Vatikán 30. apríla (TK KBS) Prinášame plné znenie homílie bratislavského arcibiskupa metropolitu a predsedu Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislava Zvolenského, s ktorou sa prihovoril slovenským pútnikom na ďakovnej púti v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne.
-
„Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev“ (Mt 16, 18).
Strieborný a zlatý kľúč od Božieho kráľovstva.
Slová, ktoré sme práve počuli v úryvku evanjelia, nie sú len napísané tu v bazilike po obvode kupoly na zlatom podklade, tu si uvedomujeme ich skutočnosť, reálnu účinnosť.
Tu na týchto miestach apoštol svätý Peter podstúpil mučenícku smrť pre vieru, tu ho pochovali. Tu sa nachádzame v bezprostrednej blízkosti miesta jeho mučeníckej smrti a jeho hrobu.
Šimon Peter, rybár z Genezaretského jazera vo Svätej zemi, odišiel do Ríma, aby hlásal evanjelium tu, v strede Rímskej svetovej ríše, na miestach, kde sa sústreďovala všetka moc a všetko poznanie tej doby, aby tu zasadil a vybudoval Cirkev.
Aké beznádejné sa to na začiatku muselo zdať: on úbohý malý rybár, ktorý sa mohol javiť iba ako židovský sektár a prišiel s posolstvom o zmŕtvychvstalom Ježišovi, človekovi a Božom Synovi, do kozmopolitného mesta, kde boli zastúpené všetky vtedajšie náboženstvá.
Odvtedy sa týmto mestom prehnali mnohé dejinné búrky a aj početné ohrozenia a nebezpečenstvá, ktoré mali zničiť pápežstvo a vieru. Opakovane sa zdalo, že Cirkev sa dostala do bodu, o ktorom by sa dalo povedať, že teraz je Cirkev už naozaj na konci. A z ľudského hľadiska to naozaj tak vyzeralo. Ale Pánove prisľúbenia apoštolovi Petrovi neprestali byť účinné. Petrova služba nevychádzala z ľudských síl, ale zo stálej účinnosti Pánovho prisľúbenia. Tu cítime a vidíme, že jeho prisľúbenie je stále účinné a živé, otvára budúcnosť, ktorá prevyšuje ľudské plány a schopnosti.
» Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“
Keď som čítal tieto slová, moje myšlienky uviazli na týchto slovách „kľúče nebeského kráľovstva“.
Pýtal som sa: Čo to vlastne je, „kľúče nebeského kráľovstva“? Kto by ich nechcel poznať, nechcel by ich mať, kľúč k raju, kľúč k šťastiu, kľúč k naplnenému životu, k úspechu? Kľúč od nebeského kráľovstva. Kde sú, kde ich nájdeme?
Tradícia na zobrazeniach vložila do rúk svätého Petra dva kľúče: jeden strieborný a druhý zlatý, aby označili skutočné kľúče, ktoré odomykajú kľúčové dvere nášho života. A v jednom príhovore emeritného pápeža Benedikta som objavil hlboké duchovné vysvetlenie o oboch kľúčoch.
Strieborný kľúč sú vedomosti, ktoré potrebujeme, aby sme netápali životom ako slepci. Aby sme vedeli: Odkiaľ vlastne pochádzam, kam smerujem? Čo je to – „byť človekom“? aký je svet? existuje Boh?
Existuje nejaký Boží prísľub? Zodpovednosť? A ak áno, kto je tento Boh? Bez poznania sme slepí a utekáme do prázdnoty. Uvedomenie si, poznanie toho, aké to je byť človekom: to je prvá vec, ktorú potrebujeme. Takže strieborný kľúč je kľúčom poznania; Božie slovo, ktoré nám prináša poznanie vo viere, ktoré nám ukazuje, že Boh existuje, kto je a aký je, a tým nám umožňuje vidieť, čo by malo byť s naším životom a nami uprostred všetkej temnoty sveta a náš život dáva pevnú pôdu a smer, ktorým môžeme žiť a ísť. Božie slovo, ktoré sa stáva poznaním vo viere, je jediným kľúčom, ktorý otvára dvere do správneho života, a tým aj do raja.
Svätý Otec František počas svojej návštevy na Slovensku ako 266. nástupca apoštola Petra priniesol so sebou v duchovnom zmysle ten strieborný kľúč a viacerými spôsobmi svojím príkladom a svojimi slovami nám ho odovzdával, keď nás povzbudzoval vo viere. Napr. dňa 12. septembra 2021 vo svojom príhovore biskupom, kňazom, rehoľníčkam, rehoľníkom, seminaristom, katechétkam a katechétom povedal aj tieto slová:
„Ste deťmi veľkej tradície. Vaša náboženská skúsenosť má pôvod v kázaní a v službe žiarivých osobností sv. Cyrila a Metoda. Oni nás učia, že evanjelizácia nie je nikdy jednoduchým opakovaním minulosti. Radosťou Evanjelia je vždy Kristus, ale cesty, ktorými sa táto radostná zvesť má šíriť časom a dejinami sú rozdielne. [...]
Cesty sú všetky rozdielne. Cyril a Metod kráčali spolu po týchto končinách európskeho kontinentu a zapálení túžbou po ohlasovaní evanjelia vymysleli novú abecedu, aby mohli preložiť Bibliu, liturgické texty a kresťanskú náuku. Tak sa stali apoštolmi inkulturácie viery tu u vás. Vymysleli nové jazyky na šírenie Evanjelia; boli tvoriví v pretlmočení kresťanského posolstva; boli tak blízko ľudu s ktorým sa stretali, že sa naučili rozprávať ich jazykom a prijali ich kultúru.
