Vatikán 17. júna (RV) Úloha teológa je slúžiť živej viere Cirkvi, formovať človeka k hlbokej ľudskosti a evanjelizovať v dialógu so svetom a kultúrou dneška. Tento odkaz adresoval Svätý Otec formátorom z Arcibiskupského kňazského seminára v Miláne, ktorých prijal v piatok 17. júna pri príležitosti 150. výročia teologického časopisu „Katolícka škola“ (La Scuola Cattolica).

Účastníkom audiencie sa pápež František prihovoril spontánnymi slovami a svoj vopred pripravený príhovor im odovzdal v písomnej podobe. Úlohu teológie im v ňom predstavil v troch bodoch – prinášame ukážky textu, rozdeleného do troch bodov:

1. Teológia je službou živej viere Cirkvi

Mnohí si myslia, že jediná užitočnosť teologických vied sa týka formácie budúcich kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, prípadne pastoračných pracovníkov a učiteľov náboženstva. Možno ani v cirkevnom spoločenstve sa od teológie a cirkevných vied veľa neočakáva; niekedy sa zdá, že ani zodpovedné osoby, kňazi a pastorační pracovníci nepovažujú za potrebné to živé cvičenie inteligencie veriaceho, ktoré je naopak cennou službou živej viere Cirkvi. (...)

Cirkev povzbudzuje a podporuje tento záväzok, snahu opätovne definovať obsah viery v každej dobe, v dynamike tradície. A preto musí byť teologický jazyk vždy živý, dynamický, nemôže sa nevyvíjať a musí sa starať o to, aby bol zrozumiteľný. Niekedy sú kázne alebo katechézy, ktoré počúvame, zložené z veľkej časti z moralizmov, nie sú dostatočne „teologické“, teda nie sú dosť schopné hovoriť nám o Bohu a odpovedať na otázky o zmysle, ktoré sprevádzajú život ľudí, a ktoré často nemáme odvahu otvorene formulovať.

Jednou z najväčších chorôb našej doby je skutočne strata zmyslu, a teológia má dnes viac ako kedykoľvek predtým veľkú zodpovednosť podnecovať a usmerňovať hľadanie, osvetľovať cestu. (...)

Keď hovoríme alebo píšeme, majme vždy na pamäti spojenie medzi vierou a životom a dávajme pozor, aby sme neskĺzli do sebastrednosti. Osobitne vy, formátori a učitelia, ste vo svojej službe pravde povolaní pestovať a odovzdávať radosť z viery v Pána Ježiša a tiež istý zdravý nepokoj, to chvenie srdca pred Božím tajomstvom. A druhých budeme vedieť sprevádzať pri ich hľadaní tým viac, čím viac budeme prežívať túto radosť a tento nepokoj. Čiže, čím viac budeme „učeníkmi“.

2. Teológia schopná formovať expertov na ľudskosť a blízkosť

Každé jednotlivé povolanie sa rodí, rastie a rozvíja v srdci Cirkvi a tí „povolaní“ nie sú huby, ktoré sa znenazdania objavujú. Pánove ruky, ktoré formujú tieto „hlinené nádoby“, pracujú prostredníctvom trpezlivej starostlivosti formátorov a sprevádzajúcich; im je zverená jemná, odborná a kompetentná služba starostlivosti o zrod, sprevádzanie a rozlišovanie povolaní v procese, ktorý si vyžaduje mnoho poddajnosti a dôvery. (...)

3. Teológia v službe evanjelizácie

Všetci muži a ženy majú právo prijať evanjelium a kresťania majú povinnosť ho ohlasovať bez toho, aby niekoho vylúčili. Celý putujúci a evanjelizujúci Boží ľud ohlasuje evanjelium, pretože je predovšetkým ľudom na ceste k Bohu (porov. Evangelii gaudium, 14; 111). Na tejto ceste sa nevyhne dialógu so svetom, kultúrami a náboženstvami. Dialóg je formou prijatia a teológia, ktorá evanjelizuje, je teológiou, ktorá sa živí dialógom a prijatím. (...)

Pamätajme vždy na to, že to Duch Svätý nás uvádza do tajomstva a dáva impulz misii Cirkvi. Preto je „habitom“ teológa habit duchovného človeka, pokorného srdcom, otvoreného nekonečnej novosti Ducha a blízkeho ranám chudobného, odvrhnutého a trpiaceho ľudstva. Bez pokory Duch uteká, bez pokory niet súcitu a teológia zbavená súcitu a milosrdenstva sa redukuje na sterilnú reč o Bohu, možno aj krásnu, avšak prázdnu, bezduchú, neschopnú slúžiť jeho vôli vteliť sa, sprítomniť sa, prehovoriť k srdcu. (...)

V skutku, vyučovať a študovať teológiu znamená žiť na hranici, kde sa evanjelium stretáva so skutočnými potrebami ľudí. Aj dobrí teológovia, podobne ako dobrí pastieri, cítia vôňu ľudu a ulice a prostredníctvom svojej reflexiou lejú olej a víno na rany mnohých.