Malta 4. apríla (RV) V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca na stretnutí s migrantmi v Stredisku pre migrantov „Laboratórium mieru Jána XXIII.“ v Hal Fare na Malte, v nedeľu 3. apríla 2022, ktoré bolo posledným bodom programu apoštolskej cesty.

Drahí bratia a sestry,

pozdravujem vás všetkých s láskou; som rád, že môžem uzavrieť svoju návštevu Malty tým, že strávim nejaký čas s vami. Ďakujem otcovi Antonovi za prijatie, a predovšetkým som vďačný Danielovi a Sirimanovi za ich svedectvá: otvorili ste nám vaše srdcia a životy, a zároveň ste sa stali hovorcami mnohých bratov a sestier nútených opustiť vlasť a hľadať bezpečné útočisko.

Ako som povedal pred niekoľkými mesiacmi na Lesbose «som tu, aby som vám povedal, že som vám nablízku... Som tu, aby som videl vaše tváre, aby som sa vám pozrel do očí» (Príhovor v Mytilene, 5. decembra 2021). Odo dňa, keď som šiel na Lampedusu, nikdy som na vás nezabudol. Stále vás nosím v srdci a ste vždy prítomní v mojich modlitbách.

Pri tomto stretnutí s vami migrantmi sa naplno ukazuje význam motta mojej cesty na Maltu. Je to citát zo Skutkov apoštolov, ktorý hovorí: «Boli k nám neobyčajne ľudskí» (28,2). Odkazuje na to, ako Malťania prijali apoštola Pavla a všetkých, ktorí s ním stroskotali v blízkosti ostrova. Správali sa k nim „neobyčajne ľudsky“. Nielen s ľudskosťou, ale s neobyčajnou ľudskosťou, so horlivou starostlivosťou, ktorú chcel sv. Lukáš zvečniť v knihe Skutkov. Prajem Malte, aby sa vždy takýmto spôsobom zachovala k tým, ktorí prichádzajú k jej brehom, aby bola pre nich skutočne „bezpečným prístavom“.

Stroskotanie je skúsenosť, ktorú v týchto rokoch na Stredozemnom mori zažili tisíce mužov, žien a detí. A žiaľ, pre mnohých z nich to bolo tragické. Práve včera prišla správa o záchrannej akcii pri behoch Líbye, prežili len štyria migranti z plavidla, na ktorom ich bolo okolo 90. Modlime sa za týchto našich bratov a sestry, ktorí našli smrť v našom Stredozemnom mori, a modlime sa aj za to, aby sme boli zachránení pred iným stroskotaním, ku ktorému dochádza zatiaľ čo sa dejú tieto veci: je to stroskotanie civilizácie, ktoré ohrozuje nielen utečencov, ale nás všetkých.

Ako sa môžeme zachrániť pred týmto stroskotaním, ktoré hrozí potopením lode našej civilizácie? Tak, že sa správame s ľudskosťou. Tak, že sa na ľudí nepozeráme ako na čísla, ale ako na tých, kým sú – ako nám to povedal Siriman –, teda na ich tváre, na ich príbehy, jednoducho na mužov a ženy, bratov a sestry. A že budeme myslieť na to, že na mieste toho človeka, ktorého vidím v televízii či na fotografii ako je na nejakej bárke alebo v mori, by som mohol byť ja, môj syn alebo moja dcéra... Možno aj v tejto chvíli, zatiaľ čo sme tu, sa cez more plavia bárky z juhu na sever... Modlime sa za týchto bratov a sestry, ktorí riskujú život na mori pri hľadaní nádeje. Aj vy ste zažili túto drámu a prišli ste sem.

Vaše príbehy nám dávajú uvažovať nad príbehmi tých tisícov a tisícov ľudí, ktorí boli v posledných dňoch nútení utiecť z Ukrajiny z dôvodu tej vojny, nespravodlivej a barbarskej. Ale aj mnohých ďalších mužov a žien, ktorí kvôli hľadaniu bezpečného miesta boli nútení opustiť svoje domovy a krajiny v Ázii, Afrike či Amerike: myslím na Rohingov... V tejto chvíli na nich všetkých myslím a modlím sa za nich.

Pred nejakým časom som z tohto vášho centra dostal ďalšie svedectvo: príbeh mladého muža, ktorý rozprával o bolestnom momente, keď musel opustiť svoju matku a rodinu, z ktorej pochádza. Toto ma dojalo a viedlo k uvažovaniu. Ale aj ty Daniel, aj ty Siriman, a každý z vás ste zažili tento odchod, vzdialenie sa od svojich koreňov. Je to trhlina. Trhlina, ktorá zanecháva stopu. Nielen chvíľkovú bolesť, citovú. Zanecháva hlbokú ranu na ceste rastu mladého muža, mladej ženy. Žiada si to čas, aby sa táto rana zahojila, treba na to čas a predovšetkým treba zažiť skúsenosti bohaté na ľudskosť: stretnúť sa s pohostinnými ľuďmi, ktorí vedia načúvať, chápať, sprevádzať. A tiež aj byť pospolu s ďalšími spoločníkmi na ceste, kvôli podeleniu sa, spoločnému neseniu tej ťarchy... Toto pomáha zaceleniu rán.

