[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je streda 29. 06. 2022   Meniny má Peter a Pavol; Petra      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  jún  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
27282930   

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Celý príhovor misionárom milosrdenstva: Buďme veľkodušní ako Rút
P:3, 26. 04. 2022 14:15, ZAH



Pápež František s misionármi milosrdenstva pri osobitnej audiencii v Aule Pavla VI.

Foto: SpC-Vatican


Vatikán 26. apríla (RV) Prinášame v plnom znení príhovor pápeža Františka misionárom milosrdenstva pri osobitnej audiencii v Aule Pavla VI. na záver ich tretieho medzinárodného stretnutia, ktoré sa konalo v Ríme v dňoch 23. – 25. apríla 2022.

Drahí misionári milosrdenstva, dobrý deň a vitajte!

Chcel som sa s vami opäť stretnúť, pretože vám som zveril službu, ktorá je môjmu srdcu najbližšia: byť účinným nástrojom Božieho milosrdenstva. Vidím, že počet misionárov milosrdenstva sa každým rokom zvyšuje: sú tu aj iné problémy, ale rastie. To ma teší, pretože to znamená, že vaša prítomnosť v jednotlivých cirkvách je považovaná za dôležitú a kvalifikovanú. Ďakujem Mons. Rinovi Fisichellovi za jeho slová a za informácie, ktoré mi poskytol o vašom misijnom nasadení. A pravdupovediac, bol verný Božiemu vnuknutiu, pretože je to jeho vynález; ale bol to on, kto mi predložil túto myšlienku a povzbudil ma, pretože videl, že v Cirkvi je potrebná vaša prítomnosť, vaša ochota a vaša blízkosť, aby ste odpúšťali: odpúšťali bez množstva medzičlánkov.

Ako som napísal v Apoštolskej konštitúcii Praedicate Evangelium: «Evanjelizácia sa uskutočňuje osobitne cez ohlasovanie Božieho milosrdenstva, prostredníctvom viacerých spôsobov a vyjadrení. K tomuto cieľu prispieva zvláštnym spôsobom špecifická činnosť misionárov milosrdenstva» (čl. 59 § 2)   Ste dnes privilegovaným nástrojom v Cirkvi. Nie ste akýmsi hnutím, ktoré dnes existuje a zajtra ho niet. Nie. Ste v štruktúre Cirkvi. Preto som vás tam chcel dať. Dúfam teda, že budete môcť ešte viac rásť, a preto sa obraciam na biskupov s nádejou, že budú môcť určiť svätých, milosrdných kňazov, pripravených odpúšťať, aby sa stali v plnom zmysle misionármi Milosrdenstva.

Pri našom prvom stretnutí (9. februára 2016) som sa spolu s vami zamýšľal nad postavou Noeho a prikrývkou, ktorú mu dali jeho synovia, aby ho ochránili pred hanbou jeho nahoty. Pri tejto príležitosti som vás vyzval, aby ste "prikryli hriešnika prikrývkou milosrdenstva, aby sa už viac nehanbil a mohol znovu nadobudnúť radosť zo svojej synovskej dôstojnosti". Na našom druhom stretnutí (10. apríla 2018) som vás slovami proroka Izaiáša požiadal, aby ste boli znamením útechy, aby tí, čo za vami prichádzajú správne vnímali, že Boh nikdy na nikoho nezabúda ani ho neopúšťa, ba že si dokonca vpísal do svojej dlane meno každého stvorenia (porov. Iz 49,16).

Dnes by som vám chcel ponúknuť ďalšiu biblickú postavu, ktorá môže inšpirovať vašu službu. Je to Rút, moabská žena, ktorá, hoci pochádzala z cudzej krajiny, naplno vstúpila do dejín spásy. Kniha, ktorá je jej venovaná ju predstavuje ako Dávidovu prababičku (Rút 4,18-22) a Matúšovo evanjelium ju výslovne spomína medzi Ježišovými predkami (porov. 1,5). Rút je chudobné dievča skromného pôvodu, ovdovie vo veľmi mladom veku a navyše žije v cudzej krajine, ktorá ju považuje za votrelkyňu, nehodnú ani len solidarity. Je to situácia, ktorú by v dnešnej kultúre nikto do hĺbky nepochopil. Rút bola vo všetkom závislá od iných: pred svadbou od otca a po svadbe od manžela; ako vdovu by ju mali chrániť jej deti, ale ona ich nemá. V dedine, kde žije, je odsunutá na okraj, pretože je Moabka. Je bez podpory a bez akejkoľvek obrany. Nemá žiadnu podporu ani obranu. Skrátka, jej život patrí k najhorším, aké si možno predstaviť, a zdá sa, že nemá žiadnu budúcnosť.

