[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je sobota 25. 06. 2022   Meniny má Tadeáš, Olívia      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  jún  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
27282930   

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pápež pre jezuitské časopisy: Vojna na Ukrajine, obnova Cirkvi, situácia v Nemecku
P:3, 15. 06. 2022 14:54, ZAH



Stretnutie pápeža Františka s vedúcimi jezuitských kultúrnych časopisov (19. mája 2022) (Vatican Media)

Foto: SpC-Vatican


Vatikán 15. júna (RV) Prinášame rozsiahle časti rozhovoru pápeža Františka s desiatkou šéfredaktorov jezuitských kultúrnych časopisov z európskych krajín vrátane Slovenska, ktorých prijal na audiencii 19. mája. Pri poldruhahodinovom stretnutí Svätý Otec odpovedal spontánnymi slovami na položené otázky. Vo veľkej miere sa venoval bolestnej realite vojny na Ukrajine a odpovedal aj na ďalšie otázky, ako napr. o situácii Cirkvi v Nemecku.

Text vyšiel 14. júna 2022 v časopise La Civiltà Cattolica, slovenský preklad publikoval časopise Viera a život na portáli Vydavateľstva Dobrá kniha a v tlačenej podobe vyjde v jeho najbližšom čísle. Šéfredaktorom dvojmesačníka s podtitulom „Časopis pre kresťanskú orientáciu“ je Mgr. Róbert Mésároš. S láskavým dovolením redakcie prinášame rozsiahle časti článku.

 

Spoločnosť Ježišova je prítomná na Ukrajine, ktorá je súčasťou mojej provincie (poľskej). Prežívame vojnovú agresiu. Píšeme o nej v našich časopisoch. Ako treba komunikovať o situácii, v ktorej žijeme? Máte pre nás v tejto súvislosti nejaké rady? Ako môžeme prispieť k mierovej budúcnosti?

Ak chceme odpovedať na túto otázku, musíme sa odpútať od bežnej schémy z rozprávky O Červenej čiapočke: Červená čiapočka bola dobrá a vlk bol ten zlý. Tu nemáme do činenia s nejakým metafyzickým dobrom a zlom. Ide o niečo globálne, s prvkami, ktoré sa navzájom veľmi prelínajú. Pár mesiacov pred začiatkom vojny som sa stretol s hlavou istého štátu, múdrym mužom, ktorý hovorí veľmi málo, ale naozaj veľmi múdro. A po rozhovore o veciach, o ktorých chcel hovoriť, mi povedal, že ho veľmi znepokojuje spôsob, akým postupuje NATO. Spýtal som sa ho prečo a on odpovedal: „Štekajú na brány Ruska. A nechápu, že Rusi sú imperiálni a nedovolia, aby sa k nim priblížila nejaká cudzia mocnosť.“ Na záver dodal: „Situácia môže viesť k vojne.“ To bol jeho názor. A 24. februára sa začala vojna.

Tá hlava štátu dokázala prečítať znamenia toho, k čomu sa schyľovalo. To, čo vidíme, je brutalita a krutosť, s akou túto vojnu vedú jednotky, spravidla žoldnierske, ktoré využívajú Rusi. A Rusi tam naozaj radšej posielajú Čečencov, Sýrčanov, žoldnierov. Nebezpečenstvo však spočíva v tom, že vidíme len toto, a je to naozaj obludné, no nevidíme celú drámu, ktorá sa odohráva za touto vojnou, ktorú možno niekto nejakým spôsobom vyprovokoval alebo jej nezabránil. A registrujem záujem o testovanie a predaj zbraní. Je to veľmi smutné, ale v konečnom dôsledku ide práve o to.

