Banská Bystrica 18. júla (TK KBS) O synodálnom procese v Banskobystrickej diecéze, o niektorých záverech, poskytol pre TK KBS rozhovor diecézny koordinátor synody Martin Ďuračka. V ňom okrem iného prezradil, čo ho najviac prekvapilo.
V Banskobystrickej diecéze ste sa rozhodli neísť do synodálneho procesu direktívne, ale synodu dať ako ponuku. Slávilo to úspech?
Ťažko povedať, či to slávilo úspech. V každom prípade napĺňať myšlienku synodality, teda objavovať krásu a hĺbku Cirkvi ako spoločenstva a zároveň byť jeho spolutvorcom sa nedá robiť nasilu. Ak máme hovoriť o úspechu, zapojili sa tí, ktorí prijali pozvanie, nech sa k ním dostalo akýmkoľvek spôsobom. V spätnej väzbe, ktorá k nám prichádzala zaznievala iba pozitívna odozva na skúsenosť spoločenstva. Pokiaľ sa máme dotknúť neúspechu, tak určite by sme boli vďační, keby sa zapojilo viac jednotlivcov, farností či spoločenstiev. Prostredníctvom elektronického formulára sa do synodálneho procesu zapojilo 30 farností či spoločenstiev a vieme aj o niekoľkých, ktoré sa zapojili bez uvedenej registrácie. Môžeme teda uvažovať približne o jednej pätine farností našej diecézy.
Aké bolo vedomie veriacich v diecéze o tom, čo synoda vôbec je?
Na jednej strane prevládala klasická predstava, že synoda je iba o zasadaní biskupov kdesi v Ríme, a potom vzíde nejaký dokument. Na druhej strane u tých, ktorí si uvedomovali, že ide o Cirkev ako spoločenstvo a spoločné kráčanie, zaznieval problém chápania medzi tým, čo vlastne konkrétne máme robiť, a čo sa v skutočnosti od nás žiada, veď mnohé veci viac-menej robíme, sme naučení nejako v inštitucionálnej cirkvi fungovať a zachovávať tradičný náboženský prejav… a vnímaním, že ide o Božie pozvanie k čomusi hlbšiemu, čo je síce ťažko hmatateľné, ale dáva nový rozmer všetkému, čo robíme.
Čo spoločenstvá diecézy skloňovali v odpovediach najčastejšie?
Účastníci synody reflektovali predovšetkým fungovanie vlastnej farnosti či kresťanského spoločenstva a tému spoločného kráčania v rámci nej. Po dvoch pandemických rokoch silne zaznievala túžba po hlbšom prežívaní spoločenstva, ale aj ťažkosti, ktoré spoločné kráčanie sprevádzajú. Na jednej strane účastníci vyjadrovali vďačnosť za mnoho dobra, ktoré sa im v rámci farského spoločenstva dostáva, na druhej strane trefne pomenúvajú aj mnohé problémy: medzi inými napr. tradicionalistické a formálne prežívanie viery, ťažkosti v komunikácii a spolupráci medzi laikmi a miestnym kňazom, ako aj medzi farnosťami a diecézou, formálne fungovanie farských rád, ako aj problémy medzigeneračneho porozumenia v otázkach života farnosti a prežívania viery. Často sa objavovala myšlienka, že spoločné kráčanie vo viere má byť predovšetkým zdrojom nádeje a radosti života. A práve táto vnútorná radosť má byť tým, čo charakterizuje kresťanov a tým, čo robí vieru príťažlivou. A naopak oklieštenie života viery iba na formálnu účasť zo zvyku alebo aj úzkostná byrokracia v Cirkvi zatieňujú to, čo robí vieru príťažlivou.
Aké tri závery z diecézneho procesu by ste vyzdvihli?
Povedal by som, že konzultačná fáza synody poukázala na určité kontrasty v prežívaní viery a náboženského života. Jedným z nich je túžba po spoločenstve a zároveň neochota stretnúť sa. Účastníci vyjadrovali túžbu stretávať sa, ale aj spoluvytvárať život farností. Na strane druhej v mnohých spoločenstvách zaznieval aj problém osloviť čím viacerých ľudí, aj praktizujúcich veriacich, aby sa zapojili do uvažovania nad vecami. Potom je to problém vyjadriť sa a problém počúvať. Nevieme formulovať alebo skôr nevieme povedať veci, po ktorých túžime, ako ich prežívame alebo ako sa na danú záležitosť pozeráme. Na druhej strane sa stretávame s nezáujmom počúvať tých druhých a presadzujeme si svoje vlastné. Napokon by som vyzdvihol silnú túžbu meniť veci, zapojiť sa, priniesť dynamiku, v kontraste ktorej sa objavovalo niečo, ako „syndróm naučenej bezmocnosti“, teda postoj, že aj tak sa nič nezmení a čokoľvek by sme povedali, nikto nás nevypočuje.
Aké podnety vyplývajú z celého procesu v Banskobystrickej diecéze?
V každom prípade sa niečo dalo do pohybu a núti nás uvažovať ako ďalej, aby synodalita nebola jednou z aktivít Cirkvi, ale aby to bol spôsob jej bytia. Dá sa povedať, že sme objavili nový spôsob stretávania sa alebo skôr „dávnonový spôsob“. Vedeli sme, že stretávanie je dôležité, ale objaviť spôsob dialogického stretávania s Bohom a medzi sebou navzájom je čosi vzácne. V Cirkvi existoval od Ježišových čias, cez časy apoštolské a tak postupne ďalej. Mohol sa však v niektorých dobách oslabiť, alebo aj stratiť a Cirkev tým utrpela veľa strát. Dnešná tendencia objavovať ho je preto, dá sa povedať, životne dôležitá.
Čo Vás na procese najviac prekvapilo a povzbudilo?
Podľa mňa k výrazným prekvapeniam možno zaradiť pozitívnu odozvu mnohých, ktorí sa čo len raz zúčastnili na synodálnom stretnutí. Pozitívne sa vyjadrovali na skúsenosť samotnej atmosféry stretnutia, teda ochoty počúvať bez súdenia, slobody rozprávať a vzájomnej spolupatričnosti.
Ako budete v synodálnom procese pokračovať ďalej?
Spomenul by som aspoň jednu, pre nás, dôležitú vec. Jedným z ovocí konzultačnej fázy synody, ktorá je už za nami, je aj kontinuálne stretávanie sa kňazov medzi sebou, v ktorom by sme chceli pokračovať na mesačnej báze. Pri stretnutí je priestor otvoriť tému, ktorá nás tlačí, napríklad cez odbornú prednášku, a potom o tejto téme viesť dialóg. Možno sa nič nezemní, iba hlbšie pochopíme súvislosti. Avšak toto „nič“ je veľmi veľké, pretože kto chápe, vie prečo koná a bude konať s väčšou odvahou, či presvedčením a stáva sa tak skutočným svedkom.
