[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je pondelok 27. 06. 2022   Meniny má Ladislav, Ladislava      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  jún  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
27282930   

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Biskupi s veriacimi slávili trojdnie, prihovorili sa i pastierskymi listami
P:3, 19. 04. 2022 06:30, DOM



Foto: Jaroslav Fabian


Bratislava 10. apríla (TK KBS) Vo Svätom týždni (starý názov Veľkom týždni) Rímskokatolícka cirkev slávila tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života.

Svätý týždeň sa začal Palmovou nedeľou (Kvetnou nedeľou) čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spojila predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení. Večernou omšou vo Štvrtok svätého týždňa (Zelený štvrtok) na pamiatku Pánovej večere sa začalo Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračovalo cez Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok utrpenia a smrti Pána) a cez Svätú sobotu (Bielu sobotu). Vrcholillo Veľkonočnou vigíliou vo Svätej noci a uzatvorilo sa sa vešperami Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Prinášame spravodajstvo z diecéz Slovenska.

---------------------------------------------------------------

Bratislavská arcidiecéza

Kňazi Bratislavskej arcidiecézy sa vo štvrtok stretli na svätej omši Missa chrismatis spojenej so svätením olejov, ktoré sa používajú počas roka pri vysluhovaní sviatostí. Bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský kňazom v homílii poďakoval kňazom za to, že počas uplynulého náročného obdobia prinášali ľuďom nádej. Zároveň na príklade proroka Jeremiáša a jeho príbehu varoval pred iracionalizmom a snahou zneužiť Boha na osobné ciele. Kňazov pozval, aby aj naďalej pomáhali ľuďom objavovať nádej pochádzajúcu z Ježišovej obety na kríži, píše arcidiecéza na sociálnej sieti.

Do Veľkonočného trojdnia vstúpili večernou omšou na pamiatku Pánovej večere. „Vstúpili sme do svätého trojdnia: utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána. Zelený štvrtok je sprítomnením Poslednej večere nášho Pána so svojimi učeníkmi,“ uviedol arcibiskup Zvolenský počas svätej omše, ktorú naživo priniesla TV LUX. V Piatok utrpenia Pána sa veriacim prihovoril riaditľ Arcibiskupského úradu v Bratislave Tibor Hajdu a na Veľkonočnú vigíliu generálny vikár Mons. Daniel Ižold. Plné znenia homílii a fotografie je možné nájsť v podcaste Bratislavskej arcidiecézy.

Zdroj: Bratislavská arcidiecéza 
---------------------------------------------------------------

Košická arcidiecéza

Košický arcibiskup metropolita Bernard Bober sa stretol s kňazmi na slávení Missa Chrismatis, svätej omše svätenia olejov, počas ktorej si kňazi obnovili svoje kňazské sľuby. Pri svätej omši bola posvätená chrisma a požehnané oleje katechumenov a chorých. Hlavný celebrant v homílii nazval uplynulé dva roky skúškou nášho dôverného vzťahu k Majstrovi. „Toto je výzva – hľadať nové spôsoby i prístupy, a hlavne nové nadšenie, motivačné prostriedky ako osloviť ľudí pre Ježiša.“

Plné znenie homílie arcibiskupa Bobera:

Mnohým z vás sa počas minulých týždňov vryli do pamäte obrazy vystrašených a zranených ľudí, ktorí utekali z Ukrajiny pred vojnou a hľadali u nás pomoc a zázemie. Stretávali ste ľudí, o ktorých sa už prorok Izaiáš vyslovil ako o ľuďoch so skrúšeným srdcom, so srdcom zlomeným a ubitým (Iz 61, 1). Týmto ľuďom ste pomohli a takto ste im doslova priniesli radostnú zvesť, potešenie a povzbudenie, aby neupadali na duchu. Tak ako počas pandémie, aj teraz sa ukázalo, že Cirkev, Kristova rodina veriacich berie vážne jeho slová a výzvy, nestráni sa chorých, opustených či chudobných a neodvracia zrak od vyhnancov a utečencov. Toto je uskutočňovanie Radostnej zvesti v praxi!

Lebo veriť Ježišovi, znamená nielen viesť duchovný život, oživovať kontakt s ním v modlitbe, Božom slove a vo sviatostiach; ale veriť mu, znamená aj  konať skutky lásky ako ovocie duchovného života. Ak totiž chceme skutočne milovať Boha, musíme sa nadchnúť pre človeka, kvôli ktorému Boh poslal na svet svojho Syna.

V dnešný deň požehnáme posvätné oleje a posvätíme krizmu. Práve krizmu budeme používať pri krstoch, birmovkách, kňazských či biskupských vysviackach a pri posvätení oltárov a kostolov. Olej katechumenov posilní deti i dospelých na ceste ku krstu. A olej chorých bude viditeľným znakom uzdravujúcej sily Spasiteľa v hodine ťažkej choroby i v hodine zomierania a smrti.

Tieto viditeľné znaky pôsobia a účinkujú v bežnom každodennom živote. A každý, kto bude týmito olejmi pomazaný, bude šíriť okolo seba príjemnú Pánovu vôňu. Priamo alebo nepriamo sa stane nástrojom ohlasovania Božej dobroty a lásky.

Bratia a sestry! Nie je práve toto znamením nádeje aj v tejto napätej a ťažkej geopolitickej situácii? Pamätajme na slová apoštola Pavla: Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť (Rim 5, 20). Preto je každý pokrstený a pomazaný zároveň aj poslaný svedčiť i v najťažších podmienkach a okolnostiach o Božej láske k všetkým ľuďom bez rozdielu. Zvlášť kňazi, ako Pánovi pomazaní, prijali jeho misiu ísť do sveta, medzi ľudí, a sprostredkovať im Božiu blízkosť.

Milí bratia kňazi, drahí duchovní synovia! Po dvoch ťažkých pandemických rokoch môžeme byť konečne spolu na svätej omši svätenia olejov. Verejne obnovíme svoje kňazské sľuby a ochotu byť kňazmi, vernosťou a láskou naplniť v sebe Kristovo kňazstvo.

Tieto mimoriadne dva roky boli skúškou nášho dôverného vzťahu k Majstrovi. Veľa vecí sa zmenilo, veľa veriacich sa stratilo a ešte nenašli cestu späť. No, nemôžeme iba plakať za tým, čo bolo, ale musíme sa vydať na cestu hľadať, čo sa stratilo a spochybnilo. Toto je výzva – hľadať nové spôsoby i prístupy, a hlavne nové nadšenie, motivačné prostriedky ako osloviť ľudí pre Ježiša. Aj preto sa spustil synodálny proces v našich diecézach a farnostiach. Potrebujeme nanovo upevňovať spoločenstvo ľudí, ktorí si zvykli na izoláciu a sebestačnosť. Tu je namieste kreativita a ochota evanjeliovo pristupovať k veriacim a citlivo vnímať ich obavy a starosti. Modlime sa spolu s nimi, učme ich uvažovať nad Božím slovom, zapájajme ich do prípravy liturgie. Potrebujeme ich motivovať k spoluúčasti, k vytváraniu vzťahov a života našich farností. Povzbudzujme ich k misii, učme ich vydávať svedectvo a ohlasovať, veď aj oni sú pomazaní a poslaní. Klerikalizmus je už minulosťou!

A v neposlednom rade, opatrujme a starajme sa o dar kňazstva, ktorý sme dostali. Nikto si ho neprisvojuje preto, že na to má. Nikto z nás nebol predurčený na kňazstvo, ani podľa tela, ani podľa rodu, a predsa si nás Pán vybral a povolal. Kňazmi sa stávame z Božej vôle. Napriek našim slabostiam nás Pán povolal a poslal ohlasovať, videl totiž do nášho srdca a zapáčila sa mu úprimnosť i pokora, preto nás povolal. Nikdy nezabudnime na túto dimenziu našej služby. Buďme kňazmi plnými ochoty, solidarity, služby, obety a veľkodušnosti. Za túto vašu službu vám zo srdca ďakujem!

Nebojme sa svojich slabostí, ani štipľavých komentárov, výsmechov a pohŕdania! Všimli ste si, ako dramaticky bol v dnešnom druhom čítaní z Knihy Zjavenia opísaný ten, ktorý má prísť na konci čias súdiť všetky národy? Ježiš je tu pomenovaný ako ten, ktorého prebodli. On, Prebodnutý, nesie na svojom oslávenom tele rany! Otvorený bok, ruky i nohy svedčia o tom, že bol smrteľne zranený, vystavený mučeniu a potupe. Spôsobila to nenávisť ľudí, vojny, konflikty, nepokoje, sebectvo, zrady i škandály zneužívania. Pán neba i zeme má prebodnuté Srdce, lebo sa obťažil našimi bôľmi, zaujíma sa o nás a nie sme mu ľahostajní. A keďže sa mu chceme pripodobniť, nemyslime si, že to naše srdce zostane bez jedinej rany. Nebojme sa prežívať problémy našich veriacich a vkladať sa do pomoci iným, aj keď pritom utŕžime rany a naše srdce bude skrúšené, zlomené a ubité.

