[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je štvrtok 06. 10. 2022   Meniny má Natália      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  október  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
31      

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Slová pápeža v indiánskej farnosti v Edmontone: Ježiš nás zmieruje na kríži
P:3, 26. 07. 2022 12:16, ZAH



Svätý Otec v Kostole Božského Srdca v Edmontone

Foto: SpC-Vatican


Kanada 26. júla (RV) V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka indiánskym obyvateľom a členom farského spoločenstva v Kostole Božského Srdca v Edmontone, v pondelok 25. júla 2022 vo večerných hodinách.

Drahí bratia a sestry, dobrý večer!

Som šťastný, že som medzi vami, a že vidím tváre niektorých domorodých zástupcov, ktorí ma pred niekoľkými mesiacmi prišli navštíviť do Ríma. Táto návšteva pre mňa znamenala veľa: teraz som u vás doma, ako priateľ a pútnik, som vo vašej krajine, v chráme, kam prichádzate, aby ste chválili Boha ako bratia a sestry. V Ríme, potom, čo som vás vypočul, som vám povedal, že «účinný ozdravný proces si vyžaduje konkrétne kroky» (Príhovor k delegáciám pôvodných národov Kanady, 1. apríla 2022). Mám radosť, že v tejto farnosti, v ktorej sa stretávajú ľudia z rôznych komunít „First Nations“, Métisov a Inuitov, spolu s neindiánskymi obyvateľmi miestnych štvrtí a viacerými bratmi a sestrami prisťahovalcami, sa spomenutý proces už začal.

Toto je domov pre všetkých, otvorený a inkluzívny, presne taký, aká má byť aj Cirkev, rodina Božích detí, v ktorej sú pohostinnosť a prijatie, hodnoty typické pre domorodú kultúru, základom: každý sa tu musí cítiť vítaný bez ohľadu na minulosť a individuálne životné okolnosti. A tiež by som vám chcel poďakovať za vašu konkrétnu blízkosť k mnohým chudobným, na čom mi veľmi záleží – aj ich je veľa v tejto bohatej krajine – prostredníctvom dobročinnosti: je to to, čo chce Ježiš, ktorý nám povedal a stále opakuje v evanjeliu: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40). Sám Ježiš je tam.

A zároveň nesmieme zabúdať, že aj v Cirkvi je dobrá pšenica zmiešaná s kúkoľom. Tiež v Cirkvi. A práve kvôli tomuto kúkoľu som chcel podniknúť túto kajúcu púť a dnes ráno ju začať tým, že pripomeniem zlo, ktoré utrpeli pôvodní obyvatelia od toľkých kresťanov, a s bolesťou ich poprosím o odpustenie. Zraňuje ma, keď si pomyslím, že katolíci prispeli k politike asimilácie a zrovnávania, ktorá vtláčala pocit menejcennosti oberaním komunity a ľudí o ich kultúrnu a duchovnú identitu, pretínaním ich korene a živením postojov predsudkov a diskriminácie, a že sa to konalo aj v mene výchovy, o ktorej sa predpokladalo, že je kresťanská. Vzdelávanie musí vždy vychádzať z úcty a podpory talentov, ktoré už v ľuďoch sú. Nie je a nikdy nemôže byť niečím vopred pripraveným, čo by sa malo vnucovať, pretože výchova je dobrodružstvom spoločného skúmania a objavovania tajomstva života. Vďaka Bohu, že vo farnostiach ako je táto sa prostredníctvom stretnutia deň za dňom budujú základy uzdravenia a zmierenia.

Uzdravenie, zmierenie. Chcem povedať niečo, čo tu nemám napísané, chcem sa osobitne poďakovať za tú prácu, ktorú vykonali páni biskupi na to, aby som sem mohol prísť, na to, že ste vy mohli ísť tam [do Ríma]. Jednotná biskupská konferencia robí veľké činy, prináša veľa ovocia, vyslovujem jej veľkú vďaku.

Zmierenie: toto je slovo, o ktorom by som sa chcel dnes večer podeliť s niekoľkými úvahami. Čo nám naznačuje Ježiš, keď hovorí o zmierení alebo keď nás podnecuje k zmiereniu? Čo znamená zmierenie pre nás dnes? Drahí priatelia, zmierenie, ktoré uskutočnil Kristus, nebolo nejakou vonkajšou mierovou dohodou, akýmsi druhom kompromisu, ktorý by uspokojil obe strany. Nebol to ani mier spadnutý z neba, ktorý by prišiel pridelený zhora alebo cez pohltenie toho druhého. Apoštol Pavol vysvetľuje, že Ježiš zmieruje tým, že spája, robí z dvoch vzdialených skutočností jedinú skutočnosť, jednotu, jeden ľud. A ako to robí? Skrze kríž (porov. Ef 2,14). Je to Ježiš, kto nás medzi sebou zmieruje na kríži - to Ježiš nás navzájom zmieruje na kríži -, na tom strome života, ako ho radi nazývali prví kresťania. Kríž - strom života.