Možno mi niekto v tejto chvíli povie: Ale vy ste za Putina! Nie, nie som. Tvrdiť niečo také by bolo zjednodušenie a bolo by to nesprávne. Som jednoducho proti tomu, aby sa zložitý problém redukoval na to, že povieme, kto je dobrý a kto je zlý, bez toho, aby sa uvažovalo o koreňoch a všelijakých záujmoch, ktoré sú veľmi komplikované. Zatiaľ čo vidíme brutalitu, krutosť ruských vojsk, nesmieme zabúdať na problémy, ktoré sú v pozadí a musíme sa pokúsiť vyriešiť ich.

Pravdou je aj to, že Rusi si mysleli, že všetko sa skončí do týždňa. Ale prepočítali sa. Našli odvážny národ, ľud, ktorý zápasí o prežitie a ktorý má za sebou históriu plnú zápasov. Musím tiež dodať, že to, čo sa teraz deje na Ukrajine, vnímame tak silno preto, lebo je to blízko nás a viac sa to dotýka našej citlivosti. Ale sú aj iné vzdialené krajiny, spomeňte si na niektoré časti Afriky, severnú Nigériu, severné Kongo, v ktorých už dlho prebieha vojna a nikoho to nezaujíma. Spomeňte si na Rwandu pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Spomeňte si na Mjanmarsko a Rohingov. Svet je vo vojne. Pred niekoľkými rokmi mi napadlo povedať, že prežívame rozkúskovanú tretiu svetovú vojnu. Podľa mňa dnes už je vyhlásená tretia svetová vojna. A to je niečo, čo by nás malo prinútiť zamyslieť sa. Čo sa to deje s ľudstvom, ktoré postihli tri svetové vojny v priebehu jedného storočia? Prvú vojnu prežívam v spomienkach môjho starého otca na boje pri rieke Piave. Potom druhá a teraz tretia. A to je pre ľudstvo zlé, je to nešťastie. Musíte si uvedomiť, že za jedno storočie sa odohrali tri svetové vojny, za ktorými stojí obchod so zbraňami!

Pred niekoľkými rokmi sa konali oslavy šesťdesiateho výročia vylodenia v Normandii. Mnoho hláv štátov a vlád oslavovalo víťazstvo. Nikto si nespomenul na desaťtisíce mladých ľudí, ktorí zahynuli na tej pláži. Musím sa vám zdôveriť, že keď som v roku 2014 išiel do Redipuglie na sté výročie svetovej vojny, rozplakal som sa, keď som videl vek padlých vojakov. Keď som o niekoľko rokov neskôr 2. novembra – vždy chodievam 2. novembra na cintorín –  išiel do Anzia, aj tam som sa rozplakal, keď som videl vek padlých vojakov, čo sú tam pochovaní. Minulý rok som bol na francúzskom cintoríne a na hroboch mladých mužov – kresťanov alebo moslimov, pretože Francúzi posielali bojovať zo severnej Afriky aj tých – boli tam aj mladí muži vo veku dvadsať, dvadsaťdva, dvadsaťštyri rokov.

Prečo vám to hovorím? Pretože by som chcel, 

aby sa vaše časopisy zaoberali ľudskou stránkou vojny. Chcel by som, aby vaše časopisy pomohli pochopiť ľudskú drámu vojny. Je veľmi dobré robiť geopolitické analýzy, študovať veci do hĺbky. Treba to robiť, pretože je to vaša práca. Pokúste sa však sprostredkovať aj ľudskú drámu vojny. Ľudská dráma tých cintorínov, ľudská dráma pláží v Normandii alebo Anziu, ľudská dráma ženy, na ktorej dvere zaklope poštár a dá jej list s poďakovaním za to, že dala vlasti syna, ktorý je hrdinom… A tak zostala sama. Ľudstvu a Cirkvi by uvažovanie o tom veľmi pomohlo. Venujte sa spoločensko­politickým úvahám, ale nezanedbávajte ani ľudskú reflexiu o vojne. Vráťme sa na Ukrajinu. Všetci otvárajú svoje srdcia utečencom, ukrajinským vyhnancom, ktorými sú väčšinou ženy a deti. Muži zostávajú bojovať. Na minulotýždňovej audiencii ma dve manželky ukrajinských vojakov, ktorí boli v oceliarni Azovstaľ, prišli požiadať o príhovor za ich záchranu. Všetci sme na tieto dramatické situácie veľmi citliví. Sú tu ženy s deťmi, ktorých manželia tam bojujú. Mladé a krásne ženy. Ale pýtam sa sám seba: Čo sa stane, keď nadšenie pomáhať pominie? Kto sa o tieto ženy postará, keď prestane byť situácia taká pálčivá? Musíme hľadieť ďalej ako je rámec konkrétnych činov v tejto chvíli a zistiť, ako ich podporovať, aby sa nestali obeťami nelegálneho obchodovania s ľuďmi, aby neboli zneužité, pretože supy už krúžia.