Svätý Ignác, deväť mesiacov pred svojou smrťou, na povzbudenie kňazom napísal: Boh nemá záľubu v ustráchanosti a nepokojnom duchu. Pán totiž chce, aby sme sa so svojimi obmedzeniami, slabosťami a ranami vždy obracali na neho a hľadali pomoc v jeho moci a sile. [...] Keď sme urobili všetko podľa najlepšieho vedomia a svedomia, zvyšok prenechajme tomu, ktorý má moc vykonať všetko, čo chce.

Bratia a sestry! Čím ďalej, tým viac si uvedomujeme, že potrebujeme kňazov, potrebujeme pastierov, v ktorých môžeme nájsť oporu, svetlo a blízkosť Ježiša Krista. Rozprávajme o kráse tejto potrebnej služby a konfrontujme mladých mužov s otázkou či ich Pán nevolá do svojej vinice. V rámci farnosti sa venujme našim miništrantom, lebo práve z ich radov vyklíčilo veľa duchovných povolaní.

Možno to budeme v tomto roku práve my, ktorí budú potrebovať službu povzbudenia a posily, pretože naše srdce bude skrúšené a ubité. A práve cez službu kňaza sa nám dostane útechy. Nech nám teda požehnanie z jeho rúk tiež pomôže nadchnúť sa pre každého človeka, predovšetkým pre toho, kto trpí, nadchnúť sa pre službu, aby si Cirkev, prv než bude mať čo povedať, zachovala srdce, ktoré pulzuje láskou. Amen

Fotogalériu je možné nájsť na stránke Košickej arcidiecézy.

-

Košický arcibiskup-metropolita Mons. Bernard Bober sa vo večerných hodinách v Piatok utrpenia Pána modlil krížovú cestu na Košickej kalvárii, za hojnej účasti veriacich.

Krížovú cestu pripravili a predniesli už tradične bohoslovci Kňazského seminára sv. Karola Boromejského v Košiciach. Saleziánska mládež z Košickej kalvárie sa postarala o dôstojný priebeh modlitby.

Veriaci nielen z Košíc, ale aj z okolia sa s veľkou radosťou zúčastnili tejto krížovej cesty so svojím pastierom. Arcibiskup Bernard Bober ich v závere požehnal a povzbudil k modlitbe za pokoj na Ukrajine, informoval kaplán košického Dómu sv. Alžbety v Košiciach František Bujňák. 

-

Veľkonočné triduum začali sláviť veriaci aj v košickej katedrále spolu s arcibiskupom Boberom. Počas liturgie Zeleného štvrtka na spomienku Pánovej večere sa arcibiskup podľa vzoru Majstra opásal zásterou a vybraným veriacim umyl nohy. Medzi týmito 12 veriacimi sa nachádzali aj obyvatelia Ukrajiny, ktorí kvôli aktuálnej situácii v ich domove boli nútení opustiť svoju krajinu a našli útočisko a prijatie v Košiciach, informoval Miloš Jaklovský.

Zdroj: Košická arcidiecéza / Jaroslav Fabian, Miloš Jaklovský 
---------------------------------------------------------------

Trnavská arcidiecéza

Svätú omšu Štvrtku svätého týždňa, spojenú so svätením olejov, celebroval trnavský emeritný arcibiskup Mons. Ján Sokol za účasti kňazov celej arcidiecézy v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave.

Svätú omšu začali slávnostným liturgickým sprievodom cez katedrálny Chrám sv. Jána Krstiteľa a nesením Evanjeliára. V liturgickom sprievode boli aj štyria diakoni - budúci novokňazi Trnavskej arcidiecézy. V homílii arcibiskup Sokol vyzval zúčastnených mať otvorené oči a vnímavé srdce. Dôraz kládol aj na vernosť a horlivosť kňazov, ku ktorej sú povolávaní celý život, každý deň, bez ohľadu na rôzne problémy, s ktorými sa v živote môžu stretnúť. Podstatné je vytvoriť zo svojej farnosti spoločenstvo, kde sa bude udržiavať viera a blízkosť. Apeloval aj na rodičov, aby odovzdávali svojim deťom vieru a učili ich byť vernými Bohu, Cirkvi a národu. Pripomenul, že doba je síce ťažká, ale bude ešte ťažšia, preto je veľmi potrebné mať živú vieru.

Bohoslužba pokračovala požehnaním oleja na pomazanie chorých a oleja katechumenov, ako aj posvätením krizmy, ktoré vykonal arcibiskup Ján Sokol spolu so spoločenstvom prítomných kňazov. Touto posvätenou krizmou sa udeľujú nezmazateľné znaky sviatostí krstu, birmovania a kňazstva. Nasledovala obnova kňazských sľubov, po ktorých celebrant vyzval prítomných modliť sa za svojich kňazov. Svätú omšu ukončili povzbudením emeritného trnavského arcibiskupa Jána Sokola vytrvať, nenechať sa znechutiť a zlomiť, lebo vieme, komu sme uverili. Zároveň vysvetlil neprítomnosť trnavského arcibiskupa Jána Oroscha, ktorý ho poprosil o zastúpenie na slávnostnej svätej omši svätenia olejov. Slávnostnej bohoslužby v Katedrále sv. Jána Krstiteľa sa po uplynulých dvoch rokoch pandemickej krízy zúčastnilo aj množstvo veriacich, píše na stránke Arcibiskupského úradu v Trnave Mária Kohutiarová.

Zdroj: Trnavská arcidiecéza
---------------------------------------------------------------

Nitrianska diecéza

Katedrála – Bazilika sv. Emeráma na Nitrianskom hrade sa vo Štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok) 14. apríla 2022 predpoludním po dvoch rokoch znovu zaplnila kňazmi Nitrianskej diecézy, ktorí sa zišli, aby spolu s nitrianskym biskupom Mons. Viliamom Judákom a pomocným biskupom Mons. Petrom Beňom  slúžili svätú omšu nazývanú Missa chrismatis.

Biskup Judák pri tejto príležitosti po dvoch rokoch obmedzení s radosťou privítal všetkých kňazov, diakonov, bohoslovcov a prítomných veriacich a vyzval všetkých, aby pri slávení sv. omše tak ako aj on, pamätali v modlitbách na chorých trpiacich, opustených a tých čo znášajú dôsledky vojen vo svete.

Aj vo svojom slávnostnom príhovore uvažoval nad významom slávenia Missa chrismatis, ktorá je ako povedal: „akoby vyjadrením pravého rodinného spoločenstva, ktoré znamená „jednotu ducha v spoločnom podriaďovaní sa Božej vôli“ a pokračoval: „Táto jednota má pôvod vo veľkonočnom tajomstve Kristovho kríža a zmŕtvychvstania, ktorého je Missa chrismatis jedinečným a spásne účinným sprítomnením. Osobitým spôsobom je dnes táto jednota Ducha vytekajúca zo stromu kríža, vyjadrená v symbole olivového oleja: „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu. Je to sťa vzácny olej na hlave, čo steká na Áronovu bradu, čo steká na okraj jeho rúcha“ (Ž 133, 1-2).

Biskup Judák spomenul aj obdobie pandémie a aktuálneho  vojnového konfliktu a ich následkov, akými sú okrem iného zneistenie, obavy, pobúrenie, odpor, rezignácia, znechutenie či únava, ktoré sa nevyhli ani kňazom. Preto upriamil pozornosť na potrebu novej horlivosti za spásu duší, ktorej nevyčerpateľným prameňom je kríž a jeho sprítomnenie v obete svätej omše. Povzbudil ich, aby boli ľuďmi živej viery, z ktorej sa rodí horlivosť za spásu duší a sveta, a tým aj ochota k obete vlastného života, a povedal im: „Pán nám vidí do srdca a vie, že ste mnohí mužmi pravej a solídnej viery, vyznávate náuku Cirkvi, vykonávate obetavo svoju službu v plnom pochopení nadprirodzeného zmyslu vášho kňazského života. Vaša činnosť prekypuje pastoračnou tvorivosťou a obetou  až po hranicu vyčerpania. Vďaka Vám za to!“ Biskup Judák sa obrátil aj na veriacich, aby mali porozumenie pre kňazov a poďakoval aj im za modlitby, obety a ochotnú spoluprácu. „Preto si odnesme so sebou, nielen požehnané oleje, ale aj obnovené povedomie, že máme nesmiernu zodpovednosť za to, či duše našich duchovných detí budú spasené, alebo či budú kvôli našej ľahostajnosti, nedaj Bože,  zatratené!  Sprítomníme si toto vedomie teraz  pri obnovení kňazských sľubov i slávení spásonosných dní Svätého trojdnia. Nanovo sa rozhodnime, s Božou pomocou,  vstúpiť do každodenného zápasu, veď boj našej doby je hlavne bojom o dušu človeka. Urobme, prosím, všetko preto, aby tieto duše chceli patriť Bohu. Je to naša prvá povinnosť a zároveň naša radosť časná i večná. S takto premenenými srdcami, sa prosím vráťte do svojich farských rodín a spoločenstiev spolu s plodmi nášho dnešného spásneho slávenia a vďakyvzdania, im prineste pozdravy, poďakovanie a uistenie, že sme ich kládli na oltár a modlili sa, aby nás všetkých  Pán naplnil veľkonočnými milosťami a ochotou s nimi spolupracovať,“ vyzval biskup Judák svojich kňazov v závere slávnostného príhovoru.