Akoby toto všetko nestačilo, svätý autor dodáva, že jediná osoba, ku ktorej je Rút pripútaná, je jej svokra Noemi. Ani Noemina situácia však nie je najlepšia: je vdova, prišla o dve deti a je príliš stará na to, aby mala ďalšie, takže je odsúdená na smrť bez zanechania potomkov. Noemi, ktorá sa vysťahovala do Moabskej krajiny, sa rozhodla vrátiť do Betlehema, svojej vlasti, a musí podstúpiť dlhú a náročnú cestu. Noemi tvrdí, že Boh k nej nebol milosrdný, a jasne hovorí: „Pánova ruka vystúpila proti mne“ (Rút 1,13). Je taká skormútená, že už ani nechce, aby ju volali menom Noemi, čo znamená „moja sladkosť“, ale Mara, teda „trpká“ (1,20). Táto žena bola naozaj na dne.

Napriek tomu všetkému sa Rút rozhodne spojiť svoj život so svokriným a s presvedčením jej hovorí: „Nenaliehaj na mňa, aby som ťa opustila a odvrátila sa od teba: lebo kam pôjdeš ty, pôjdem i ja, kde sa zdržíš, zdržím sa aj ja: tvoj národ sa stane mojím národom a tvoj Boh bude mojím Bohom. Kde ty zomrieš, tam zomriem i ja a tam budem aj pochovaná. Nech mi Pán tak urobí a nech mi tak aj pridá,“ – je to spôsob prísahy – „že len smrť ma odlúči od teba“ (1,16-17). Skutočne veľkorysé slová – keď pomyslíme že ide o nevestu a svokru, ktorých vzťahy tradične nie sú najlepšie! – pretože budúcnosť, ktorá sa pre Rút črtá, rozhodne nie je pohodou. A to ju vykresľuje ako veľkodušnú ženu, ktorá svoju svokru skutočne milovala.

Obe ženy sa vydávajú na cestu do Betlehema, ale Rút musí každý deň chodiť hľadať jedlo na obživu; jej dni plynú v neistote a nevypočítateľnosti. Vyvstáva otázka: spravila Rút dobre, keď sa pripútala k svokre? Bola ešte mladá, v Moabsku by si určite našla iného manžela... Tak prečo toto unáhlené rozhodnutie? Svätá kniha už poskytuje prvú odpoveď: Rút mala dôveru v Boha a konala z hlbokého cítenia so svojou staršou svokrou, ktorá by inak zostala sama a opustená. Pomyslime na to, že v tom čase boli vdovy ponechané napospas a nikto sa o ne nestaral, a jediným liekom pre ne bol Pán...

Rútin príbeh bude mať šťastný koniec: keď paberkuje klasy, stretáva Bóza, bohatého šľachtica, ktorý jej prejavuje priazeň; uznáva, že jej veľkodušnosť voči svokre jej dáva takú dôstojnosť, že ju už nemožno považovať za cudzinku, ale za plnohodnotnú súčasť izraelského ľudu. Cudzinka a chudobná žena, ktorá je nútená každý deň hľadať obživu, je za svoju vernosť a dobrotu odmenená hojnosťou darov. Slová Magnifikatu, ktoré vyslovuje Mária, sú anticipované v živote Rút: „Povýšil ponížených [...] hladných nakŕmil dobrotami“ (Lk 1,52-53).