[...] "Ale ako to urobíme?" .... Ach, urobme to!" - tvárou v tvár generácii, ktorá možno neverí, ktorá stratila zmysel pre vieru, alebo ktorá zredukovala vieru na zvyk či viac-menej prijateľnú kultúru, skúsme otvoriť dieru a byť kreatívni! Sloboda, kreativita... Aké krásne, keď vieme nájsť nové cesty, spôsoby a jazyky na zvestovanie Evanjelia! A my si môžeme pomôcť ľudskou tvorivosťou, každý z nás má aj túto možnosť, ale veľkým kreatívcom je Duch Svätý! On je ten, kto nás nabáda k tvorivosti! Ak svojím kázaním a svojou pastoráciou už nedokážeme vojsť dnu bežnou cestou, snažme sa otvoriť iné priestory; skúsme inými cestami.“
Druhý, zlatý kľúč, je láska. Boh je láska, hovorí nám svätý Ján (1 Jn 4, 8). Pretože je to tak, láska je kľúčom, ktorý odomyká základné dvere a nakoniec aj tie rozhodujúce – tie k samotnému Bohu. To nám hneď dáva zmysel. Zodpovedá všetkému, čo snívame, túžime a po čom túžime. Ale ak to chceme previesť do praxe, bude to ťažšie. Môžeme skutočne milovať?
Svätý Otec František počas svojej návštevy na Slovensku ako nástupca apoštola Petra priniesol so sebou v duchovnom zmysle ten zlatý kľúč a nám ho sprítomňoval, objasňoval a odovzdával viacerými spôsobmi, keď nás povzbudzoval v láske.
Vo svojom príhovore dňa 14. septembra 2021 k mládeži v Košiciach povedal aj tieto slová:
„Preto keď snívate o láske, neverte v špeciálne efekty, ale v to, že každý z vás je výnimočný: každý z vás . Každý je darom a môže zo života, zo svojho vlastného života urobiť dar. Ostatní, spoločnosť, chudobní na vás čakajú. Snívajte o kráse, ktorá presahuje vzhľad, presahuje make-up, ktorá presahuje módne trendy. Snívajte bez strachu o založení rodiny, o splodení a výchove detí, o dávaní života, o zdieľaní všetkého s druhou osobou, bez toho, aby ste sa hanbili za svoje slabosti, pretože je tu on alebo ona, kto ich prijíma a miluje, ktorý ťa miluje takého, aký si. A toto je láska: milovať toho druhého takého aký je, a toto je pekné.“
Môžeme skutočne milovať? Celkom prirodzene, ako si myslíme, ani toto nám nie je dané. Ak sa potom nad tým zamyslíme, uvidíme niečo zvláštne a zároveň veľmi dôležité, totiž že láska vždy predpokladá pasívny hlas. Môžem milovať len vtedy, keď som milovaný. Kto nikdy nezažil lásku, kto nikdy nebol milovaný, kto nikdy nezažil túto posvätnú pasivitu byť milovaný, tomu láska zostáva cudzia. Znovu a znovu nás musí predchádzať láska, musíme byť milovaní, aby sme mohli milovať sami seba. A potom pred nami opäť stojí postava Krista: on nás miloval prvý, hovorí nám svätý Pavol, a keď sa pozrieme na kríž, v láske až do konca, ako hovorí Ján (porov. Jn 13,1), potom vieme aká je to pravda. Miloval ma a zomrel za mňa (Flp 2:8). Toto slovo svätého Pavla platí pre každého z nás.
Svätý Otec František nám tento „zlatý kľúč“ lásky sprostredkoval na stretnutí s mladými aj vzácnymi slovami o svätej spovedi:
„Boh trpí, keď si myslíme, že nám nemôže odpustiť, pretože je to ako keby ste mu povedali: „Si slabý v láske!“. Povedať toto Bohu je škaredé! Povedať mu, že „v láske si slabý“. Naopak, Boh sa raduje, keď nám odpúšťa, zakaždým. Keď nás zdvihne, verí v nás ako prvýkrát, nenechá sa odradiť. My sa necháme odradiť, on nie. Nevidí hriešnikov, ktorých by nálepkoval, ale deti, ktoré miluje. Nevidí pomýlených ľudí, ale milované deti; možno zranené, a vtedy má ešte viac súcitu a nehy. A vždy, keď sa spovedáme - nikdy na to nezabudnime – je v nebi oslava. Nech je to tak aj na zemi!
Boh nás miloval ako prvý, jeho láska je na prvom mieste, pre mňa, pre každého z nás je nezištná, je zadarmo. Je to láska nie preto, že sme dobrí, ale preto, že nás chce urobiť dobrými. A preto je to vždy láska odpúšťajúca a očisťujúca. Keď sa pozrieme do Ježišovho života, vidíme, že oslovoval tých, ktorí vedeli, že potrebujú odpustenie; tých, ktorí o sebe vedeli, že sú hriešnici a vedeli, že potrebujú odpustenie; ale nenašiel prístup k tým, ktorí boli spokojní sami so sebou a považovali sa za dokonalých a nežiadali o odpustenie.
Strieborný a zlatý kľúč: viera a láska, to sú kľúče k živému Bohu. Prosme v tento deň Pána, aby sme si ako duchovné ovocie našej púte do Ríma znova uvedomili duchovné kľúče, ktoré potrebujeme, aby sme tieto kľúče nestrácali a aby nám ich pomohol zveriť do rúk iných, aby sme jedného dňa všetci našli dvere otvorené u nášho Otca v nebi.
-