Myslím na prijímacie strediská: aké je dôležité, aby boli miestom ľudskosti! Vieme, že je to ťažké, existuje mnoho faktorov, ktoré podnecujú napätia a strnulosť. Napriek tomu na každom kontinente existujú ľudia a komunity, ktorí túto výzvu prijímajú, pretože si uvedomujú, že realita migrácie je znakom čias, v ktorých je v stávke civilizácia. A pre nás kresťanov je v stávke aj naša vernosť Ježišovmu evanjeliu, ktorý povedal: „Bol som cudzinec a prijali ste ma“ (Mt 25,35). To sa nedá vytvoriť za jeden deň! Vyžaduje si to čas, veľa trpezlivosti a predovšetkým lásku, ktorú tvorí blízkosť, neha a súcit, ako je láska Boha k nám. Myslím, že musíme vysloviť veľké „ďakujem“ tým, ktorí prijali túto výzvu tu na Malte a vdýchli život tomuto centru. Urobme to potleskom, všetci spolu!

Dovoľte mi, bratia a sestry, aby som vyjadril svoj sen. Aby ste sa vy, migranti, po tom, čo ste zažili prijatie bohaté na ľudskosť a bratstvo, osobne stali svedkami a animátormi prijatia a bratstva. Tu i všade tam, kde si to Boh bude priať, kam Prozreteľnosť povedie vaše kroky. Toto je ten sen, o ktorý sa s vami chcem podeliť a ktorý zverujem do Božích rúk. Pretože to, čo je nemožné pre nás, nie je nemožné pre neho.

Považujem za veľmi dôležité, aby sa migranti v dnešnom svete stali svedkami ľudských hodnôt, ktoré sú nevyhnutné pre dôstojný a bratský život. Sú to hodnoty, ktoré nosíte v sebe a ktoré patria k vašim koreňom. Keď sa vám zahojí rana z odtrhnutia, z vytrhnutia z koreňov, môžete vyniesť na svetlo toto bohatstvo, ktoré v sebe nosíte, vzácne dedičstvo ľudskosti, a podeliť sa oň s komunitami, v ktorých ste vítaní, a s prostredím, do ktorého sa včleníte. Toto je cesta! Cesta bratstva a sociálneho priateľstva. V tom je budúcnosť ľudskej rodiny v globalizovanom svete. Som rád, že sa s vami dnes môžem podeliť o tento sen, tak ako sa vy vo svojich svedectvách delíte so mnou o svoje sny!

Zdá sa mi, že tu je aj odpoveď na otázku, ktorá je jadrom tvojho svedectva, Siriman. Pripomenul si nám, že tí, ktorí musia opustiť svoju krajinu, odchádzajú so snom v srdci: snom o slobode a demokracii. Tento sen sa stretáva s drsnou realitou, často nebezpečnou, niekedy strašnou a neľudskou. Dal si hlas pridusenému apelu miliónov migrantov, ktorých základné práva sú porušované, žiaľ, niekedy za spoluúčasti kompetentných orgánov. - A je to tak, a chcem to takto povedať: žiaľ, niekedy za spoluúčasti kompetentných orgánov. - A upozornil si na kľúčový bod: dôstojnosť ľudskej osoby. Prízvukujem to tvojimi slovami: nie ste čísla, ale ľudia z mäsa a kostí, tváre, sny, neraz rozbité.

Tu môžeme a musíme začať odznova: od ľudí a ich dôstojnosti. Nenechajme sa oklamať tými, ktorí hovoria: „S tým sa nedá nič urobiť“, „tieto nás presahujú“, „ja sa starám o svoje veci, a ostatní nech sa zariadia ako vedia“. Nie. Nepadnime do tejto pasce. Odpovedzme na výzvu migrantov a utečencov štýlom ľudskosti, zapáľme ohne bratstva, pri ktorých sa ľudia môžu zahriať, pozdvihnúť, oživiť nádej. Posilňujme tkanivo sociálneho priateľstva a kultúru stretnutia, počnúc miestami, ako je toto, ktoré určite nie sú dokonalé, ale sú „laboratóriami mieru“.

A keďže toto centrum nesie meno svätého pápeža Jána XXIII., rád by som pripomenul, čo napísal na konci svojej pamätnej encykliky o mieri. Citujem: «Nech on sám odstráni z ľudských sŕdc všetko, čo by mohlo ohroziť mier; on nech urobí všetkých svedkami pravdy, spravodlivosti a bratskej lásky! Nech osvieti svojím svetlom mysle tých, čo stoja na čele národov, aby popri primeranom blahobyte zabezpečili svojim občanom aj vznešený dar pokoja. A napokon nech roznieti vo všetkých ľuďoch účinnú túžbu po prekonaní hrádz, ktoré oddeľujú jedných od druhých, a nech v nich upevní zväzky vzájomnej lásky, aby si vedeli porozumieť a odpustiť tým, čo spáchali bezprávie. A tak pod Kristovým vodcovstvom a pod jeho ochranou nech sa zbratajú všetky národy a nech u nich navždy prekvitá a vládne vytúžený pokoj» (Pacem in terris, 73, alt. 91).

Drahí bratia a sestry, o chvíľu spolu s niekoľkými z vás zapálim sviecu pred obrazom Panny Márie. Jednoduché gesto, avšak s veľkým významom. V kresťanskej tradícii je tento malý plamienok symbolom viery v Boha. Je tiež symbolom nádeje, nádeje, ktorú Mária, naša Matka, podporuje v najťažších chvíľach. Je to nádej, ktorú som dnes videl vo vašich očiach, ktorá dáva zmysel vašej ceste a dáva vám napredovať. Nech vám Panna Mária pomáha nestratiť nikdy túto nádej! Zverujem jej každého z vás a vaše rodiny, a nesiem vás so sebou v mojom srdci a v mojej modlitbe. A vy sa tiež, prosím, nezabudnite modliť za mňa. Ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)