Ukrajina má skúsenosti so znášaním otroctva a vojen. Je to bohatá krajina, ktorá bola vždy rozkúskovaná, rozkúskovaná z vôle tých, ktorí sa jej chceli zmocniť, aby ju mohli vykorisťovať. Dejiny akoby predurčovali Ukrajinu na to, aby sa stala hrdinskou krajinou. Keď vidíme toto hrdinstvo, sme dojatí. Hrdinstvo, ktoré ide ruka v ruke s nehou! Keď sa totiž na Ukrajine vzdali prví mladí ruskí vojaci – na „vojenskú operáciu“, ako to nazývajú, totiž najprv posielali ich, pričom ani nevedeli, že idú do vojny, až potom poslali žoldnierov – postarali sa o nich samotné ukrajinské ženy. Veľká ľudskosť, veľká neha. Odvážne ženy. Odvážni ľudia. Ľud, ktorý sa nebojí bojovať. Ľud, ktorý je pracovitý a zároveň hrdý na svoju krajinu. Nezabúdajme v tomto čase na ukrajinskú identitu. To je to, čo nás dojíma: vidieť takéto hrdinstvo. Naozaj by som chcel zdôrazniť tento bod: hrdinstvo ukrajinského ľudu. Máme pred očami situáciu svetovej vojny, globálnych záujmov, predaja zbraní a geopolitického privlastňovania, ktorá mučí hrdinský národ.

Chcel by som pridať ešte jeden prvok. S patriarchom Kirillom som mal štyridsaťminútový rozhovor. V prvej časti mi prečítal vyhlásenie, v ktorom uviedol dôvody na ospravedlnenie vojny. Keď skončil, zasiahol som a povedal som mu: „Brat môj, my nie sme klerici štátu, my sme pastieri ľudu.“ Mal som sa s ním stretnúť 14. júna v Jeruzaleme, aby sme si pohovorili o našich záležitostiach. Ale kvôli vojne sme sa po vzájomnej dohode rozhodli odložiť stretnutie na neskorší termín, aby náš dialóg nebol zle pochopený. Dúfam, že sa s ním stretnem na zhromaždení náboženstiev v Kazachstane v septembri. Dúfam, že ho budem môcť pozdraviť a trochu sa s ním porozprávať ako pastier.

Aké znamenia duchovnej obnovy vidíte v Cirkvi? Vidíte nejaké? Sú tu nejaké znamenia nového, sviežeho života?

Je veľmi ťažké vidieť duchovnú obnovu pri používaní veľmi zastaraných vzorcov. Musíme obnoviť náš spôsob vnímania reality, jej hodnotenia. V Cirkvi v Európe vidím veľkú mieru obnovy v spontánnych veciach, ktoré vznikajú: hnutia, skupiny, noví biskupi, ktorí si uvedomujú, že majú za sebou Druhý vatikánsky koncil. Pretože Koncil, na ktorý si niektorí pastieri spomínajú najradšej, je ten Tridentský. A to, čo hovorím, je naozaj tak.

