[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je pondelok 27. 06. 2022   Meniny má Ladislav, Ladislava      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  jún  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
27282930   

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Duch Svätý je Božou pamäťou – homília pápeža Františka na slávnosť Turíc
P:3, 05. 06. 2022 14:38, ZAH



Foto: SpC-Vatican


Vatikán 5. júna (RV) Prinášame homíliu Svätého Otca Františka zo Slávnosti zoslania Ducha Svätého v nedeľu 5. júna v Bazilike sv. Petra. Počas slávenia, pri ktorom úlohu hlavného celebranta zveril dekanovi Kardinálskeho kolégia Giovannimi Battistovi Re, bol pápež František prítomný v kresle bez liturgického rúcha a homíliu predniesol z invalidného vozíčka.

V záverečnej vete evanjeliového čítania, ktoré sme si vypočuli, Ježiš vyslovuje výrok, ktorý nám dáva nádej a zároveň nás núti zamyslieť sa. Učeníkom hovorí: „Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14,26). Zaráža nás toto slovo „všetko“; a pýtame sa sami seba: v akom zmysle dáva Duch tým, ktorí ho prijímajú, toto nové a plné pochopenie? Nie je to otázka kvantity ani akademická otázka: Boh z nás nechce urobiť encyklopédie alebo učencov. Nie. Je to otázka kvality, perspektívy, vnímavosti. Duch nám dáva vidieť všetko novým spôsobom, podľa Ježišovho pohľadu. Vyjadril by som to takto: na veľkej ceste životom nás učí, kde začať, ktorými cestami sa vydať a ako kráčať. Je to Duch Svätý, kto nám hovorí odkiaľ začať, akou cestou sa uberať a ako kráčať – štýl, akým máme kráčať.

Po prvé: odkiaľ začať. Duch nám v skutočnosti ukazuje východiskový bod duchovného života. Aký? Ježiš o tom hovorí v dnešnom prvom verši, kde hovorí: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (v. 15). Ak ma milujte, budete zachovávať: taká je logika Ducha. Často uvažujeme často obrátene: ak zachovávame, milujeme. Zvykli sme si myslieť, že láska sa odvodzuje od nášho dodržiavania, od našej zdatnosti, od našej nábožnosti. Namiesto toho nám Duch pripomína, že bez lásky je všetko ostatné márne. A že táto láska nepochádza ani tak z našich schopností: táto láska je jeho darom. On nás učí milovať, a musíme si žiadať tento dar. Je to Duch lásky, ktorý do nás vkladá lásku, je to on, kto nám dáva pocítiť, že sme milovaní, a učí nás milovať. To on je tým takpovediac „motorom“ nášho duchovného života. On je tým, kto hýbe všetkým v našom vnútri. Ak ale nezačíname od Ducha alebo s Duchom či prostredníctvom Ducha, tá cesta nie je možná.

On sám nám to pripomína, pretože je Božou pamäťou: Duch Svätý je Božou pamäťou, je tým, ktorý nám pripomína všetky Ježišove slová (porov. v. 26). A Duch Svätý je aktívnou pamäťou, ktorá zapaľuje a oživuje v srdci vrúcnosť voči Bohu. Zakúsili sme jeho prítomnosť v odpustení hriechov, keď sme boli naplnení jeho pokojom, slobodou a útechou. Je dôležité živiť túto duchovnú pamäť. Vždy si pamätáme veci, ktoré nie sú v poriadku: často sa v nás ozýva hlas, ktorý nám pripomína zlyhania a nedostatky, ktorý nám hovorí: „Pozri, ďalší pád, ďalšie sklamanie, nikdy to nedokážeš, nie si schopný“. Toto je refrén, ktorý je mrzký a zlý. Duch Svätý nám naopak pripomína niečo celkom iné: „Padol si? Ale si synom. Padol si, či padla si? Si Božou dcérou, si jedinečné, vyvolené, vzácne, večne milované stvorenie: padol si alebo si padla, ale si vždy milovaný a milovaná: aj keď si stratil  dôveru v seba, Boh ti dôveruje!“ Toto je tá pamäť Ducha, to čo nám Duch neustále pripomína: Boh si na teba pamätá. Ty zabudneš pamätať na Boha, ale Boh na teba nezabudne: pamätá na teba neustále.

