Vatikán 19. júla (RV) Osobitosť nadchádzajúcej cesty pápeža Františka do Kanady: konkrétne gesto blízkosti voči pôvodným obyvateľom.

Andrea Tornielli

Nikdy predtým počas svojho takmer desaťročného pontifikátu František neoznačil jednu zo svojich zahraničných ciest za „kajúcu púť“. Práve táto definícia, ktorú pápež použil pri modlitbe Anjel Pána v nedeľu 17. júla, umožňuje pochopiť osobitosti jeho nadchádzajúcej cesty do Kanady. Nejde v prvom rade o cestu do krajiny, ani o návštevu, ktorej hlavným cieľom je stretnutie s katolíckymi komunitami, ale skôr o konkrétne gesto blízkosti voči pôvodným obyvateľom, ktorí obývajú danú krajinu a ktorí trpeli dôsledkami kolonialistických postojov. Jedno zo ziel kolonializmu predstavuje snaha vymazať kultúru pôvodných obyvateľov, čo sa uskutočnilo v takzvaných „rezidenčných školách“, inštitúciách, ktoré sa snažili „vychovávať“ a „vyučovať“ deti pôvodných obyvateľov pomocou tvrdej disciplíny a oddeľovali ich od ich rodín. Tieto školy, ktoré zaznamenávali veľmi vysokú úmrtnosť, boli zriadené kanadskou vládou, ktorá ich financovala, no ich vedenie bolo zverené kresťanským cirkvám, a teda aj katolíckym rehoľným rádom.

Cesta uzdravenia a zmierenia sa začala už pred nejakým časom a jej základnou etapou boli stretnutia, ktoré sa konali v Ríme od konca marca do začiatku apríla, keď pápež František stretol najprv osobitne a potom spoločne skupiny First Nations („Prvých národov“), Métisov („mesticov“) a Inuitov a vyjadril im „rozhorčenie a hanbu“ v súvislosti s tým, čo sa stalo. Domorodé národy sa cítili prijaté a predovšetkým vypočuté. Veľmi si však želali, aby Rímsky biskup navštívil ich zem a požiadal ich o odpustenie.

Kľúčom k pochopeniu cesty je preto kajúcny postoj, ktorý charakterizuje jej hlavné momenty. Je to ten istý postoj, ktorý navrhol Benedikt XVI. v roku 2010 zoči voči škandálu zneužívania detí; ten istý postoj, ktorý navrhol Ján Pavol II. počas jubilea roku 2000 na „očistenie pamäti“, keď žiadal „akt odvahy a pokory v uznaní chýb, ktorých sa dopustili tí, ktorí niesli a naďalej nesú meno kresťania“, vychádzajúc z presvedčenia, že „prostredníctvom toho puta, ktoré nás v mystickom tele spája navzájom, my všetci, hoci nemáme osobnú zodpovednosť a nenahrádzame súd Boha, ktorý jediný pozná srdcia, nesieme ťarchu chýb a previnení tých, ktorí nás predišli“.

Vedieť počúvať, byť v koži obetí a ich rodín, zdieľať ich bolesť a porozumieť jej, odpovedať gestami blízkosti a nielen historickými analýzami alebo chladnými štatistikami, je hlboko kresťanské. Petrov nástupca prichádza „v mene Ježiša stretnúť sa a objať“ ako pastier Cirkvi, ktorá sa nehanbí prejaviť pokoru a prosiť o odpustenie.