Pri tejto slávnosti si kňazi spoločne obnovili svoje kňazské sľuby a biskup Judák požehnal olej katechumenov a olej chorých, a spolu s prítomnými kňazmi posvätil krizmu. Po jej skončení sa kňazi mali možnosť stretnúť so svojimi biskupmi a rozišli sa do svojich farností, aby  večernou sv. omšou na pamiatku Pánovej večere so svojimi veriacimi vo farských chrámoch začali slávenie Veľkonočného trojdnia. Sv. omša bola v priamom prenose vysielaná aj na vlnách Rádia Lumen.

-

Po dopoľudňajšej Missa Chrismatis, kde si kňazi so svojimi biskupmi v Nitre pripomenuli ustanovenie sviatosti kňazstva, pri večerných svätých omšiach vo Štvrtok svätého týždňa (Zelený štvrtok) si veriaci pripomenuli aj ustanovenie Oltárnej sviatosti a začalo sa slávenie Veľkonočného trojdnia v Nitrianskej diecéze. V katedrále – Bazilike sv. Emeráma pri tejto príležitosti celebroval svätú omšu nitriansky biskup Mons. Viliam Judák.

Slávnostným kazateľom pri tejto slávnosti bol vicerektor Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre Miroslav Šidlo. Ten vo svojom príhovore prítomným pri tejto príležitosti poukázal na nevyhnutnosť mať v krvi láskavosť a dobrotu, ako ju mal Ježiš Kristus, a ktorá sa prejavuje v konaní skutkov dobra a lásky. Uvažoval nad prepojením sviatosti kňazstva a Oltárnej sviatosti v Ježišovej krvi, ktorá by mala akoby prúdiť aj v žilách kresťanov. Ako povedal: „Sme pozvaní konať skutky lásky, ako ich konal Ježiš. Nezištnou láskou, ktorá sa darúva. Nemáme byť špekulantami lásky, ale máme byť tými, ktorí žijú pre lásku. Máme dobro a lásku ponúkať všade a všetkým, bez rozdielu, bez uvažovania nad tým, čo robíme, ako to robíme. Dobro by malo byť niečím automatickým, čo z nás vychádza.“

V závere príhovoru kazateľ poprial prítomným, aby prežili sviatočné dni vo viere v Ježiša, ktorý je láskou a ktorý ich touto láskou chce živiť po celý život. V rámci večernej liturgickej slávnosti biskup Viliam Judák pri  obrade umývania nôh ukázal príklad pokornej služby lásky iným, keď vybraným 12 mužom umyl nohy tak, ako to urobil Ježiš Kristus pri Poslednej večeri vo večeradle svojim apoštolom.

-

Nitriansky biskup Mons. Viliam Judák predsedal v piatok 15. apríla 2022 obradom Piatku utrpenia Pána pri poľnom oltári na nitrianskej Kalvárii, ktoré sa konali po skončení pobožnosti Krížovej cesty ulicami mesta. Zúčastnilo sa ich množstvo veriacich z nitrianskych farností, aby si pod otvoreným nebom pripomenuli  Ježišovo utrpenie a smrť na kríži v liturgii umučenia Pána pozostávajúcej z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a svätého prijímania.

Biskup Judák sa vo svojej homílii veriacim aktuálne prihovoril myšlienkami na tému bolesti a utrpenia, ktoré mnohí zažívajú v podobe vojen, vrážd, mučenia, násilia, prenasledovania, obchodovania s ľuďmi, chorôb, či pandémií, ale aj hľadania odpovede človeka na ne. Podľa neho Božou odpoveďou na všetky naše otázky ohľadom utrpenia je jeho ukrižovaný Syn, ktorý opustený  zahynul  v mori bolestí a múk. V jeho tvári vidíme tváre všetkých trpiacich mužov a žien v dejinách ľudstva. Biskup Judák poukázal na to, ako mnohí ľudia pripisujú ľudské utrpenie Božej vôli, čo však nie je správne. Upriamil pozornosť veriacich na správne chápanie tajomstva zmyslu a významu ľudského utrpenia a bolestí z pohľadu na Ježiša, v ktorom máme nádej a cestu k spáse. Ako povedal: „Aj v ťažkých, útrpných situáciách môžeme a máme vychádzajúc zo svojej viery dôverovať v to, že nie sme vzdialení od Boha, že Boh nás nenechal padnúť. Božia vôľa je tajomstvo, na ktoré sa dá pozerať z viacerých strán. Ale len človek, ktorý sa pozerá na toto tajomstvo so živou vierou môže takto utrpenie prijať a niesť.“

V závere svojho príhovoru biskup Judák slovami Fultona Sheena poukázal na to, že pokiaľ nie je kríž v živote človeka, nikdy nebude prázdny hrob. Pokiaľ tam nie je Veľký piatok, nikdy nebude Veľkonočná nedeľa. Pokiaľ nie je tŕňová koruna, nikdy nebude svätožiara a pokiaľ nebudeme trpieť s ním, nevstaneme s ním z mŕtvych. A dodal: „Gesto  Boha, ktoré  je vyjadrené krížom, na  ktorom zomiera Ježiš, obohacuje každého z  nás. Iste aj preto, že na jeho kríži sa na nič nezabúda. Je tam bolesť nevyliečiteľne chorého, tragédia oklamaného, bolesť zamilovaného, pokorenie nezamestnaného, opustenosť starca… Buďme mu za to vďační, keď budeme dnes uctievať jeho  kríž a vyprosujme si milosť, aby sme vedeli nasledovať Krista v utrpení, aby sme sa mu mohli podobať aj v oslávení,“ uzavrel svoj príhovor biskup Judák. V ďalšej časti liturgického slávenia obradov Piatku trpenia Pána počas spoločnej modlitby veriacich mimoriadne zaznela aj prosba za mier na Ukrajine v znení: „Modlime sa za ľudí na Ukrajine a vo všetkých vojnových oblastiach sveta; nech náš Boh a Pán obráti zatvrdilé srdce a zmiluje sa nad trpiacimi a nech dá svoj pokoj všetkým národom.“

Po poklone Svätému krížu a svätom prijímaní preniesol biskup Judák monštranciu s Najsvätejšou Sviatosťou do Božieho hrobu v Kostole Nanebovzatia Panny Márie k celonočnej a celodennej poklone.

-

Po dvoch rokoch nútenej prestávky z dôvodu pandemických opatrení sa na tohtoročný Veľký piatok – Piatok utrpenia Pána 15. apríla 2022 do ulíc Nitry opäť vrátila tradičná verejná pobožnosť Krížovej cesty. Ako aj v minulosti, tak aj teraz ju pripravili pátri Spoločnosti Božieho Slova – Verbisti a jeden z nich správca farnosti Nitra – Kalvária P. Igor Kráľ SVD ju aj viedol od budovy Krajského súdu až na nitriansku Kalváriu.

Veľké množstvo  veriacich, medzi ktorými nechýbal ani nitriansky biskup Mons. Viliam Judák, kňazi, bohoslovci, či rehoľníci z Nitry, ale aj množstvo malých detí so svojimi rodičmi, mali možnosť počas pobožnosti pri jednotlivých zastaveniach meditovať udalosti Krížovej cesty Ježiša Krista na Golgotu v kontexte s ľudskými životnými udalosťami, manželskými a rodinnými problémami, či trápeniami, s ktorými sa ľudia v súčasnosti potýkajú v prostredí, v ktorom sa nachádzajú a pôsobia. Atmosféra jednotlivých zastavení bola umocňovaná aj miestami, na ktorých sa zastavoval drevený kríž nesený v čele sprievodu. Boli to nielen budova Krajského súdu, Daňového úradu, nitrianskej väznice, mestského cintorína,  nákupného centra, Mestského a Okresného úradu či Fakultnej nemocnice, ale aj križovatky ulíc, socha Panny Márie a úpätie Kalvárie. Všade tam mali zúčastnení veriaci možnosť uvažovať nad svojimi životmi. Pobožnosť záverečnou modlitbou pri poľnom oltári na Kalvárii ukončil nitriansky biskup Mons. Viliam Judák, ktorý veriacim zároveň poďakoval za hojnú účasť a poprial im požehnané prežívanie Veľkonočného trojdnia.

