[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je piatok 01. 07. 2022   Meniny má Diana      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ - homília Kvetnej nedele
P:3, 10. 04. 2022 20:55, ZAH



Foto: SpC-Vatican


Vatikán 10. apríla (RV) V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri slávení Nedele utrpenia Pána 10. apríla 2022 na Námestí sv. Petra.

Na Kalvárii sa oproti sebe stretli dve mentality. V Evanjeliu sú totiž slová ukrižovaného Ježiša v protiklade so slovami tých, ktorí ho križujú. Tí dookola opakujú: „Zachráň sa“. Hovoria to poprední muži: „nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec“ (Lk 23,35). Opakujú to aj vojaci: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ (v. 37). A nakoniec aj jeden zo zločincov, ktorí počúva, zopakuje ten koncept:

„Nie si ty Mesiáš? Zachráň seba!“ (v. 39). Zachrániť samých seba, starať sa len o seba, myslieť na seba; nie na druhých, ale iba na vlastné zdravie, vlastný úspech, vlastné záujmy; na majetok, moc, zovňajšok. Zachráň sám seba: opakujúci sa refrén ľudstva, ktoré ukrižovalo Pána. Zamyslime sa nad tým.

Avšak opakom mentality vlastného ja je zmýšľanie Boha; zvolanie zachráň sám seba je v kontraste s Pánom, ktorý ponúka samého seba. V dnešnom Evanjeliu si na Kalvárii aj Ježiš berie slovo tri razy, tak ako jeho protivníci (porov. vv. 34.43.46). Ale v nijakom prípade si nenárokuje nič pre seba; ba čo viac, ani len neobraňuje či neospravedlňuje samého seba. Prosí Otca a ponúka milosrdenstvo kajúcemu zločincovi. Jedno jeho vyjadrenie obzvlášť ukazuje rozdiel voči onomu zachráň sám seba: „Otče, odpusť im“ (v. 34).

Pristavme sa pri týchto slovách. 

Kedy ich Pán hovorí? V špecifickej chvíli: počas ukrižovania, keď cíti ako mu klince prebodávajú zápästia a nohy. Skúsme si predstaviť tú prenikavú bolesť, ktorú to spôsobovalo. Tam, v tej najväčšej fyzickej bolesti umučenia Kristus prosí o odpustenie pre toho, kto ho prebodáva. V tých momentoch by človek mal vykričať celú svoju zlosť a utrpenie; naopak, Ježiš hovorí: Otče, odpusť im. Na rozdiel od iných mučeníkov, o ktorých rozpráva Biblia (porov. 2 Mach 7,18-19), nič nevyčíta svojim katom a nevyhráža sa trestom v mene Boha, ale modlí sa za zločincov. Pribitý na popravisku poníženia znásobuje intenzitu daru (dono), ktorý sa stáva odpustením (per-dono).

Bratia, sestry, myslime na to, že Boh takto robí aj s nami: keď mu spôsobujeme bolesť našimi skutkami, on trpí a má iba jedinú túžbu: aby nám mohol odpustiť. Aby sme si to uvedomili, pozrime na Ukrižovaného. Z jeho rán, z jeho bolestivých otvorov spôsobených našimi klincami tryská odpustenie. Pozrime sa na Ježiša na kríži a myslime na to, že nám ešte nikdy nikto nepovedal krajšie slová ako Otče, odpusť. Hľaďme na Ježiša na kríži a uvidíme, že sa na nás ešte nikdy nikto nepozrel nežnejšie a súcitnejšie. Pozrime na Ježiša na kríži a pochopíme, že nás ešte nikdy nikto neobjal s takou láskou.

Pozrime na Ukrižovaného a povedzme: „Ďakujem, Ježišu: miluješ ma a stále mi odpúšťaš, aj keď ti neuľahčujem milovať ma a odpustiť mi.“

Tam, zatiaľ čo ho križujú, v tej najťažšej chvíli, Ježiš žije svoje najťažšie prikázanie: milovať svojich nepriateľov. Myslime na niekoho, kto nás zranil, urazil, sklamal; na niekoho, kto nás zranil a nahneval, nepochopil alebo nám nebol dobrým príkladom. Koľko času strávime tým, že opakovane myslíme na niekoho, kto nám spôsobil zlo! Tak ako keď sa pozeráme len do samých seba a lížeme si rany, ktoré nám spôsobili iní, život či minulosť. Ježiš nás dnes učí, aby sme tam nezastali, ale aby sme konali. Aby sme prelomili bludný kruh zla a ľutovania sa. Aby sme na klince od života reagovali láskou, na rany nenávisti nehou odpustenia.

Nuž my, Ježišovi učeníci, nasledujeme Učiteľa, alebo náš pud neopustenia? Je to otázka, ktorú si musíme položiť: nasledujeme Učiteľa, alebo nasledujeme náš pud neopustenia? Ak si chceme overiť, či patríme ku Kristovi, pozrime sa na to, ako sa správame k tomu, kto nás zranil. Pán od nás žiada, aby sme neodpovedali tak, ako nám príde alebo ako to robia iní, ale tak, ako to robí on voči nám. Žiada od nás, aby sme prelomili reťaz typu „mám ťa rád, ak ma ty máš rád; som ti priateľom, ak si mi ty priateľom; pomôžem ti, ak mi ty pomôžeš“. Nie, súcit a milosrdenstvo sú pre všetkých, lebo Boh vidí v každom svoje dieťa. Nedelí nás na dobrých a zlých, priateľov a nepriateľov. To robíme my a spôsobujeme mu tým bolesť. Pre neho sme všetci milovanými deťmi, ktoré túži objať a odpustiť im.