Reštauracionizmus zapchal Koncilu ústa. Počet skupín „reštaurátorov“ – napríklad v Spojených štátoch amerických je ich veľa – je impozantný. Jeden argentínsky biskup mi povedal, že ho požiadali, aby spravoval diecézu, ktorá sa dostala do rúk týchto „reštaurátorov“. Oni Koncil nikdy neprijali. Existujú myšlienky, správanie, prístup, ktoré vychádzajú z reštauracionizmu, ktorý v podstate neakceptoval Koncil. Problém je práve v tom, že v niektorých prostrediach a oblastiach Koncil ešte nebol prijatý. Je tiež pravda, že trvá sto rokov, kým sa Koncil zakorení. Máme teda ešte štyridsať rokov na to, aby sa zakorenil!

Znakmi obnovy sú aj skupiny, ktoré dávajú novú tvár Cirkvi prostredníctvom sociálnej alebo pastoračnej pomoci. Francúzi sú v tomto smere veľmi kreatívni.

Vy ste ešte neboli na svete, ale ja som bol v roku 1974 svedkom utrpenia generálneho predstaveného Spoločnosti Ježišovej pátra Pedra Arrupeho na 32. generálnej kongregácii. V tom čase sa objavila konzervatívna reakcia na zablokovanie Arrupeho prorockého hlasu! Dnes pokladáme tohto generála za svätca, ale musel prežiť veľa útokov. Bol odvážny, pretože sa nebál urobiť tento krok. Arrupe sa vyznačoval veľkou poslušnosťou voči pápežovi. Veľkou poslušnosťou. A Pavol VI. ho chápal. Najlepším prejavom, ktorý kedy pápež adresoval Spoločnosti Ježišovej, je prejav Pavla VI. z 3. decembra 1974. A napísal si ho vlastnoručne. Existuje originál. Prorok Pavol VI. mal slobodu ho napísať. Na druhej strane ľudia spojení s Rímskou kúriou nejakým spôsobom živili skupinu španielskych jezuitov, ktorí sa považovali za pravých „ortodoxných“ a stavali sa proti Arrupemu. Pavol VI. sa do tejto hry nikdy nezapojil. Arrupe mal schopnosť vidieť Božiu vôľu a táto jeho schopnosť sa spájala s detskou jednoduchosťou v nasledovaní pápeža. Pamätám si, že raz, keď sme v malej skupinke pili kávu, prešiel k nám a povedal: „Poďme, poďme! Pápež pôjde okolo, pozdravme ho!“ S touto spontánnou láskou bol ako malý chlapec! Pripomeňme si, že proti pátrovi Arrupemu sa staval najmä jeden jezuita z Loyolskej provincie. Posielali ho na rôzne miesta, dokonca aj do Argentíny, a vždy robil problémy. Raz mi povedal: „Ty si človek, ktorý ničomu nerozumie. Skutočnými vinníkmi sú predsa páter Arrupe a páter Calvez. Najšťastnejším dňom môjho života bude, keď ich uvidím visieť na šibenici na Námestí svätého Petra.“ Prečo vám rozprávam tento príbeh? Aby ste pochopili, aké bolo pokoncilové obdobie. A to sa opäť deje, najmä u tradicionalistov. Preto je dôležité zastať sa týchto osobností, ktoré obhajovali Koncil a vernosť pápežovi. Musíme sa vrátiť k Arrupemu: je svetlom z tých čias, ktoré nás všetkých osvetľuje. A bol to práve on, kto znovu objavil Duchovné cvičenia ako prameň a oslobodil sa tak od strnulých formulácií Epitome Instituti[1], ktoré boli výrazom uzavretého, strnulého myslenia, viac poučno­asketického ako mystického.

V Nemecku máme synodálnu cestu, o ktorej si niektorí myslia, že je heretická, ale v skutočnosti je veľmi blízko skutočnému životu. Mnohí opúšťajú Cirkev, pretože už jej viac nedôverujú. Osobitným prípadom je Kolínska arcidiecéza. Čo si o tom myslíte?

