to, ako mnohí kresťania, žiaľ, podporovali kolonizátorskú mentalitu mocností, ktoré utláčali pôvodné obyvateľstvo. Napĺňa ma to bolesťou. Prosím o odpustenie za to, ako mnohí členovia Cirkvi a rehoľných komunít spolupracovali, aj formou ľahostajnosti, na projektoch kultúrneho ničenia a násilnej asimilácie zo strany vtedajších vlád, čoho vrcholom bol systém rezidenčných škôl.“
Boli to školy, ktoré chcela a financovala vláda, ale mnohé z nich prevádzkovali kresťanské cirkvi. Tisíce detí, ktoré boli odtrhnuté od svojich rodín, v nich trpeli „fyzickým a verbálnym, psychickým a duchovným zneužívaním“. Mnohí tam našli smrť na následky nedostatočnej hygieny a chorôb.
Je tu jednoznačný súd vyjadrený v slovách Rímskeho biskupa pri návšteve pôvodných národov, ktoré naň veľmi čakali: „Kresťanská viera nám hovorí, že to bola katastrofálna chyba, nezlučiteľná s evanjeliom Ježiša Krista“. Dokonca aj v čase kolonializmu v plnom zmysle, ako i neskôr, keď koloniálne myslenie naďalej ovplyvňovalo politiku a postoje, ktorých príkladom boli rezidenčné školy, bolo možné pochopiť, čo je evanjeliovou cestou. Už vtedy, napriek historickej a kultúrnej podmienenosti, bolo možné rozpoznať a pochopiť, že tradície pôvodných obyvateľov treba prijať, nie ich likvidovať; že vieru treba predkladať uprostred rôznych pôvodných kultúr a nie ju vtláčať ničiac tieto kultúry.
Prejavy násilia, za ktoré boli kresťania zodpovední počas stáročí, už boli odsúdené svedectvom Ježiša, ktorý učil milovať, nie nenávidieť, a zostal bezbranný na kríži ako nevinná obeť, zdieľajúc bolesť všetkých obetí dejín. Dokonca aj v čase, keď dochádzalo k ničeniu kultúr a asimilácii, tak bol možný iný postoj: stačí si spomenúť na starobylé príklady evanjelizácie rešpektujúcej pôvodné kultúry, dôkazom čoho sú tzv. "redukcie" v Paraguaji alebo postoj pátra Mattea Ricciho v Číne. Preto je správne prosiť o odpustenie a robiť to - ako nám ukazuje pápež - s postojom pokory a načúvania, s vedomím, že existujú rany, na ktorých zacelenie nepostačujú ani stáročia, ako to ukazujú slová pôvodných obyvateľov Kanady.
Samozrejme, bolo by chybou nevidieť aj dobro, ktoré v tichosti vykonali toľkí misionári a misionárky v týchto krajinách v priebehu storočí. Jedinou pravou kresťanskou odpoveďou na to, čo sa stalo, však nie je rozlišovanie alebo historická analýza. Tvárou v tvár tým, ktorí potvrdzujú, že si ešte stále nesú na svojom tele bolesť z toho, čo sa udialo, tým, ktorí stratili svojich blízkych a ani nevedia, kde sú pochovaní, možno len zostať v mlčaní, modliť sa, počúvať, objať a prosiť o odpustenie. Ako nás tomu učí vekom pokročilý pápež na vozíčku.