Môžeme si z toho vziať veľkú lekciu aj pre seba. Rut nie je pokrvnou Abrahámovou dcérou; zostáva Moabkou a vždy sa tak bude nazývať, ale jej vernosť a veľkodušnosť jej umožňujú vstúpiť so všetkými právami do izraelského ľudu. V skutočnosti Boh neopúšťa tých, ktorí sa mu zverujú, ale vychádza im v ústrety láskou, ktorá sa im odvďačí nad všetky túžby. Rút prejavuje črty milosrdenstva, keď nenecháva Noemi samu, ale delí sa s ňou o svoju budúcnosť; keď sa neuspokojí s tým, že zostane v jej blízkosti, ale delí sa s ňou o svoju vieru a skúsenosť, že je súčasťou nového ľudu; keď je ochotná prekonať každú prekážku, aby jej zostala verná. To, čo nám z toho plynie, je skutočná tvár milosrdenstva, ktorá sa prejavuje v súcite a zdieľaní.

Táto postava Rút je ikonou toho, ako môžeme prekonať mnohé formy vylúčenia a marginalizácie, ktoré sa uhniezďujú v našom správaní. Ak sa zamyslíme nad štyrmi kapitolami, ktoré tvoria túto krátku knihu, objavíme neuveriteľné bohatstvo. Týchto niekoľko strán vyzdvihuje dôveru v Božiu lásku, ktorá sa vzťahuje na všetkých. Navyše odhaľuje, že Boh pozná vnútornú krásu ľudí, aj keď ešte nemajú vieru vyvoleného národa; je pozorný k ich citom, najmä k ich vernosti, oddanosti, veľkodušnosti a nádeji, ktorá prebýva v ich srdciach, keď sú vystavení skúške. Tento príbeh vo svojej jednoduchosti odhaľuje prekvapivé významové bohatstvo. Byť veľkodušnými sa jasne ukazuje ako tá správna a odvážna voľba, v ktorej v našom kňazskom živote nikdy nesmieme zlyhať.

Drahí bratia misionári milosrdenstva, v Knihe Rút Boh nikdy neprehovorí, ani jedno slovo. Spomína sa mnohokrát, postavy sa naňho často odvolávajú, ale on mlčí. Zisťujeme však, že Boh komunikuje práve prostredníctvom Rút. Každé jej gesto láskavosti voči Noemi, ktorá sa považuje za „zatrpknutú voči Bohu“, sa stáva hmatateľným znakom Pánovej blízkosti a dobroty. Prostredníctvom tejto postavy sme aj my pozvaní pochopiť Božiu prítomnosť v živote ľudí. Cesta, ktorú prežívame, je často namáhavá, ťažká, niekedy dokonca plná smútku, ale Boh sa na ňu vydáva, aby nám zjavil svoju lásku. Je na nás, aby sme svojou službou boli hlasom Boha - toto je dôležité: my, misionári milosrdenstva, dávame hlas Bohu - a aby sme ukazovali tvár jeho milosrdenstva. Je to na nás. Človek, ktorý sa stretne s jedným z vás, sa musí zmeniť, musí zmeniť svoje cítenie, svoje predstavy o Bohu: „Teraz, pri tomto  misionárovi, som pochopil, pocítil som, kto je Boh.“ Nikdy nezabúdajme, že Boh nekoná v každodennom živote ľudí cez ohromujúce činy, ale tichým, diskrétnym, jednoduchým spôsobom, takže sa prejavuje skrze ľudí, ktorí sa stávajú sviatosťou jeho prítomnosti. A vy ste sviatosťou Božej prítomnosti.

Prosím vás, aby ste sa vyhýbali všetkým formám posudzovania a vždy mali na prvom mieste vôľu pochopiť človeka, ktorého máte pred sebou. Nikdy sa nezastavujte pri jednom detaile, ale pozrite sa na celý jeho život. Je to život, ktorý si kľaká a prosí o odpustenie! A kto som ja, aby som neodpustil? – „Ale kánon hovorí toto, takže nemôžem...“ – Zmĺkni. Máš pred sebou ženu alebo muža, ktorý ťa prosí o odpustenie, a ty máš odpustenie vo vrecku. Zostane v tvojom vrecku? Alebo ho tvoja štedrosť poskytne? – „Ale pri odpúšťaní musíme byť precízni...“ – Nie, ty nie si vhodný na to, aby si bol misionárom milosrdenstva. Choď do kláštora kartuziánov, aby si sa modlil za svoje hriechy. Takto to nejde. Boh sa nezastavuje pred výzorom, a keby súdil len podľa chýb, pravdepodobne by nikto nebol spasený! Kto z nás ich nemá? Takto sa milosrdenstvo neprejavuje. Ono vie nahliadnuť do srdca človeka, kde sa skrýva túžba, to prahnutie po návrate k Otcovi a do jeho domu (porov. Lk 15,18-20).