Predsedovi Nemeckej biskupskej konferencie Mons. Georgovi Bätzingovi som povedal: „V Nemecku je veľmi dobrá evanjelická cirkev. Nepotrebujeme dve.“ Problém nastáva, keď synodálna cesta vychádza od intelektuálnych, teologických elít a je veľmi ovplyvnená vonkajšími tlakmi. Sú diecézy, kde sa synodálna cesta robí s veriacimi, s ľudom, pomaly. Podujal som sa napísať list o vašej synodálnej ceste. Písal som ho sám a trvalo mi to mesiac. Nechcel som do toho zatiahnuť kúriu. Urobil som to sám. Originál je po španielsky a nemecký je preklad. Tam som napísal, čo si myslím. Potom je tu otázka Kolínskej arcidiecézy. Keď bola situácia veľmi búrlivá, požiadal som arcibiskupa, aby na šesť mesiacov odišiel, situácia sa upokojila a mne boli veci jasnejšie. Pretože keď sú vody rozbúrené, nevidíte jasne. Keď sa vrátil, požiadal som ho, aby napísal list, v ktorom sa zriekne úradu. Urobil tak a dal mi ho. A napísal ospravedlňujúci list arcidiecéze. Nechal som ho na jeho poste, aby som videl, čo sa stane, ale v rukách mám jeho abdikáciu. Deje sa to, že existuje veľa nátlakových skupín a pod tlakom nie je možné rozlišovať. Potom je tu ekonomický problém, kvôli ktorému uvažujem o finančnej kontrole. Čakám, kým povolí nátlak a bude sa dať rozlišovať. To, že existujú rôzne názory, je v poriadku. Problémom je tlak. To nepomáha. Nemyslím si však, že Kolín nad Rýnom je jedinou diecézou na svete, kde dochádza ku konfliktom. A pristupujem k nej ako ku každej inej diecéze na svete, ktorá zažíva konflikty. Prichádza mi na um jedna, v ktorej ešte trvá konflikt: Arecibo v Portoriku. Tam je konflikt už roky. Takýchto diecéz je veľa.

Svätý Otec, my máme časopis v digitálnom formáte a oslovujeme aj mladých ľudí, ktorí sú na okraji Cirkvi. Mládež chce rýchle informácie a názory. Ako ich môžeme voviesť do procesu rozlišovania?

Človek nesmie stáť na mieste. Pri práci s mladými ľuďmi musíme vždy poskytnúť perspektívu v pohybe, nie statickú. Musíme prosiť Pána o milosť a múdrosť, aby nám pomohol urobiť správne kroky. V mojich časoch práca s mládežou pozostávala zo stretnutí, na ktorých sa niečo preberalo, študovalo. Teraz to už takto nefunguje. Musíme im pomôcť napredovať s konkrétnymi ideálmi, dielami, cestami. Mladí ľudia nachádzajú zmysel svojho života na ceste, nikdy nie staticky. Niektorí možno váhajú, pretože vidia mladých ľudí bez viery, hovoria, že nie sú v Božej milosti. Ale dovoľte, aby sa o nich postaral Boh! Vašou úlohou je nasmerovať ich na cestu. Myslím, že to je to najlepšie, čo môžeme urobiť.

(Preklad: Redakcia časopisu Viera a život, Vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava)

[1] Pápež tu naráža na akýsi praktický súhrn, tzv. Pravidlá, používané v Spoločnosti a formulované v 20. storočí, ktoré boli pokladané za náhradu Stanov. Povedomie jezuitov o Spoločnosti istý čas utváral práve tento text a zašlo to až tak ďaleko, že niektorí nikdy nečítali Stanovy, ktoré sú základným textom. Podľa pápeža v tomto období v Spoločnosti hrozilo, že Pravidlá premôžu ducha.

 



( TK KBS, RV, jb; rp ) 20220615032   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Svetové stretnutie rodín

Pápež na Malte

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat

  ::Pomoc utečencom::
Pomoc s ubytovaním