A aj v onom pozvaní na synovu svadobnú hostinu ten pán vysiela svojich sluhov na krížne cesty so slovami: „Priveďte všetkých, bielych, čiernych, dobrých i zlých, všetkých, zdravých, chorých, všetkých...“ A Ježišova láska je voči všetkým, v tomto niet privilégií. Voči všetkým. Privilégiom každého z nás je to, že sme milovaní, že nám bolo odpustené.

Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. Evanjelium zdôrazňuje, že Ježiš to hovoril (v. 34): nevyslovil to čisto iba raz vo chvíli ukrižovania, ale strávil hodiny na kríži s týmito slovami na perách a v srdci. Boh sa neunaví odpúšťať – toto potrebujeme pochopiť, ale chápať to nielen mysľou, chápať to srdcom: Boh sa neunaví odpúšťať, sme to my, ktorým príde zaťažko prosiť ho o odpustenie, ale on sa nikdy neunaví odpúšťať. On nemá znášanlivosť len do istého bodu a potom zmení názor, ako sme v pokušení robiť my. Ježiš – ako nás učí Lukášovo evanjelium – prišiel na svet, aby nám priniesol odpustenie našich hriechov (porov. Lk 1,77) a nakoniec nám dal presnú inštrukciu: ohlasovať všetkým v jeho mene odpustenie hriechov (porov. Lk 24,47). Bratia a sestry, nech sa nám nezunuje Božie odpustenie: nám kňazom jeho vykonávanie, každému kresťanovi jeho prijímanie a dosvedčovanie. Nech sa nám nezunuje Božie odpustenie.

Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. 

Všimnime si ešte jednu vec. Ježiš nielen že vyprosuje odpustenie, ale vraví aj dôvod: odpusť im, lebo nevedia, čo robia. Ako to? Tí, čo ho ukrižovali, mali vopred premyslené jeho ukrižovanie, vopred zorganizovali jeho zatknutie, procesy, a teraz sú na Kalvárii, aby sa zúčastnili jeho konca. A predsa Kristus ospravedlňuje týchto násilníkov, lebo nevedia. Presne takto sa správa Ježiš k nám: je naším obhajcom. Nestavia sa proti nám, ale za nás proti nášmu hriechu. A zaujímavý je argument, ktorý používa: lebo nevedia. Tá nevedomosť srdca, ktorú máme my hriešnici.

Keď sa používa násilie, už viac nevieme nič o Bohu, ktorý je Otcom, a ani o ostatných, ktorí sú bratmi a sestrami. Zabúdame na to, na čo sme vo svete a prichádzame až do bodu, že robíme absurdné krutosti. Vidíme to v šialenstve vojny, ktorou nanovo križujeme Krista. Áno, Kristus je opäť pribitý na kríž v matkách, ktoré oplakávajú nespravodlivú smrť manželov a detí. Je ukrižovaný v utečencoch, ktorí s deťmi na rukách prchajú pred bombami. Je ukrižovaný v starých ľuďoch ponechaných v osamotení na smrť, v mladých obratých o budúcnosť, vo vojakoch poslaných zabíjať svojich bratov. Kristus je tam dnes ukrižovaný.

Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. Mnohí počúvajú túto neslýchanú vetu; no iba jeden si ju osvojuje. Je to zločinec, ukrižovaný vedľa Ježiša. Môžeme si myslieť, že Kristovo milosrdenstvo v ňom vzbudilo poslednú nádej a to ho viedlo k tomu, aby vyslovil tie slová: „Ježišu, spomeň si na mňa“ (Lk 23,42). Akoby chcel povedať: „Všetci na mňa zabudli, ale ty myslíš ešte aj na toho, kto ťa križuje. S tebou je tu teda miesto aj pre mňa“. Kajúci zločinec prijíma Boha medzitým ako sa jeho život chýli ku koncu, a takto sa jeho život nanovo začína; v pekle sveta vidí ako sa mu otvára raj: „Dnes budeš so mnou v raji“ (v. 43). Hľa, zázrak Božieho odpustenia, ktorým sa posledné želanie odsúdeného na smrť pretvára na prvú kanonizáciu v dejinách.

Bratia, sestry, v tomto týždni si osvojme istotu, že Boh môže odpustiť každý hriech, Boh odpúšťa všetkým, môže odpustiť každé vzdialenie sa, môže premeniť každý plač na tanec (porov. Ž 30,12); osvojme si tú istotu, že s Kristom je vždy miesto pre každého; že s Ježišom sa nič nekončí, s ním nie je nikdy prineskoro. S Bohom je vždy možné opäť ožiť. S Bohom je vždy možný návrat k životu. Odvahu, kráčajme v ústrety Veľkej noci s jeho odpustením. Lebo Kristus sa neustále prihovára u Otca za nás (porov. Hebr 7,25) a hľadiac na náš násilnícky svet, na náš zranený svet, neunaví sa opakovať - a my to urobme teraz zo svojho srdca, v tichu, opakujme s Ježišom: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.

Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News



( TK KBS, RV mk, jb; ml ) 20220410003   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Svetové stretnutie rodín

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  ::Pomoc utečencom::
Pomoc s ubytovaním