[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je pondelok 27. 06. 2022   Meniny má Ladislav, Ladislava      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  jún  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
27282930   

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Uplynie 200 rokov od narodenia národného buditeľa, kňaza Jána Palárika
P:3, 26. 04. 2022 11:22, DOM



Bratislava 26. apríla (TK KBS) Pred 200 rokmi sa narodil Ján Palárik, významný národný buditeľ, kňaz, dramatik, redaktor Cyrilla a Methoda a Katolíckych novín. Narodil sa 27. apríla 1822 v Rakovej, okres Čadca. Pri tejto príležitosti prinášame jeho životopis.

Ján Palárik pochádzal z roľnícko-učiteľskej rodiny, základnú školu vychodil v rodisku (1828-1832), gymnázium v Žiline (1832-1836), v Kecskeméte (1836-1839), teológiu začal študovať v Ostrihome (1839), ako klerik v Seminári sv. Imricha (Emericanum) v Bratislave (1839-1840) a dokončil ju v Trnave (1840-1847). Za kňaza ho vysvätili v roku 1847. Kaplánom bol v Starom Tekove (1847 - 1850), v Štiavnických Baniach (1850-1851).

Po obvinení šovinistickým časopisom Religió bol v januári 1851 odsúdený ostrihomským konzistóriom na trojtýždňové kláštorné väzenie; verejnosti podvrhli falošnú sebakritickú deklaráciu, ktorá ho mala znemožniť a spôsobila jeho dlhšie utiahnutie. Preložili ho za kaplána do Banskej Štiavnice (1851) a odtiaľ zasa do Budapešti (1851-1862). Farárom bol v Majcichove (1862-1870).

Národnú a kultúrnu prácu začal rozvíjať v trnavskom seminári, kde spolu s Jozefom Viktorinom, Martinom Hattalom a grófom R. Ňárim založili krúžok národne zmýšľajúcich seminaristov. Pre horlenie za občianske práva ho už počas štúdií prenasledovali, v rokoch 1848 - 1849 bol pod policajným dozorom. Hlásil sa ku koncepcii slovenského národného hnutia vedeného Ľudovítom Štúrom. Spolupracoval s Andrejom Radlinským, ktorý mu dopomohol k licencii na časopis Cyrill a Method. Zameranie časopisu pobúrilo vtedajšiu maďarizujúcu cirkevnú vrchnosť. Mal byť suspendovaný. Odsúdili ho na mesačné väzenie a následné internovanie vo františkánskom kláštore.

Po odpykaní trestu sa najdlhšie odmlčal aj pre vážnu chorobu. Na začiatku rokov nemoty a hluchoty sa zastával štúrovskej spisovnej slovenčiny a zapojil sa do vybudovania i odhalenia pomníka Jána Hollého na Dobrej Vode. Vydal súbor polemických článkov na obranu spisovnej slovenčiny Ohlas pravdy v záležitosti spisovné reči slovenské (1852), redigoval Katolícke noviny (1852-1856).

V národnom hnutí aj v literárnom živote sa začal výraznejšie presadzovať po páde Bachovho absolutizmu; navrhol novú koncepciu federálneho prepojenia národov v Uhorsku so snahou dohodnúť sa v rámci Uhorska s Maďarmi, čo narážalo na odpor až útoky zo strany príslušníkov štúrovskej generácie. Spolupracoval na vydaní almanachov Concordia (1858) a Lipa I-III (1860-1864). Zúčastnil sa na Memorandovom zhromaždení v Martine, súhlasil s jeho programom, okrem požiadavky samostatného slovenského Okolia, nakoľko presadzoval federatívne zriadenie ríše.

Podieľal sa na zakladaní Pešťbudínskych vedomostí (1861), neúspešne kandidoval za poslanca do Uhorského snemu, stal sa spoluzakladateľom a činovníkom Matice slovenskej (1863), podporoval gymnázium v Banskej Bystrici, neskôr založenie gymnázia v Kláštore pod Znievom (1869), pričinil sa o vznik Kníhtlačiarskej a vydavateľskej účastinnej spoločnosti Minerva (1870), spoluzakladal novú politickú stranu, tzv. Novú školu slovenskú (1868), prispieval do jej orgánu Slovenské noviny (1868-1869).