Vy, drahí domorodí bratia a sestry, nás máte čo naučiť o životne dôležitom význame stromu, ktorý je spojený so zemou svojimi koreňmi, dáva kyslík svojimi listami a živí nás svojimi plodmi. A je krásne vidieť symboliku stromu znázornenú vo výzore tohto kostola, kde kmeň spája so zemou oltár, na ktorom nás Ježiš zmieruje v Eucharistii, akte «kozmickej lásky», ktorý «spája nebo a zem, objíma celé stvorenie» (porov. Enc. Laudato si', 236). Táto liturgická symbolika pripomína tie nádherné slová, ktoré v tejto krajine vyslovil sv. Ján Pavol II. Vyjadril sa takto: «Kristus oživuje samotný stred každej kultúry, takže nielen kresťanstvo sa dotýka všetkých indiánskych národov, ale Kristus v údoch svojho tela je sám Indiánom» (Liturgia slova s Indiánmi Kanady, 15. septembra 1984).

A je to On, kto na kríži zmieruje, dáva dokopy to, čo sa zdalo nemysliteľné a neodpustiteľné, objíma všetkých a všetko. Všetci a všetko: domorodé národy pripisujú silný kozmický význam svetovým stranám, ktoré chápu nielen v geografickom význame, ale aj ako dimenzie, ktoré zahŕňajú celú realitu a naznačujú cestu k jej uzdraveniu, predstavujúcu tzv. „liečebné koleso“. Tento chrám preberá takúto symboliku svetových strán a dáva jej kristologický význam. Ježiš ramenami svojho kríža objíma všetky svetové strany a spája tie najvzdialenejšie národy, Ježiš všetko uzdravuje a napĺňa pokojom (porov. Ef 2,14). Tam naplnil Boží plán: „zmieriť všetko“ (porov. Kol 1,20).

Bratia a sestry, čo to znamená pre tých, ktorí v sebe nosia tak bolestivé rany? Viem si predstaviť, aké ťažké je pre toho, kto strašným spôsobom trpel vinou mužov a žien, ktorí mali svedčiť o kresťanskom živote, aby videl akúkoľvek perspektívu zmierenia. Nič nemôže vymazať narušenú dôstojnosť, utrpenú bolesť, zradenú dôveru. Ani hanba nás veriacich by nemala byť nikdy vymazaná. Je však potrebné začať odznova a Ježiš nám nenavrhuje slová a dobré úmysly, ale navrhuje nám kríž, tú škandalóznu lásku, ktorá si nechá prebodnúť nohy a zápästia klincami a hlavu dobodať tŕním. Hľa, toto je smer, ktorým sa treba uberať: spoločne sa pozerať na Krista, lásku zradenú a ukrižovanú za nás; pozerať sa na Ježiša, ukrižovaného v toľkých žiakoch rezidenčných škôl.

Ak sa chceme zmieriť medzi sebou navzájom i v našom vnútri, zmieriť sa s minulosťou, s utrpenými krivdami a so zranenými spomienkami, s traumatickými udalosťami, ktoré nemôže zahojiť žiadna ľudská útecha, ak sa chceme skutočne zmieriť, musíme svoj pohľad upriamiť na ukrižovaného Ježiša, pokoj musíme čerpať z jeho oltára. Lebo práve na dreve kríža sa bolesť premieňa na lásku, smrť na život, sklamanie na nádej, opustenosť na spoločenstvo, vzdialenosť na jednotu. Zmierenie nie je ani tak naším dielom, je to dar, dar, ktorý pochádza od Ukrižovaného, je to pokoj, ktorý pochádza z Ježišovho Srdca, je to milosť, o ktorú treba prosiť. Zmierenie je milosť, ktorú si treba vyprosovať.

Je tu ešte jeden aspekt zmierenia, o ktorom by som vám chcel povedať. Apoštol Pavol vysvetľuje, že Ježiš nás skrze kríž zmieril v jednom tele (porov. Ef 2,14). O ktorom tele hovorí? Hovorí o Cirkvi: Cirkev je toto živé telo zmierenia. Ak však pomyslíme na nezmazateľnú bolesť, ktorú na týchto miestach mnohí zakúsili v cirkevných inštitúciách, môžeme pocítiť len hnev a hanbu. Stalo sa to vtedy, keď sa veriaci nechali zosvetštiť a namiesto podpory zmierenia zavádzali vlastný kultúrny model. Tento postoj, bratia a sestry, len ťažko vymiera, dokonca aj z náboženského hľadiska. Vskutku sa zdá sa, že je pohodlnejšie ľuďom Boha vtlačiť, než im umožniť, aby sa k Bohu priblížili. Je to protirečenie. Ale to nikdy nefunguje, pretože Pán takto nekoná: nenúti, nedusí a neutláča, ale vždy miluje, oslobodzuje a necháva slobodnými. Svojím Duchom nepodporuje tých, ktorí si podmaňujú druhých, ani tých, ktorí si evanjelium zmierenia mýlia s prozelytizmom.