Ale možno namietneš: pekné slová, ale mám toľko problémov, rán a starostí, ktoré sa nedajú vyriešiť jednoduchými útechami! No práve tam chce Duch vstúpiť. Pretože on, Utešiteľ, je Duchom uzdravenia, je Duchom vzkriesenia a môže premeniť tie rany, ktoré ťa vo vnútri pália. Učí nás, aby sme nevyškrtávali spomienky na ľudí a na situácie, čo nám ublížili, ale aby ho nechali do nich vstúpiť. Tak to urobil aj s apoštolmi a ich zlyhaniami. Opustili Ježiša pred umučením, Peter ho zaprel, Pavol prenasledoval kresťanov: koľko chýb, koľko pocitov viny! A my, pomyslime na naše pochybenia: koľko chýb, koľko pocitov viny! Sami od seba nemáme cestu východiska. Sami nie; s Utešiteľom áno. Pretože Duch uzdravuje spomienky. Ako? Tým, že na vrch rebríčka vráti to, čo je dôležité: spomienku na Božiu lásku, jeho pohľad na nás. Takto dáva životu poriadok: učí nás prijať samých seba, učí nás odpúšťať, odpustiť sami sebe, čo nie je ľahké: Duch Svätý nás učí tejto ceste, učí nás zmieriť sa s minulosťou. Nanovo vykročiť.

Okrem toho, že nám Duch pripomína východisko, učí nás – a to je druhý bod –, akými cestami sa uberať. Dozvedáme sa to z druhého čítania, kde svätý Pavol vysvetľuje, že tí, „ktorých vedie Boží Duch“ (Rim 8,14), „nežijú podľa tela, ale podľa Ducha“ (v. 4). Inými slovami, Duch nám pred životnými križovatkami naznačuje najlepšiu cestu, ktorou sa treba vydať. Preto je dôležité vedieť rozoznať jeho hlas od hlasu ducha zla. Obaja sa k nám prihovárajú: treba sa naučiť rozlišovať, aby sme dobre chápali, kde hlas Ducha, aby sme ho rozpoznali a nasledovali tú cestu, riadili sa tým, čo nám on hovorí.

Uveďme niekoľko príkladov: Duch Svätý ti nikdy nepovie, že na tvojej ceste je všetko v poriadku. Nikdy ti to nepovie, lebo to nie je pravda. Nikdy. Nie, on ťa napráva, dokonca ťa núti plakať nad hriechmi; nabáda ťa zmeniť sa, zápasiť so svojimi klamstvami a dvojtvárnosťou, aj keď si to vyžaduje námahu, vnútorný boj a obetu. Naopak zlý duch ťa nabáda robiť vždy to, čo sa ti páči a čo sa ti pozdáva; vedie ťa k presvedčeniu, že máš právo využívať svoju slobodu, ako sa ti zachce. Potom však, keď zostaneš vnútorne prázdny – je to drsné, táto skúsenosť cítiť vo vnútri prázdno: toľkí z nás sme to pocítili! –, a keď zostaneš s prázdnotou vo vnútri, obviňuje ťa: zlý duch ťa obviňuje, stáva sa žalobcom, a zráža ťa na kolená, ničí ťa. Duch Svätý, ktorý ťa pri kráčaní koriguje, ťa nikdy nenechá ležať na zemi – nikdy! –, ale berie ťa za ruku, utešuje ťa a vždy ťa povzbudzuje.

A tiež, keď vidíš, ako sa v tebe vzmáha horkosť, pesimizmus a smutné myšlienky – koľkokrát sme do toho upadli! –, keď sa prihodia tieto veci, je dobré vedieť, že to nikdy nepochádza od Ducha Svätého. Nikdy: zatrpknutie, pesimizmus a smutné myšlienky nikdy nepochádzajú od Ducha Svätého. Pochádza to od zla, ktoré je ako doma uprostred negativity a často využíva túto stratégiu: živí netrpezlivosť, cítenie sa obeťou, vyvoláva v nás potrebu ľutovať sa a reagovať na problémy kritikou, hádzaním všetkej viny na iných. Robí nás nervóznymi, podozrievavými a ponosujúcimi sa. Bedákanie je práve tým jazykom zlého ducha: vedie ťa k bedákaniu, čo je vždy niečím chmúrnym, s tvárou ako z pohrebného sprievodu. Tieto bedákania... Duch Svätý nás naopak vyzýva, aby sme nikdy nestrácali dôveru a vždy začínali odznova: vstávaj, vstaň! Vždy ti dodá odvahu: vstaň! Ako? Tým, že sa ako prví vložíme do hry a nebudeme čakať, kým začne niekto iný. A potom tým, že každému, koho stretneme, budeme prinášať nádej a radosť, nie bedákania; aby sme nikdy nezávideli druhým, nikdy! Závisť je tými dverami, cez ktoré vstupuje zlý duch, hovorí nám to Biblia: zo závisti vstúpil do sveta diabol. Nikdy nezáviďme, nikdy! Duch Svätý ti prináša dobro, vedie ťa k tomu, že sa tešíš z ich úspechov: „Aké pekné! Aké krásne, že sa toto vydarilo!“