Po dvoch rokoch pandémie  tak v Nitre opäť naplno ožívajú aktivity Cirkvi aj na verejnosti, ktoré napomáhajú prehlbovaniu a rozvoju duchovného života veriacich. Takýmto spôsobom veriaci v Nitre mohli prežívať atmosféru Piatku utrpenia Pána, ktorého slávenie bolo zavŕšené aj počas obradov pri poľnom oltári na nitrianskej Kalvárii, ako aj vo všetkých farských chrámoch Nitrianskej diecézy.

-

Nitriansky biskup Mons. Viliam  Judák na Veľkonočnú vigíliu Pánovho zmŕtvychvstania v sobotu 17. apríla 2022, predsedal v katedrále Bazilike sv. Emeráma na Nitrianskom hrade tejto liturgicky najbohatšej bohoslužbe, počas ktorej udelil sviatosť krstu a birmovania 12 mladým a dospelým ľuďom.

Slávnosť začal obradom svetla – požehnaním ohňa a veľkonočnej sviece – paškálu pred bránou katedrály. Po veľkonočnom chválospeve a starozákonných a novozákonných čítaniach sa biskup Judák prihovoril prítomným myšlienkami objasňujúcimi zmysel a význam Veľkonočných udalostí, ktoré sú súčasťou plánu spásy. Najmä kandidátov krstu a birmovania vyzval, aby si uvedomili, že na rozdiel od aplikovanej drámy, do ktorej deja býva vtiahnutý aj samotný divák, v liturgii veľkonočnej vigílie ide o viac, lebo za udalosťami, ktoré pripomína a ktoré sa počas nej budú diať je Boh. Účastníci veľkonočnej liturgie nie sú obyčajnými divákmi, ale aktívnymi účastníkmi vstupujúcimi do týchto udalostí, ktoré sa majú premietnuť aj do ich životov mimo chrámu. Ako v závere svojho príhovoru biskup Judák povedal: „Veľká noc je šancou pre každého. Všetci máme šancu. Boh nám ju dáva vo Veľkej noci vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý za nás zomrel a vstal zmŕtvych. Uverme tejto pravde a žime tento nový veľkonočný život.“ Na konci veľkonočnej vigílie sa uskutočnila Eucharistická procesia na oslavu vzkrieseného Pána a Mons. Viliam Judák vyšiel pred bránu katedrály, odkiaľ udelil požehnanie mestu a celej Nitrianskej diecéze.

Na Veľkonočnú nedeľu  zmŕtvychvstania Ježiša Krista v katedrále – Bazilike sv. Emeráma celebroval nitriansky biskup Mons. Viliam Judák slávnostnú svätú omšu, počas ktorej prečítal pastiersky list, ktorý spolu s pomocným nitrianskym biskupom Mons. Petrom Beňom adresovali Božiemu ľudu Nitrianskej diecézy. V ňom upriamili pozornosť veriacich na zmysel a význam kresťanského slávenia nedele ako Pánovho dňa. V závere listu preto nitrianski biskupi napísali: „Želáme Vám a vyprosujeme, milí bratia a sestry, aby veľkonočná milosť, ktorá vychádza z Kristovho víťazstva, bola neustále súčasťou nášho života, aj cez nedeľné slávenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.“ Slávnostnými vešperami sa v katedrále skončilo tohtoročné slávenie Veľkonočného trojdnia.

-

Pastiersky list nitrianskych biskupov na Veľkonočnú nedeľu

Pri príležitosti Veľkej noci napísali nitriansky biskup Mons. Viliam Judák a pomocný nitriansky biskup Mons. Peter Beňo veriacim Nitrianskej diecézy pastiersky list, ktorý prinášame v plnom znení.

Drahí bratia kňazi, zasvätení, milí bratia a sestry!

Každoročne v tomto období zažívame veľký zázrak jari, v podobe nového života. Ak sme čo i len trocha vnímaví pre tento jav, zažívame nádheru nového života v jeho najrozličnejších podobách. Každoročná zima – dlhšia, či kratšia – ukazujúc nám znaky prírody navonok bez života, sa nás snaží presvedčiť, že tento rok jar nepríde. Je síce pravda, že niekedy to môže trvať dlhšie, kým sa puky nového života opäť otvoria, v každom prípade sme nakoniec vždy svedkami toho, ako jarné slnko oživí svojím teplom ako čarovným prútom prírodu a ako z tmy a neživota vytvára vždy odznova plnosť a dokonalosť života.

V prírode je naozaj vpísaná Veľkonočná idea. Je to „idea veľkého protikladu života: mystérium utrpenia a smrti, mystérium plaču a smútku na jednej strane, a mystérium vzkriesenia a svetla na druhej strane“ (P. Strauss). Áno, zázrak nového života v prírode je pre vnímavé oči a srdcia znamením iného zázraku: víťazstva nad smrťou a hriechom, prostredníctvom smrti a vzkriesenia Ježiša Krista – Božieho milovaného Syna.

Dnes toto hlboké tajomstvo s radosťou slávime. Dnes je „nedeľa nedieľ“. Z tohto tajomstva Cirkev neustále žije, pretože „Kristus, vzkriesený z mŕtvych už neumiera“ (Rim 6, 9). On je zárukou novej duchovnej jari, a teda i našej nádeje, ako to povedal najvyšší pastier Cirkvi Svätý Otec František na Veľkonočnú vigíliu (11. 4. 2020): „Hrob je miesto, odkiaľ ten, kto tam vstúpil, nevyjde. Ježiš však kvôli nám vyšiel, vstal pre nás, aby priniesol život tam, kde bola smrť, a aby zahájil nové dejiny tam, kde sa uzavreli. On, ktorý odvalil kameň od vchodu do hrobu, môže odstrániť balvany, ktorými je zapečatené srdce. Nepodliehajme preto rezignácii, neskoncujme s nádejou. Môžeme a máme dúfať, pretože Boh je verný…. On, Zmŕtvychvstalý, dvíha nás. Si na ceste slabý, krehký a padáš? Neboj sa, Boh ťa drží za ruku a hovorí: „Buď dobrej mysle!“. Mohol by si však povedať: „Odvahu si sám človek nedá“. Nemôžeš si ju dať, ale môžeš ju prijať ako dar. Stačí otvoriť srdce v modlitbe, stačí trochu pozdvihnúť kameň privalený na srdci a nechať vstúpiť Ježišovo svetlo. Stačí pozvanie: „Príď, Ježišu, do mojich obáv a povedz mi tiež: „S tebou, Pane, budeme skúšaní, ale nie znepokojení. A keď už v nás bude akýkoľvek smútok akýkoľvek zármutok, budeme vnímať potrebu nádeje, pretože s tebou kríž vedie ku vzkrieseniu, pretože si s nami v temnote našej noci. Si istotou v našich neistotách, Slovom v našom mlčaní, a nič nebude nám môcť nikdy odcudziť lásku, ktorú máš k nám…“

V duchu týchto slov sa obraciame chrbtom k smrti a otvárame srdce tomu, ktorý je Život. Ako veľmi potrebujeme, ale aj svet okolo nás, počuť túto zvesť! Nikdy nezabúdajme, že Kristus sa hlása najmä svedectvom našich životov vďaka radosti z evanjelia. Ako vidíme z dejín Cirkvi, živá viera v Ježiša je miazga, ktorá neustále prináša nové ovocie a môže zmeniť svet. Príklad svätých nám ukazuje, že nasledovať Ježiša Krista „je nielen dobré a správne, ale aj krásne; schopné naplniť život novým jasom a hlbokou radosťou, a to aj uprostred skúšok” (Ap. exhortácia Evangelii gaudium, 167).

Cirkev však slávi veľkonočné tajomstvo nielen na Veľkú noc. Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, v každý siedmy deň, ktorý sa právom volá „Deň Pána“ (Dominica) – ako sa nazývala nedeľa už od apoštolských čias. Tento deň, mal v dejinách Cirkvi vždy privilegovanú vážnosť pre svoju úzku súvislosť so samým jadrom kresťanského tajomstva. Je to „Veľká noc“ týždňa, v ktorej sa slávi Kristovo víťazstvo nad hriechom a nad smrťou, zavŕšenie prvého stvorenia a začiatok „nového stvorenia“ (porov. 2Kor 5,17).

Stredobodom tohto dňa je slávenie Eucharistie, lebo práve tu sa celé spoločenstvo veriacich stretáva so Vzkrieseným Pánom, ktorý nás pozýva na svoju hostinu.

Kresťania od začiatku radostne oslavovali Veľkú noc ako skutočnosť Ježišovho zmŕtvychvstania, ktorú si nemali nechať len pre seba. Preto slávenie nedele je neodmysliteľné pre každého, kto sa nazýva kresťanom. Toto slávenie nedeľnej omše je pre kresťanov nielen povinnosťou, ale je oveľa viac vnútornou potrebou zakusovať spoločenstvo s Kristom a medzi sebou navzájom, a tak je aj otázkou kresťanskej identity.