Keď sa príslušníci Novej školy priklonili k maďarskej politike, prestal sa za ňu angažovať a zastávať ju. Na tieto organizačné a politicko-spoločenské aktivity vo verejnom živote a národnom hnutí nadväzujú i redakčné úsilia, najmä v časopise Cyrill a Method. So spolupracovníkmi M. Chlebákom a J. Holčekom presadzoval demokratizáciu cirkevného života a katolíckeho školstva, rozdelenie majetku a ustanovenie slovenského arcibiskupstva i voľbu biskupov. Ako redaktor Katolíckych novín ich viedol v miernejšom tóne, v časopise Priateľ školy a literatúry (1859-1861) uverejňoval sériu článkov vychádzajúcich z ústavného práva, politicky sa orientoval na liberálov a kritizoval viedenský centralizmus. V Sokole I (1862) začal uverejňovať koncepciu novej slovanskej vzájomnosti, Viliam Pauliny-Tóth to však zastavil. Celá úvaha pod názvom O vzájomnosti slovanskej vyšla v Lipe II (1864), úvaha bola návrhom na necentralistickú, federalistickú, demokratickú reformu slovanstva, s odmietaním dominantného postavenia cárskeho Ruska, čo propagoval Ján Kollár.

Bol proti založeniu veľkej všeslovanskej ríše, ale za to, aby každý jednotlivý kmeň mal svoju vlastnú vládu. V Slovenských novinách (1868) naďalej zostával zástancom súčinnosti uhorských národov, príspevky však uverejňoval aj v Štúrových Národných novinách a Hurbanových Slovenských pohľadoch. Pre jeho zjednocujúce tendencie a snahu o spoluprácu aj s Neslovanmi sa však s nimi dostal do rozporov.

Literárne začal byť činný ešte v čase teologických štúdií, písal verše i prózy, ale presadil sa až v staršom veku ako dramatik. Počas pobytu v Budapešti sa venoval štúdiu francúzskej, nemeckej a ruskej dramatiky, poučil sa aj teoreticky, čo vyjadril i v príspevku Dôležitosť dramatickej národnej literatúry v Sokole (1860) a v posudkoch dramatických konkurzov Matice slovenskej. Napísal tri veselohry a jednu tragédiu. Veselohru Inkognito, s pôvodným názvom Slovenský kosec, napísal v lete 1857 a vyšla v Concordii (1858); premiéru mala o rok na to v Nemeckej Ľupči. Hra posunula nielen tematiku, ale aj myšlienkovú priebojnosť a kritickosť do novej polohy hľadania východísk. Stavala na zámenách osôb, tak ako aj ostatné dobové komédie, ale v rámci tejto zápletky autor šľahal do neduhov už na základe nových, meniacich sa spoločenských vzťahov. Tie ešte výraznejšie spodobil v hre Drotár (Lipa l, 1860), ktorou začalo činnosť Národné divadlo v Záhrebe (1863). Pre liberálny prístup vyvolala protesty štúrovcov, najmä J. M. Hurbana. Najúspešnejšou sa stala veselohra Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (Lipa II, 1862). Historická dráma Dimitrij Samozvanec vyšla až po smrti v Sobraných spisoch J. Palárika (1870-1871). Sústavne sa venoval aj školstvu a pedagogickej literatúre, vlastným nákladom vydával Spisy pre mládež (1855-1856) a pre katolícke školy zostavoval šlabikáre i čítanky (1862-1863). Jeho duchovným pôsobením sa zaoberal J. Vavrovič: Ján Palárik, jeho ekumenizmus a panslavizmus (1993) a Duchovné cvičenia Jána Palárika od 12. januára do l. februára 1851 v Ostrihome (1990). 

Palárikov život a dielo predstavujú aj dve pamätné izby v Rakovej a Majcichove, kde v roku 1870 zomrel.

Zdroj: KOVÁČ A. Mišo/ PAŠTEKA, Július a kol.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava : Lúč, 2000



( TK KBS, tk, ml; pz ) 20220426031   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Svetové stretnutie rodín

Pápež na Malte

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat

  ::Pomoc utečencom::
Pomoc s ubytovaním