Spišská Kapitula 22. júla (TK KBS) Katolíckeho kňaza Patrika Taraja, ktorý bol zodpovedný za synodu v Spišskej diecéze, najviac prekvapil úprimný záujem množstva laikov, ktorí sa v úplnej slobode a z lásky k Cirkvi rozhodli angažovať v synodálnom procese napriek tomu, že nie vždy mali pozitívnu skúsenosť s vypočutím ich postoja. O priebehu synody i podnetoch, ktoré z nej vzišli povedal v rozhovore pre Tlačovú kanceláriu KBS.

Pre Spišskú diecézu súčasná synoda nie je prvou skúsenosťou s touto formou. Na území diecézy boli dve. V čom sa líšia od tej, ktorú zvolal pápež František?

Prvú synodu Spišskej diecézy zvolal Boží sluha biskup Ján Vojtaššák už v roku 1925 a Druhú synodu Spišskej diecézy, ktorá bola ukončená v roku 2011, zvolal diecézny biskup František Tondra. Rozdiel od aktuálne prebiehajúcej Synody o synodalite je najmä v tom, že v tamtých prípadoch sa jednalo o diecézne synody, ktoré upravujú iba vnútorný život v diecéze. Synoda biskupov, ktorá bude prebiehať v Ríme v roku 2023, však bude hodnotiť a hľadať cestu pre celú univerzálnu Cirkev, a to na základe podnetov, ktoré prichádzajú z jednotlivých diecéz.

Bolo cítiť v diecéze, že kňazi i veriaci majú so synodálnym procesom skúsenosť?

Áno, určite to bolo cítiť. Ja sám mám osobné skúsenosti s ostatnou diecéznou synodou, tiež viacerí členovia synodálneho tímu a rovnako aj mnohí účastníci z diecézy, ktorí sa zapojili do procesu diecéznej synody pred vyše desiatimi rokmi, mali pozitívnu skúsenosť s komunikovaním svojich pohľadov a skúseností ohľadom života v diecéze alebo zažili skúsenosť spoločenstiev vytvorených za účelom konzultačnej fázy diecéznej synody.

Témy synody ste sa snažili priblížiť krátkymi videami, našli si odozvu?

Nakoľko nás konzultačná časť procesu synody zastihla vo veľmi nevhodnom čase na spoločné stretávanie sa, trápila nás otázka, ako dostať myšlienku synody medzi Boží ľud a ako interagovať i napriek chýbajúcemu fyzickému kontaktu. Vtedy sme sa rozhodli pre „online“ svet, ktorý nám urobil veľmi dobrú službu a odozvy na naše krátke amatérske videá boli veľmi povzbudivé.

V syntéze konštatujete, že len veľmi ťažko kráčajú spolu so spoločenstvami vo farnostiach mladí. Kde vidíte príčiny tohto problému?

V prvom rade ide asi o problém nedostatočného odovzdávania viery v rodinách. Dnešné rodiny v tom na malé výnimky takmer totálne zlyhávajú. Ďalej na to nadväzuje problém, že vo farnostiach neexistujú alebo sú nefunkčné spoločenstvá mladých a málo úsilia sa vyvíja v snahe o oslovenie a udržanie detí a mládeže v živote viery. Veľmi by pomohol vytvorený priestor pre službu mladých, ktorý by nadväzoval na pastoráciu detí. No a v neposlednom rade je to určite aj prežívaný materializmus, vďaka ktorému mnohí mladí o nič nemajú záujem.

V miestnej cirkvi sú v počúvaní s otvorenou mysľou a bez predsudkov veľké medzery. Čo za tým môžeme vidieť?

Možno za tým vidieť isté nastúpenie na štýl života prežívaný v akejsi bubline, do ktorej patria v lepšom prípade len tí, čo chodia do kostola a v horšom len niekoľko aktívnych. Mnohokrát sú však nositeľmi Božieho hlasu aj tí, od ktorých by sme to nečakali a ktorých sa preto ani nepýtame. Sú to práve ľudia na okraji z dôvodu materiálnej, duchovnej či sociálnej chudoby.

Laici očakávajú, aby zo strany biskupov a kňazov zaznievali častejšie hlasy o dôležitosti laického svedectva a apoštolátu. Máte dojem, že sa to tak nedeje?