„Bez Pána a bez jeho dňa nemôžeme žiť!“ – takto to odvážne vyznali kresťania z Abiteny v dnešnom Tunise v roku 304, keď boli prepadnutí vojakmi počas nedeľného slávenia Eucharistie, ktorá bola zakázaná cisárom Diokleciánom. Pevne sa pridŕžali slávenia nedeľnej svätej omše, hoci vedeli, že im za to hrozil trest smrti. Pre týchto kresťanov nebolo slávenie nedele iba príkazom, ale naozaj vnútornou túžbou po spoločenstve so Zmŕtvychvstalým Pánom a po veriacom spoločenstve. Takto ste to dosvedčili aj mnohí z Vás. Hľadali ste spôsoby zúčastniť sa na svätej omši, alebo prijímať Eucharistiu, v čase pandémie, keď sa objavovali mnohokrát aj chaotické opatrenia, keď sme ani my, kňazi nevedeli vždy aktuálne na ne reagovať a neboli sme Vám vždy k dispozícii vo väčšej miere. Za Vaše mnohokrát hrdinské svedectvo viery Vám patrí náš obdiv a vďaka! Tiež Vám ďakujeme za Vaše svedectvo viery, keď ste sa prihlásili pri sčítaní ku Katolíckej cirkvi.

Preto je slávenie nedele aj dnes – a ešte viac v budúcnosti – bude rozhodujúcim znakom toho, čo znamená byť kresťanom. Preto by sme si mali tento rozmer nedele nanovo uvedomovať a chrániť ho, aj keď sú iné podmienky. Uvedomme si, že viera kresťanov zmenila prostredie, aj v prospech nedele, nie prostredie vieru kresťanov.

Pozrite! Kňaz Valter Čižek bol obvinený a uväznený sovietskymi úradmi na 23 rokov ťažkej práce ako vatikánsky špión, ktoré prežil prevažne na Sibíri. Utrpenie každého druhu opísal po prepustení v knihe Ty si ma viedol. Jeden z najdojímavejších okamihov sa vzťahuje na obete a odriekania, ktoré väzni podstúpili, aby sa mohli posilniť Kristovým Telom (vtedy ešte platil predpis, že od polnoci až do doby svätého prijímania sa nesmelo nič ani jesť ani piť). „Videl som“, hovorí kňaz, „väzňov, ako sa zriekajú potrebného oddychu i spánku, aby vstali pred ostatnými a zúčastnili sa svätej omše, ktorú som slúžil v tajnosti. Mnohí nemohli byť prítomní na svätej omši. Niektorí sa postili celý deň, neokúsiac ani jedla ani nápoja, len aby mohli ísť na sv. prijímanie.

Môžete si predstaviť, čo znamená vykonávať ťažké väzenské práce, a nevziať do úst nič celý deň?! Ako sa to prieči našej pohodlnosti, či ľahostajnosti, keď nedeľu často vymeníme za niečo iné,  menejcenné. Ak sa totiž k sláveniu nedele pristupuje len z vonkajšej povinnosti, potom sa ľahko  zanedbá a žiaľ nahradí sa inými aktivitami. Neuspokojme sa ani tým, že sledujeme bohoslužby v médiách. Táto forma nenahrádza plnú účasť. To ponechajme tým, ktorí nemajú inú možnosť. Tento spôsob svätenia nedele – účasť na celej sv. omši – sa nedá ničím nahradiť, pokiaľ nám v tom nebráni žiadna fyzická alebo morálna nemožnosť.

Áno, aj my, kresťania tretieho tisícročia, nemôžeme žiť bez nedele! Potrebujeme všetci tento láskavý pohľad Boha, ktorý plynie z nedeľného slávenia svätej omše. Preto nedeľa je oveľa viac než len strohý príkaz! Veď zo živého stretávania sa s Bohom vyplýva nová ochota k stretávaniu sa medzi sebou. Nedeľa daruje často rozídeným členom rodiny nenahraditeľný čas vzájomnej spolupatričnosti. Ponúka tiež človeku, často osamotenému, možnosť medziľudskej skúsenosti a vytvára priestor k duchovnému konaniu a činorodému odpočinku.

Áno, to je veľkonočná viera, keď sa nielen ospevuje v náboženských piesňach týchto dní, alebo vyznáva v Kréde, ale sa žije po celý rok. Aj to je naše rozhodnutie pre vieru, ktorá nás robí kresťanmi. „Veľká noc rastie, keď rastú tí, čo ju slávia“ – pripomína sv. Gregor Veľký, pretože veľkonočná viera, ktorú slávime každú nedeľu, dáva zmysel nášmu životu a všetkým naším ľudským úsiliam. To je nová jar. Lebo

„Ty si vstal z mŕtvych, Kriste náš a v sláve Otca slávu máš; a že nás vzkriesiš všetkých raz, to pevne verí každý z nás“ (Veľkonočný hymnus).

Želáme Vám a vyprosujeme, milí bratia a sestry, aby veľkonočná milosť, ktorá vychádza z Kristovho víťazstva, bola neustále súčasťou nášho života, aj cez nedeľné slávenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.

+  Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup
+ Mons. Peter Beňo, pomocný biskup

Fotogalérie je možné nájsť na stránke Biskupstva Nitra. 

Zdroj: Tibor Ujlacký (hovorca diecézy)

---------------------------------------------------------------

Žilinská diecéza

V Žilinskej diecéze zaznel v kostoloch na Veľkonočnú nedeľu pastiersky list žilinského biskupa Mons. Tomáša Galisa. Prinášame ho v plnom znení.

Milovaní bratia a sestry, v dnešnú nedeľu a každú nedeľu prichádzame do chrámu, lebo Kristus vstal z mŕtvych! Po prežitých dňoch pôstu, po týždňoch, poznačených strachom z vojny, po mesiacoch izolácie a neistoty vás pozdravujem slovami, oznamujúcimi najväčšiu a najdôležitejšiu udalosť v dejinách: Kristus žije! Prežívame radosť z víťazstva Ježiša Krista nad smrťou a to nám dáva novú nádej.

Verš dnešnej sekvencie pred evanjeliom hovorí: „Vstal Pán, Kristus, nádej moja!“ Ježiš nám dáva všetkým nový začiatok. Už netriumfuje smútok, temnota, smrť a hriech, ale radosť, svetlo, život, nádej a istota víťazstva.

Milovaní bratia sestry, Ježiš vstal z mŕtvych, žije a je s nami. Skrze tento nový život pretvára a obnovuje celý svet, ktorý bol rozvrátený následkom hriechu. Ježiš pretvára a obnovuje aj nás samých. Ten, ktorý priviedol k jestvovaniu celý vesmír, teraz privádza k uzdraveniu a dokonalosti aj náš život. Nedáva nám len nejakú novú fasádu, dáva nám šancu znova začať. Pretože Ježiš žije, prežívame nádej, ale aj radosť. V evanjeliu sme počuli svedectvo tých, ktorí uverili, že Ježiš žije.

Aj my sme pozvaní, aby sme boli nositeľmi tejto novej reality žiť s Kristom. „Vstal Pán, Kristus, nádej moja!“ Táto novosť preniká aj do nášho života. Napriek všetkým ťažkým okolnostiam sa môžeme na svet dívať novými očami. Pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike o nádeji (porov. Spe salvi, 26-28) sa s nami delí o túto novosť, o novú kvalitu, nosiť v sebe Kristov nový život. Človek je vykúpený prostredníctvom lásky. To platí aj v čisto pozemskom živote. Keď niekto vo svojom živote zakúsi zážitok veľkej lásky, je to okamih „vykúpenia“, ktorý dáva nový zmysel jeho životu. No čoskoro si uvedomí, že láska, ktorej sa mu dostalo, sama osebe nerieši problém života. Je to láska, ktorá zostáva krehkou. Môže ju zničiť smrť.

Ľudské bytie potrebuje pre naplnenie svojho života nepodmienenú lásku. Potrebuje istotu, ktorá mu hovorí: „Ani smrť, ani nič na tomto svete nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi” (porov. Rim 8, 38 - 39).

Ak existuje absolútna láska s jej absolútnou istotou, vtedy – a len vtedy – je človek „vykúpený“, čokoľvek by sa mu prihodilo. Na toto myslíme, keď hovoríme: Ježiš Kristus nás „vykúpil“. Ten, kto nepozná Boha, môže mať rôzne malé či väčšie nádeje. Ale ozajstnou nádejou človeka, ktorá pretrvá napriek všetkým sklamaniam, môže byť jedine Boh – Boh, ktorý nás miloval, ktorý nás miluje „až do konca“, „až do krajnosti“.

Koho sa dotkne takáto láska, začína tušiť, čo vlastne znamená „život“. Začína tušiť, čo znamenajú aj slová nádeje, ktoré zaznievajú pri obrade krstu: od viery očakávam „večný život“ – život, ktorý je celý a bez ohrozenia. Ježiš nám vysvetlil, čo znamená „život“: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3). V ňom je naša nádej!