Nemožno totiž ohlasovať Boha spôsobom, ktorý je v rozpore s Bohom. Napriek tomu koľkokrát sa to v histórii stalo! Zatiaľ čo Boh sa jednoducho a pokorne ponúka, my sme vždy v pokušení vnucovať sa v jeho mene. Je to svetské pokušenie zniesť ho z kríža, aby sa prejavil mocou a vzhľadom. Ale Ježiš zmieruje na kríži, nie tým, že zostúpi z kríža. A tam, okolo kríža, boli tí, ktorí mysleli na seba a pokúšali Krista hovoriac mu, aby zachránil sám seba (porov. Lk 23, 35.36), a nemyslel na druhých. Bratia a sestry, v mene Ježiša, nech sa toto už v Cirkvi neopakuje. Nech Ježiša ohlasujeme tak, ako si to on praje, v slobode a láske, a nech každý ukrižovaný človek, ktorého stretneme, nie je pre nás prípadom, ktorý máme riešiť, ale bratom alebo sestrou, ktorých máme milovať, Kristovým telom, ktoré máme milovať. Nech je Cirkev, Kristovo telo, živým telom zmierenia!

Samotné slovo zmierenie [- reconciliatio -] je prakticky synonymom slova Cirkev. Tento výraz v skutočnosti znamená „vytvoriť nový zmier“ [- conciliatio]. Cirkev je dom, kde sa znovu zmierujeme, kde sa znovu stretávame, aby sme znovu začali a spoločne rástli. Je to miesto, kde sa prestávame považovať za jednotlivcov, aby sme sa uznali ako bratia, pozerajúc sa jeden druhému do očí, prijímajúc príbehy a kultúru toho druhého, dovoliac, aby mystika spolupatričnosti, ktorú Duch Svätý tak obľubuje, podporovala uzdravenie zranenej pamäti. Toto je cesta: nerozhodovať za iných, nezaraďovať všetkých do vopred stanovených schém, ale postaviť sa pred Ukrižovaného a pred svojho brata, aby sme sa naučili kráčať spolu.

Toto je Cirkev, a takouto nech je vždy: Cirkvou, ktorá nie je súborom myšlienok a predpisov, ktoré treba ľuďom vtlačiť, ale Cirkvou, ktorá je prívetivým domovom pre všetkých! A kiež je to tak vždy. Cirkev ako chrám so stále otvorenými dverami, ako sme to počuli z úst týchto dvoch našich bratov, ktorí rozprávali, aká je táto farnosť. Chrám s dverami stále otvorenými, kde sa my všetci, živé chrámy Ducha, stretávame, slúžime a zmierujeme sa. Drahí bratia a sestry, gestá a návštevy môžu byť dôležité, ale väčšina slov a aktivít zmierenia sa odohráva na miestnej úrovni, v komunitách, ako je táto, kde ľudia a rodiny kráčajú bok po boku, deň za dňom. Spoločná modlitba, spoločná pomoc, zdieľanie životných príbehov, radostí a spoločných zápasov otvára dvere Božiemu dielu zmierenia.

Na záver je tu jeden obraz, ktorý nám môže pomôcť. V tomto chráme, nad oltárom a svätostánkom, vidíme štyri tyče typického indiánskeho stanu, ktorý sa, ako som sa dozvedel, nazýva típí. Stan má veľký biblický význam. Keď Izrael kráčal po púšti, Boh prebýval v stane, ktorý rozprestierali vždy, keď sa ľud zastavil: bol to Stan zhromaždenia (stretnutia). Pripomína nám, že Boh kráča s nami a rád sa s nami stretáva v zhromaždení, v sneme. A keď sa stal človekom, evanjelium doslova hovorí, že si „rozložil svoj stan uprostred nás“ (porov. Jn 1,14). Boh je Bohom blízkosti, v Ježišovi nás učí jazyku súcitu a nežnosti. To si musíme uvedomiť vždy, keď prídeme do kostola, kde je prítomný vo svätostánku – v tabernákule, čo je slovo, ktoré znamená práve stan. Boh si teda stavia svoj stan medzi nami, sprevádza nás na našich púšťach: nebýva v nebeských palácoch, ale v našej Cirkvi, ktorú chce mať ako dom zmierenia.

Ježiš, ukrižovaný a zmŕtvychvstalý, ktorý prebývaš v tomto tvojom ľude, ktorý je tvoj, Pane; ty, ktorý chceš zažiariť cez naše spoločenstvá a kultúry, Ježiš, vezmi nás za ruku, a aj v púšťach dejín veď naše kroky po ceste zmierenia. Amen.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)



( TK KBS, RV, mh, jb; rp ) 20220726014   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Pápež František v Kazachstane

Pápež František v Kanade

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23