Duch Svätý je navyše konkrétny, nie je idealistický: chce, aby sme sa sústredili na to, čo je tu a teraz, pretože miesto, kde sme, a čas, ktorý žijeme, sú miestami milosti. Miesto milosti je konkrétne miesto dneška: tu a teraz. Ako? Nie fantázie, čo by nám mohli prísť na myseľ: Duch Svätý ťa vždy vedie k tomu, čo je konkrétne. Duch zla nás naopak chce odkloniť od toho, čo je tu a teraz, chce nás odviesť v myšlienkach niekam inam: často nás upína na minulosť - na banovania, na nostalgie, na to, čo nám život nedal. Alebo nás premieta do budúcnosti, živiac strachy, ilúzie, falošné nádeje. Duch Svätý to nerobí, vedie nás milovať tu a teraz, konkrétne: nie ideálny svet, ideálnu Cirkev, nie nejakú ideálnu rehoľnú kongregáciu, ale to, čo je tu, na svetle dňa, v priezračnosti, v jednoduchosti. Ako veľmi sa to líši od toho Zlého, ktorý rozviruje veci, ktoré sa hovoria za chrbtom, klebety, plané reči! Ohováranie je mrzký zlozvyk, ktorý ničí identitu ľudí.

Duch nás chce mať spolu, ustanovuje nás ako Cirkev a dnes – to je tretí a posledný aspekt – učí Cirkev, ako má kráčať. Učeníci boli zavretí vo večeradle, potom zostupuje Duch a vyvádza ich von. Bez Ducha boli sami medzi sebou, s Duchom sa otvárajú všetkým. V každej dobe Duch prevracia naše schémy a otvára nás svojej novosti. Božia novosť je tu odjakživa, a je to tá novosť Ducha Svätého, ktorý vždy učí Cirkev životnej nevyhnutnosti vychádzať von, fyziologickej potrebe ohlasovať, nezostávať uzavretou sama v sebe: nebyť stádom, ktoré posilňuje ohradu, ale otvorenou pastvinou, aby sa všetci mohli živiť Božou krásou; učí nás byť prívetivým domovom bez deliacich stien. Svetský duch na nás naopak tlačí, aby sme sa sústredili len na vlastné problémy a na vlastné záujmy, na potrebu ukázať sa ako dôležití, na úpornú obranu našich národných a skupinových príslušností. Duch Svätý to nerobí: pozýva nás, aby sme zabudli na seba a otvorili sa všetkým. A tak omladzuje Cirkev. Dávajme pozor: to on ju omladzuje, nie my. My sa snažíme ju trochu nalíčiť: toto je nanič. On ju omladzuje. Pretože Cirkev sa sama nenaprogramuje a modernizačné projekty nestačia. To Duch nás oslobodzuje od posadnutosti naliehavosťou a pozýva nás kráčať po starých a stále nových cestách svedectva, po cestách svedectva, po cestách chudoby, po cestách misie, aby nás oslobodil od seba samých a vyslal nás do sveta.

A nakoniec niečo, čo je kuriózne: Duch Svätý je autorom rozdelenia, aj hurhaja, istého neporiadku. Pomyslime na turíčne ráno: autor vytvára rozdelenie jazykov, postojov... bol to hurhaj! Ale rovnakým spôsobom je autorom harmónie. Rozdeľuje rozmanitosťou chariziem, ale je to zdanlivé rozdelenie, pretože to pravé rozdelenie sa zapája do harmónie. On vytvára rozdelenie cez charizmy a vytvára aj harmóniu všetkého tohto rozdelenia, a toto je bohatstvo Cirkvi.

Bratia a sestry, vstúpme do školy Ducha Svätého, aby nás všetko naučil. Vzývajme ho každý deň, aby nám pripomínal, že máme vždy vychádzať z Božieho pohľadu na nás, aby sme sa vo svojich rozhodnutiach riadili počúvaním jeho hlasu, aby sme kráčali spoločne, ako Cirkev, poslušní voči nemu a otvorení svetu. Nech je tak.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News)



( TK KBS, RV, jb; rp ) 20220605003   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Svetové stretnutie rodín

Pápež na Malte

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat

  ::Pomoc utečencom::
Pomoc s ubytovaním