Stále potrebujeme nádeje – menšie či väčšie, ktoré nás zo dňa na deň udržiavajú na ceste. No bez veľkej nádeje, ktorá musí presahovať všetko ostatné, aj tak nestačia. Touto veľkou nádejou môže byť iba Boh, ktorý objíma vesmír a ktorý nám môže ponúknuť a darovať to, čo sami nemôžeme dosiahnuť. Práve to, že sme obdarení, je súčasťou nádeje. Boh je základ nádeje – nie hocijaký boh, ale Boh, ktorý má ľudskú tvár a ktorý nás miloval až do krajnosti: každého jednotlivca a ľudstvo ako celok.

Vzkriesený Kristus mení kvalitu vecí. Ponúka novú nádej ľuďom, ktorí žijú v tme beznádeje. Svetlo tým, ktorí žijú v tme. Zmysel tým, ktorí žijú v nezmyselnosti. Život tým, ktorí žijú v smrti. Aj ten najťažší údel je možné naplniť kvalitou, ak sa obrátime na správny zdroj. Aj púšť môže zakvitnúť, keď ju začneme zavlažovať. A takouto vlahou do púšte nášho života je Kristus. Ak ho prijmeme do svojho života, je možné, že navonok sa v našom živote nič nezmení, ale zmení sa čosi v nás, v našom vnútri. V našom vnútri sa smrť premení na život. A my zrazu zistíme, že žijeme, aj keby sa nám niekedy zdalo, že sme všetko stratili.

V románe A. J. Cronina Kľúče od kráľovstva, je jednou z hlavných postáv misionár, ktorý pracoval takmer celý svoj život v Číne, otec Francis Chisholm. Na jednom mieste misionár dáva kľúč od svojej výnimočnej odvahy a nádeje. Rozpráva sa so svojim zarmúteným priateľom, domorodým roľníkom, ktorý zalamuje rukami a horko sa sťažuje, pretože záhrada bola úplne zaplavená sezónnou záplavou.

„Moje sadenice sú zničené!“ bedáka. „Budeme musieť začať všetko opäť odznova.“ Otec Chisholm ticho odpovedá: „Priateľu, ale to je život, začať znova, keď je všetko stratené.“

Drahí bratia a sestry, v našej Žilinskej diecéze sme pred pár rokmi podnikli niekoľko krokov, aby sme začali proces obnovy života a vzťahov v rodinách a farnostiach. Podujali sme sa na túto cestu v nádeji, že vzkriesený Kristus prenikne nielen naše liturgické zhromaždenia, ale naše farnosti, naše rodiny, naše spoločenstvá. Vybrali sme sa na túto cestu v nádeji, že tak, ako Boh Otec vzkriesil Syna Krista, vzkriesi aj nás, že nás nielen inšpiruje k novým aktivitám, ale dá nám odvahu inak myslieť: aby sme boli Cirkvou, ktorá má v centre svedectvo, a nie len náboženské zvyky; že sa budeme stávať Cirkvou, ktorá túži vyjsť v ústrety všetkým s horiacou lampou evanjelia, a nie byť uzavretým kruhom. Nebojme sa podujímať aj na nové, azda i riskantné cesty evanjelizácie a ohlasovania, ktoré sa dotýkajú života, pretože radosťou Cirkvi je evanjelizovať. Evanjelizovať znamená stretávať človeka a kráčať s ním, ako kráčal vzkriesený Kristus s emauzskými učeníkmi (porov. Lk 24,13-35). Evanjelizovať znamená spolu s inými odhaľovať tajomstvá Života. Ďakujem vám za toto spoločné synodálne kráčanie. Štedro saďme a sejme v nádeji, že z toho bude bohatá úroda nového Slovenska.

Drahí bratia a sestry, zo srdca vám všetkým vyslovujem veľkonočné prianie slovami sv. Augustína: „Pánovo zmŕtvychvstanie je našou nádejou” (Augustín, Sermo 261, 1). Týmito slovami vysvetľoval veľký biskup svojim veriacim, že Ježiš vstal z mŕtvych, aby sme my, hoci odsúdení na smrť, nestrácali nádej a nemysleli si, že smrťou sa život úplne končí. Viera nás neinfikuje naivitou, ale posilňuje nás nádejou a dôverou. Prežívaním svojej veľkonočnej viery stmeľujme našu spoločnosť, naše obce a mestá, naše farnosti, naše rodiny. Dôverujeme ti, Pane, lebo ty dôveruješ nám.

Milovaní, všetkým vám žičím Veľkonočné sviatky preniknuté nádejou a zo srdca vám žehnám v mene + Otca i + Syna i + Duch Svätého!

Tomáš Galis, žilinský biskup

Zdroj: Žilinská dieécza
---------------------------------------------------------------

Banskobystrická diecéza

Na Veľkú noc čítali pastiersky list aj kňazi v kostoloch Banskobystrickej diecézy. List Mons. Mariána Chovanca prinášame v plnom znení.

Veľká noc – dôležitosť modlitby 

Drahí bratia a sestry, srdečne vás všetkých pozdravujeme z biskupského úradu!

Slávime Veľkú noc, slávime spásne víťazstvo Krista Pána nad zlom a smrťou, ale – žiaľ – nemôžeme sa tomuto sláveniu oddať úplne. Nedovoľuje nám to vojna na Ukrajine a jej vážne dôsledky, ktoré silne pociťujeme aj my na Slovensku.

Napadne nás pritom myšlienka: „Kde je to Božie víťazstvo nad zlom, keď trpia toľkí nevinní ľudia – chorí a slabí, starí i malé deti“?

Pravdepodobne sa spýtate: „Prečo, napriek toľkým našim modlitbám, je tu takéto kruté zlo a my – ľudia – sa vôbec nepolepšujeme?“

Na túto otázku nie je ľahké nájsť odpoveď. Pomôcť nám môže arský farár Ján Mária Vianney (+1859 ako 73 ročný), francúzsky kňaz, ktorý bol v roku 1925 vyhlásený za svätého. Pre obetavú kňazskú a dušpastiersku prácu sa stal známym najskôr vo svojej farnosti a neskôr aj v celom Francúzsku.

Svätý Ján Mária Vianney mal mimoriadne ťažký život. Mal len tri roky, keď vypukla Francúzska revolúcia a nevídaný teror zavládol v celej krajine. Po terore revolúcie prišiel cisár Napoleon s takmer 20 rokov trvajúcimi dobyvačnými vojnami v mnohých krajinách Európy. Ján Mária Vianney sám zažil, čo je krvavá vojna, hlad, utekanie pre záchranu života a bezdomovectvo… Keď sa v roku 1815, ako 29 ročný stal kňazom, mnohí sa ho pýtali: „Prečo Pán Boh toto utrpenie dopustil? Kde je Kristovo víťazstvo nad zlom? Prečo nás Boh necháva takto ťažko žiť?“ A on im trpezlivo odpovedal: „Vlastne preto, že sa zle modlíme a nemáme ochotu polepšiť sa!“

Prosíme vás, zamyslime sa nad jeho odpoveďou a poučme sa z nej.

Vieme, že modlitba je láskavý rozhovor človeka s Pánom Bohom, teda povznesením ľudského srdca k Bohu. Výsledky modlitby, ako učil arský farár, značne závisia od spôsobu, ako sa modlíme.

Svätý Ján Mária Vianney kládol podstatný dôraz na päť vlastností dobrej modlitby.

1. Aby naša modlitba bola milá Bohu a pre nás užitočná, musíme byť v stave posväcujúcej milosti alebo mať aspoň túžbu zanechať hriech. Pretože modlitba hriešnika, ktorý sa nechce polepšiť, je zosmiešnením a urážaním Pána Boha. Nemôžeme totiž láskavo hovoriť s Bohom – a pritom mať radi aj hriech.

2. Modlitba je povznesením srdca k Bohu, k jeho kráse, veľkosti a najmä k jeho láske… Ak teda pri modlitbe úmyselne myslíme na niečo iné, ako na Boha, tak je naša modlitba zlá. Hneď, keď si uvedomíme, že myšlienkami kdesi blúdime, vráťme sa rýchlo k Bohu, k obsahu našej modlitby… Duchovní otcovia učia, že keď sa horlivo modlíme, zakusujeme čoraz silnejšiu príťažlivosť k modlitbe a modlitba nám čoraz viac chutí.

Svätý Ján Kasián (+435) bol kňaz, duchovný spisovateľ a opát v kláštore v Marseille (čítaj – marsej). On často zdôrazňoval, ako zbožne sa modlili prví kresťania: v kostole stáli pred tvárou Boha s veľkou úctou, pričom zachovávali také hlboké mlčanie, akoby boli mŕtvi. Nemali tam žiadne stoličky ani lavice. Boli ako vinníci, ktorí očakávajú rozsudok… Vtedy sa nebo takými kresťanmi rýchlo zapĺňalo a v Cirkvi bolo mnoho svätých.