Určite sa to deje, avšak táto požiadavka zaznievala v podnetoch účastníkov veľmi silno a preto našla aj miesto v záverečnej syntéze. Je určite veľmi dôležité, aby pastieri hovorili o dôležitosti svedectva laikov a ich apoštolátu. Niekedy majú totiž laici vo farnosti dojem, že kňaz nechce nič pustiť z ruky a život vo farnosti sa stáva „one man show“, čo však nemá budúcnosť, pretože kňaz sa vo farnosti nedokáže dostať všade. Lepšie povedané, bez spolupráce laikov sa dostane len málokde.

Majú laici túžbu byť aktívni v cirkvi, alebo naopak vyhovuje im pasivita?

Je množstvo laikov, ktorí majú túžbu byť aktívny. Stačí im dať iba priestor. Mnohokrát obetujú omnoho viac úsilia a snáď aj času pre službu vo farnosti ako samotný kňaz. Niekedy sa kňazi vyhovárajú, že ľudia sú pasívni a nechcú spolupracovať. Skúsenosť z farností, kde laici dostali priestor, však hovorí o presnom opaku. Duchovný správca farnosti má povzbudiť k aktivite a sprevádzať ju svojou bdelosťou a duchovnou i hmotnou podporou. Ak sa tak stane, je veľmi pravdepodobné, že farnosť bude živá a že aktívni laici nebudú vo svojich nápadoch blúdiť.

Je ich aktivita v diecéze teda využitá?

V mnohých farnostiach je aktivita laikov využitá veľmi pekne. To sú tie „živé farnosti“. Množstvo farností však, žiaľ, ponúka iba akýsi servis a kňaz a laici idú po dvoch paralelných koľajach, ktoré sa nepretínajú. Angažovanie aktívnych laikov je v diecéze skutočne veľká výzva.

Nebýva skôr zvykom to, že niekoľko aktívnych robí všetko?

V každej farnosti existuje aspoň pár aktívnych laikov, ktorí robia mnoho. Ak do toho nevstúpi duchovný pastier s aktívnym pozývaním k spolupráci a vytváraním priestoru pre službu, všetko ostane na pleciach tých pár aktívnych. Je ťažko posúdiť realitu, ale vo väčšine farností – a to najmä mestských – sa to už stáva akýmsi zvykom.

Na druhej strane, do synody sa nezapojil veľký počet kňazov, čím si to vysvetľujete?

Dôvody môžu byť rôzne. Zdá sa, že ich možno vidieť v tom, že túto tému nepovažujú za dôležitú a myšlienku synody nezobrali ako výzvu. Kňazi vo farnostiach sú často zavalení množstvom pastoračnej práce a tak angažovať sa dobrovoľne v nejakej synode sa im vôbec nechcelo a to snáď aj preto, že nevidia možnosť zmeny. Kňazov sme do angažovania sa v tomto procese iba opakovane pozývali a nikdy nedostali direktívne nariadenie zapojiť sa a teda mnohí volili cestu ľahšieho odporu. Kňazi, ktorí sa zapojili, sú však nemalou nádejou na rast v počúvaní a vzájomnom komunikovaní s Božím ľudom.

Aké tri závery z diecézneho procesu by ste vyzdvihli?

Je túžba v Božom ľude po existencii a funkčnosti pastoračných rád vo farnosti, a tiež túžba po existencii pastoračnej rady na diecéznej úrovni. Ak by sa k týmto dvom túžbam pridalo väčšie zaangažovanie kňazov do spoločného kráčania Cirkvi, tak by tento synodálny proces určite slávil úspech.

Čo Vás na procese najviac prekvapilo a povzbudilo?

Asi najviac ma prekvapil úprimný záujem množstva laikov, ktorí sa v úplnej slobode a z lásky k Cirkvi rozhodli angažovať v tomto procese napriek tomu, že nie vždy mali pozitívnu skúsenosť s vypočutím ich postoja. Mňa osobne povzbudila obetavá práca synodálneho tímu, ktorého členovia brali túto službu veľmi vážne a obetovali množstvo času a síl pre skvalitnenie spoločného kráčania v rámci diecézy. Som im veľmi vďačný za ich príklad a krásne vzťahy, ktoré vznikli alebo sa posilnili pri tejto príležitosti.

Čo bude nasledovať v diecéze po skončení tohto procesu?

Budeme sa snažiť prezentovať výsledky synodálneho procesu, ktoré sa, veríme, dostanú do každej farnosti, ku každému kňazovi, zasvätenej osobe či laikom. Už teraz sú mnohé podnetné spätné reakcie a veríme, že ich bude viac. Budeme hľadať spôsoby, ako myšlienku synodality udržať živú v mysliach všetkých, ktorí žijú na území našej diecézy. Je to však poriadna výzva.