Toto je teda mojím povzbudením pre vás: majte vždy po ruke prikrývku milosrdenstva – spomeňte si na Noeho –, aby ste zahalili jej teplom všetkých, ktorí si k vám prichádzajú po odpustenie. Ponúknite útechu tým, ktorí sú smutní a osamelí. Buďte veľkodušní ako Rút, pretože len tak vás Pán uzná za svojich verných služobníkov. –   „Ale, otče, veď viete, že v tomto modernom svete, kde je toľko zvláštnych vecí, toľko nových hriechov, nikdy nevedno, lebo ja mu dám odpustenie, ale možno zajtra príde a bude žiadať o ďalšie odpustenie.“ – A čo ťa udivuje? Tú istú otázku položil Peter Pánovi a odpoveď znela: „sedemdesiatkrát sedem“. Vždy. Vždy odpustenie. Neodkladaj ho. – „Nie, musím sa poradiť s moralistom...“ – Neodkladaj ho. Dnes. –„Ale neviem, či je presvedčený.“ – Pozri, je tu človek, ktorý si od teba prosí odpustenie: kto si ty, aby ste sa vypytoval, či je presvedčený alebo nie? Ver na jeho slovo, a odpusti. Vždy odpúšťaj. Prosím, vždy odpúšťaj. S Kristovým odpustením sa nehrá, nežartuje.

A prv než skončím, rád by som pripomenul jedného veľkého spovedníka, alebo až dvoch, ktorých som stretol vo svojej predchádzajúcej diecéze. Už som to spomínal pri iných príležitostiach. Jeden z nich bol sakramentínom (Kongregácia Najsvätejšej sviatosti, pozn. prekl.), mužom v riadiacej funkcii, bol provinciálom, ale nikdy neopustil spovednicu. A bol tam rad! Bol starý, počúval vás a jediné, čo povedal, bolo: „Dobre, dobre, dobre...“. Boh je dobrý, a zbohom. Nešiel strkať nos do detailov. A ja som zhrešil voči tomuto mužovi, pretože keď zomrel, išiel som a videl som rakvu bez kvetov; išiel som do kvetinárstva, kúpil som kvety a priniesol som mu ich. A keď som aranžoval kvety, zbadal som ruženec... a ukradol som si krížik. A jemu som povedal: „Daj mi polovicu tvojej milosrdnosti.“ Mysliac na Elizea: „Daj mi polovicu tvojej milosrdnosti“. A ten krížik si nosím tu vnútri, stále so sebou. Skvelý človek.

Ten ďalší ešte žije: minule som mu volal, keď mal 95. narodeniny. On spovedá celý deň. Obrovský rad ľudí: chlapci, dievčatá, deti, mladí ľudia, kňazi, biskupi, rehoľné sestry, všetci, všetok Boží ľud. A on spovedá. A jedného dňa prišiel za mnou na biskupstvo a vraví mi: „Počúvaj, mám trochu výčitky, lebo sa mi vidí, že príliš veľa odpúšťam.“ Statočný kapucín - ten druhý bol sakramentín, tento kapucín. – „A čo spravíš, keď odpustíš príliš veľa?“ – „Nuž, idem do kaplnky a poviem: "Pane, odpusť mi, lebo som odpustil priveľa", ale hneď ma čosi pochytí a jemu, Pánovi, vravímt: "Ale pozor, lebo to ty si mi dal zlý príklad: ty si odpustil priveľa!". Myslite na tieto dva príklady a neunavte sa v odpúšťaní, pretože On sa nikdy neunaví odpúšťať, nikdy.

Všetkých vás žehnám a sprevádzam v modlitbe, aby vaša služba bola plodná. A nezabudnite sa za mňa modliť. Ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)



( TK KBS, RV, jb; rp ) 20220426042   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Svetové stretnutie rodín

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  ::Pomoc utečencom::
Pomoc s ubytovaním