3. Naše modlitby nech sú plné dôvery a pevnej nádeje, že Boh nám udelí to, o čo prosíme. Pán Ježiš od tých ľudí, ktorým udeľoval zázračnú milosť, vždy vyžadoval dôveru. Nikdy nezabúdajme, že Božia všemohúcnosť je nekonečná a že Božie milosrdenstvo je bez hraníc… Kristove zásluhy sú nevyčerpateľné. Príkladnú dôveru mala biblická žena chorá na krvotok (por. Mt 9, 18n). Povedala si: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A skutočne ozdravela. Pán Ježiš potom pohliadol na ňu a s láskou jej povedal: „Tvoja viera ťa uzdravila.“ Ten, kto má takúto dôveru, ten sa nikdy nesklame.

4. Pri modlitbe treba mať čistý úmysel a prosiť iba o to, čo slúži k Božej sláve a k našej spáse. Áno, aj o časné veci môžeme prosiť, ale iba tak, aby priniesli nám, alebo našim blížnym, duchovný úžitok. Svätý Augustín (+430) hovoril, že my neraz v skutočnosti chceme čosi iné, než to, o čo prosíme. Napríklad, keď sa modlíme Otče náš,… hovoríme: Otče náš, ktorý si na nebesiach. Tieto slová znamenajú: „Bože, vymaň moje srdce od pozemských a pomíňajúcich vecí, aby sa všetky moje myšlienky a túžby povzniesli k tebe!“ A predsa, koľko ľudí by sa nahnevalo, keby im Pán Boh udelil takúto milosť!

5. A nakoniec nech je vaša modlitba vytrvalá. Neraz nie sme pre milosť pripravení, inokedy nás Boh skúša a nevypočuje nás hneď. Svätý Augustín päť rokov prosil Boha, aby sa dokázal obrátiť.

Zapamätajme si, že ak nám Boh nedá hneď to, o čo prosíme, obdaruje nás inými, ešte potrebnejšími milosťami.

Pekným vzorom vytrvalosti v modlitbe je biblická Kanaánčanka, ktorá prosila Ježiša o uzdravenie svojej dcéry (por. Mt 15, 21n). Táto spočiatku odmietaná žena napokon povedala: „Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.

Vzorom vytrvalej a stálej modlitby je aj náš nebeský patrón – svätý František Xaverský (+1552). František na každom mieste začínal misiu práve tým, že najprv preložil do miestnej materskej reči základné modlitby. V správe, ktorú z Indie poslal svojmu predstavenému Ignácovi, napísal, že cez deň má okolo seba toľko detí a práce, že modliť sa môže len v noci, čo aj svedomito, napriek veľkej únave, robil.

Arský farár, svätý Ján Mária Vianney nás poučil, ako môže veľkonočné víťazstvo dobra nájsť miesto v našom živote vďaka dobrej modlitbe. Len dobrá modlitba (s tými piatimi vlastnosťami, ako to učil) nás môže otvoriť veľkej a zázračnej Božej milosti – a polepšiť nás i celý svet.

Drahí bratia a sestry, Pán Ježiš Kristus naozaj vstal z mŕtvych a vykúpil celé stvorenie. Náš svet už môže byť krajší a lepší. Preto sa pripravme dobrou modlitbou na to, aby sme ovocie Kristovho vykupiteľského diela videli, chápali a preň žili. Naša dobrá modlitba umožňuje Božiemu dobru rozlievať sa po celom svete.

Z biskupského úradu vám všetkým vinšujeme pokojnú a milostiplnú Veľkú noc!

Nech sme všetci ochotní pravidelne a dobre sa modliť.

Nech tak svoje srdcia – i celú našu krajinu – otvoríme veľkonočnému požehnaniu, dobru a milosti.

Nech nás bohaté ovocie Kristovho zmŕtvychvstania nachádza ochotných žiť pokojne, múdro a kresťansky.

Všetkých vás zo srdca žehnám!

Mons. Marián Chovanec, banskobystrický biskup

Zdroj: Banskobystrická diecéza 
---------------------------------------------------------------

Spišská diecéza

V Spišskej diecéze čítali pastiersky list spišského administrátora Mons. Jána Kuboša. Prinášame ho v plnom znení.

Drahí bratia a sestry!

Snáď všetci poznáme príslovie: „Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, aký si“. Francúzsky katolícky spisovateľ Francois Mauriac (+ 1970) k tomu dodáva: To je síce pravdivé príslovie, ale spoznám ťa lepšie, keď mi povieš, čo si prečítal znova…

Cirkev sa postarala, aby sme znova a znova čítali a počuli udalosť Ježišovho vzkriesenia. A vždy máme možnosť nanovo a dôkladnejšie objavovať to, čo sme doposiaľ obišli bez povšimnutia. V dnešnej časti Matúšovho evanjelia chcem upriamiť pozornosť na okolnosť, ktorú evanjelista považoval za dôležitú. Sú to slová:

„Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: „Pozdravujem vás!““ Po pozdrave ich povzbudil: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia“ (Mt 28, 10).

Vzkriesený Ježiš ide v ústrety aj nám s povzbudením: Nebojte sa! Choďte, zvestujte…

Všimnime si, že práve rodina je – a má byť – miestom bezpečia, aby sa človek nebál; miestom, kde sa učí chodiť; miestom, kde sa učí komunikovať… V dokumente sv. Jána Pavla II. Familiaris consortio v bode 52 čítame: „Kresťanská rodina má najmä dnes osobitné poslanie stať sa svedkom Kristovej veľkonočnej zmluvy, a to neprestajným vyžarovaním radosti prúdiacej z lásky a z neotrasiteľnej nádeje, ktorých opravdivosť má dosvedčovať, že kresťanská rodina mohutne ohlasuje súčasné čnosti Božieho kráľovstva, ako aj nádej na blažený život“. A v nasledujúcom bode: „Služba hlásať evanjelium je vlastnou povinnosťou kresťanských rodičov a ničím ju nemožno nahradiť.“ Pápež František zdôrazňuje modlitbu v rodine slovami: „Modlitba je odpočívaním v Bohu… Odpočívať v modlitbe je osobitne dôležité pre rodiny. Predovšetkým v rodine sa učíme ako sa modliť. Nezabudnite: keď sa rodina spoločne modlí, zotrvá pospolu. Toto je dôležité. Tam spoznávame Boha, rastieme ako muži a ženy viery, cítime sa ako členovia najväčšej Božej rodiny, Cirkvi. V rodine sa učíme milovať, odpúšťať, byť štedrí a otvorení, a nie uzavretí a egoisti. Učíme sa hľadieť ďalej než len na svoje vlastné potreby, stretávať druhých a deliť sa s nimi o náš život. Preto je dôležité modliť sa ako rodina, tak veľmi dôležité! Preto sú rodiny tak dôležité v Božom pláne pre Cirkev! Odpočívať v Pánovi znamená modliť sa, a to spoločne v rodine…“ (stretnutie s rodinami, Manila, Filipíny 15.1.2015).

Drahí bratia a sestry! Ako málo stačí, a okolnosti života nás dokážu značne vystrašiť, uzavrieť, obrať o komunikatívnosť. Tak to spôsobila koronakríza; tak to spôsobil vojnový konflikt na Ukrajine; tak to spôsobujú rôzne krízové situácie… Nevieme, čo nám prinesie blízka či vzdialená budúcnosť. Ale aj do dnešnej situácie nám zaznieva Božie slovo o tom, že Ježiš nám ide v ústrety a že nás povzbudzuje:

Nebojte sa! Choďte, oznámte… A povzbudzuje aj vás, ktorí zo svojho detstva nemáte skúsenosť rodiny ako miesta, kde sa každý cíti v bezpečí, v otvorenosti lásky a komunikácie. A povzbudzuje aj vás, ktorým sa pre rôzne okolnosti nezachovala úplná rodina. Ježiš ide v ústrety každému, kto sa aspoň malým krôčikom odhodlá vykročiť zo svojho egoizmu v zmysle slov apoštola Jakuba: „Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám“ (Jak 4, 8).

Keby u nás nevyšlo Slnko, videli by sme len Mesiac. O Slnku by sme vedeli veľmi málo, azda len to, že musí byť veľmi žiarivé a jasné, keď pri vyjasnenej nočnej oblohe vidíme jeho odraz prostredníctvom Mesiaca.

Tak veľa alebo málo vieme o Bohu a tak málo alebo veľa z Neho vidíme. Vidíme iba jeho odraz. Naše tušenie o  Ňom, ako aj najkrajšie knihy so všetkými hlbokými myšlienkami o Bohu, sú len jeho odrazom, nič viac!

Raz však Boha uvidíme takého, aký je. Ale nie našimi ľudskými očami, lež celou svojou bytosťou.

Mesiac podáva zvesť o Slnku. Ale on sám je pre nás primálo. Pozemský život, ľudská láska a spravodlivosť nám podávajú zvesť o Bohu, a predsa – len ony samé sú pre naše bytie primálo. Môžeme sa však tešiť, pretože Ho raz uvidíme z tváre do tváre. A to vďaka ústretovosti Vzkrieseného Ježiša, ktorý ide v ústrety každému z nás a pobáda nás najmä spoločnou modlitbou vytvárať v našich spoločenstvách, a osobitne v rodinách, atmosféru bezpečia, otvorenosti a komunikácie.

Na tomto mieste sa chcem veľmi, veľmi poďakovať všetkým vám, ktorí ste otvorili svoje srdcia pre utečencov z Ukrajiny a pomohli ste im aj finančne, aj osobným angažovaním v prejave charitatívnej lásky.

A vám, ktorí ste prijímateľmi tejto pomoci a zostali ste nateraz na území Spišskej diecézy, vyjadrujem svoju podporu slovami Vzkrieseného Ježiša, ktorými nás v apríli r. 1990 na apoštolskej návšteve vo Vajnoroch povzbudzoval aj sv. Ján Pavol II.: Nebojte sa! – Veď náš Pán je s nami po všetky dni nášho života.

Všetkým Vám želám opravdivú veľkonočnú radosť a žehnám Vás v mene + Otca i  + Syna i  + Ducha Svätého. Amen.

+ Ján Kuboš, diecézny administrátor Spišskej diecézy

Zdroj: Spišská diecéza 
---------------------------------------------------------------

Rožňavská diecéza 

Na Veľkonočnú nedeľu čítali kňazi v kostoloch Rožňavskej diecézy pastiersky list rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika. Prinášame ho v plnom znení. 

Drahí bratia a sestry,

„Pán Ježiš Kristus vstal zmŕtvych, aleluja, radujme sa!“ – je úžasné posolstvo Veľkej noci. Táto zvesť nebola okamžite pochopená, veď kto dovtedy počul o niečom takom. Keď aj počuli, tak len v nejakých mytologických – pohanských rozprávaniach. Židovské prostredie, z ktorého Ježiš vzišiel, v ktorom rástol, pôsobil, trpel a bol ukrižovaný, tiež nebolo jednotné v otázke o živote po smrti. Niet sa preto čo diviť, keď aj pre apoštolov bolo značne náročné, aby prijali zmŕtvychvstalého Krista a uverili v neho. 

Celé veľkonočné obdobie budeme môcť prostredníctvom Božieho slova viac spoznávať Ježišovu prítomnosť a jeho pôsobenie po zmŕtvychvstaní v rodiacej sa Cirkvi. Všetko napokon vyústi do nádherných vyznaní mnohých svedkov živej viery, ktorí akoby každý jeden vyznali so sv. Pavlom najskôr: „viem, komu som uveril“ (2 Tim 1,12) a potom: „pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1, 21) a ďalej: „ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15, 14)

Dve tisícročia kresťanstva poznajú posilnenie i oslabenie pravdy viery o Kristovom zmŕtvychvstaní. Azda aj súčasná doba viac verí vymysleným príbehom o tajomných bytostiach zo záhrobia, ako presvedčivým Kristovým slovám: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11, 25-26). Prijať pravdu o Kristovom zmŕtvychvstaní do svojho života nielen na sviatočné, ale na všetky dni života však dáva silu pripravenosti v mnohých skúškach života. Apoštoli, vyznávači, mučeníci v prvotnej Cirkvi, ale aj v celých dejinách Cirkvi to potvrdili a potvrdzujú svojou vernosťou Kristovi.

Pre našu generáciu tu bola skúška totality, ale novšou a stále aktuálnou skúškou je pandémia Covidu 19, ktorá akoby nechcela skončiť. Boli zatvorené kostoly, avšak svoju vieru sme mohli posilniť intenzívnejším čítaním Božieho slova alebo rodinnými pobožnosťami, a to aj pri sledovaní bohoslužieb cez médiá. Teraz je tu čas návratu do chrámov a do spoločenstva veriaceho ľudu. Ktovie, či pre niekoho - lebo si už zvykol na sledovanie bohoslužieb v pohodlí domova - či tento návrat nebude trochu ťažší... Ale urobiť tento krok je potrebné, a malo by to byť celkom samozrejmé, až radostné pre veriaceho človeka. Aj tu môže oprávnene zaznieť radostné veľkonočné „Aleluja!“, že sa znova môžeme aktívne zúčastňovať na sv. omšiach najmä v nedele a prikázané sviatky, ale aj cez týždeň. 

Ešte celkom neodišlo od nás covidové nebezpečenstvo, a pre vojnu na Ukrajine k nám i do iných krajín začali utekať nevinní ľudia, ktorí si chceli zachrániť holé životy. Často tak museli urobiť po rozlúčke na hraniciach s manželom, otcom rodiny, bratom, ktorí ostali brániť svoju krajinu. Chcem vysloviť svoju úprimnú úctu a poďakovanie všetkým dobrovoľníkom a dobrodincom, ktorí zachytávali prvé, početné prívaly utečencov, s „prvou pomocou“ už na hraniciach. Vďaka za všetky prejavy vašej hlbokej ľudskosti, často prameniace z kresťanskej nezištnosti. Slová vďaky vyslovujem aj vám všetkým, ktorí ste utečencov prijali do svojich príbytkov a otvorili ste im svoje srdcia. Nevieme dokedy to bude trvať, ale oni zanechali na Ukrajine všetko a jedinou nádejou sú teraz vaše otvorené srdcia. Nech Pán požehná vašu dobrotu a posilní vašu trpezlivosť.

V súvislosti s vojnou na Ukrajine nemožno znova nespomenúť výzvu z Fatimy: „modlite sa za obrátenie Ruska“. Sestra Lucia, ktorá ako dieťa tiež videla Pannu Máriu, neskôr ako rehoľná sestra niekoľkokrát zopakovala pozvanie k mariánskym pobožnostiam prvých sobôt v mesiaci – Fatimských sobôt, o ktorých tlmočila prisľúbenie Panny Márie: „Od vykonania tejto pobožnosti, spolu so zasvätením Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie bude závisieť vojna alebo mier vo svete.“ Všetkým kňazom i veriacim, ktorí sa pravidelne modlievajú Fatimské soboty rovnako úprimne ďakujem. Ďakujeme Svätému Otcovi Františkovi i všetkým, ktorí sa k nemu pridali 25. marca 2022 pri zasvätení ľudstva, a zvlášť Ruska a Ukrajiny Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

V prežívanom Roku rodiny sa blížime k jeho záveru. Slávnostné ukončenie bude 25. júna (2022) v Ríme a v každej diecéze v nedeľu 26. júna (2022). V našej diecéze uzavrieme Rok rodiny slávnostnou sv. omšou v Poltári o 10,30 hod. Na túto sv. omšu pozývam zvlášť jubilujúcich manželov z našej diecézy. Som vďačný kňazom, ktorí mi zaslali kontakt na jubilantov a mohol som ich aj osobne osloviť svojim pozdravom. Ponúkam aj možnosť záverečnej prípravy, a to od 17. mája, kedy vás všetkých znova pozývam k pobožnostiam (súkromne i spoločne) - budovať Nazaretský dom v každej rodine i v rodine našej diecézy. Do tejto pobožnosti môže byť zahrnutý i úmysel za utečencov z Ukrajiny, aby tak ako sa Svätá rodina mohla z vyhnanstva vrátiť do pokoja Nazaretského domu v rodnej krajine, aby sa tak aj naši bratia a sestry z Ukrajiny mohli v pokoji vrátiť domov. 

Možno som spomenul dosť aktivít, o ktorých mnohí ani veľa nevedia. Ale aj tieto aktivity hovoria o synodálnej ceste, ktorej podstatou je modlitba, aby sme svetlom Ducha Svätého spoznávali výzvy času teraz i v budúcnosti. Uvedené aktivity sú všetky výzvou aj pre Cirkev dnešných čias. Preto sa pred záverečným požehnaním pri každej sv. omši modlíme za synodálnu cestu – aby sme spoznali potreby Cirkvi a sveta v dnešnom čase a na ne reagovali. Lebo aj tí, ktorí teraz žijú vo svojich problémoch tu či inde vo svete, potrebujú novú nádej, ktorú Cirkev ponúka silou zmŕtvychvstalého Krista. Je to pozvanie pre každého z nás i pre nás spoločne, aby sme vnímali, „čo Duch hovorí cirkvám“ (Zjv 3,13), teda aj našej Rožňavskej Cirkvi, rodinám i jednotlivcom, a aby sme všetci prispeli k obnove všetkého narušeného a pokazeného.

Nech Ježiš Kristus, ktorý po zmŕtvychvstaní oslovuje apoštolov upokojujúcim: „Pokoj vám“, skrze nás takto osloví aj všetkých ľudí dobrej vôle, aby aj našim pričinením zavládol pokoj v srdciach ľudí i vo svete.

Želám vám požehnané veľkonočné sviatky a žehnám vás v mene  Otca i  Syna i  Ducha Svätého. Amen.

Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup

Zdroj: Rožňavská diecéza 
---------------------------------------------------------------

Poznámka: Údaje sú aktualizované po ich dodaní. 

Aktualizované



( TK KBS, tk, ml; pz ) 20220419001   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Svetové stretnutie rodín

Pápež na Malte

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat

  ::Pomoc utečencom::
Pomoc s ubytovaním